V druhej časti sa pozrieme na kritikov novely zákona o podpore OZE, ktorým nejde o spotrebiteľov.
V prvej častimôjho pohľadu na novelu zákona o podpore o podpore výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (OZE) a vysokoúčinnej kombinovanej výroby elektriny a tepla (KVET; ďalej spoločne označované ako OZE) som sa venoval dobrým správam pre spotrebiteľov. V druhej záverečnej časti sa pozrieme na kritikov, ktorým nejde o spotrebiteľov. Ide im hlavne o ich zisk.
Ešte chvíľu zotrvajme na pozitívnej vlne. Napriek množstvu vznesených pripomienok v rámci medzirezortného pripomienkového konania, len minimum z nich rozporovalo potrebu zmeny (teda aspoň tu sa všetci zhodnú, že zmena je potrebná) alebo navrhované systémové zmeny ako také. Často sa opakovala aj výhrada, že na prípravu súvisiacich vyhlášok, ale aj samotných subjektov na nový systém, neostane dostatok času. Asi právom, pretože legislatívny proces sa trochu natiahol. Je to však pomerne jednoducho riešiteľné – účinnosť niektorých zmien je možné posunúť v čase na neskôr.
Najväčšia vlna kritiky sa valí už tradične od výrobcov. Nie k zmene systému, ale k upresneniam v zákone, ktoré odstraňujú nejednoznačnosť výkladu existujúcich ustanovení a upresňujú, kedy výrobca využíva prístup do sústavy a že za túto službu má aj platiť. Pri kritike využívajú zložitosť problematiky a nízke povedomie verejnosti o fungovaní elektroenergetiky na to, aby čiastkovými informáciami navodili pocit nepráva a nespravodlivosti. Nejde im však o dobro spotrebiteľov, ale o výšku ich zisku. Mimochodom, ich snahu o ochranu zisku im nemožno zazlievať. Majú na to právo. Len ten spôsob komunikácie by mal byť z ich strany úprimnejší a otvorenejší.
Nesystémové zmeny? Práve naopak.
V jednom z nedávnych článkov bolo uvedené, že nastal čas ukončiť prijímanie krátkodobých a nesystémových zmien (čím sa myslelo zavedenie platby za prístup do sústavy pre výrobcov). Komické, pretože práve v prípade zavedenie tzv. „G-komponentu“ ide o systémovú zmenu. Predtým totiž náklady distribučnej sústavy ležali plne na bedrách spotrebiteľov. Po novom sa rozdelili medzi všetkých užívateľov sústavy (teda aj výrobcov). Výsledok? Spotrebiteľské ceny za distribúciu sa znížili! Distribučky touto zmenou nezarobili ani o euro viac, pretože len tie isté náklady rozdelili medzi viacero subjektov. Áno, zisk výrobcom klesol – ale veď preto proti tejto zmene tak vehementne bojujú.
Ohrozená konkurencieschopnosť? Možno, ale realita tomu zatiaľ nenasvedčuje…
Vraj kvôli G-komponentu výrobcovia nie sú schopní konkurovať na trhoch. Tak pekne po poriadku. V prvom rade oddeľme výrobcov, ktorí poberajú podporu. Tí nikomu konkurovať nemusia. Tí dnes majú garantovanú nielen cenu, ale aj odkúpenie všetkej elektriny, ktorú dodajú do sústavy. Tu o konkurencieschopnosti nemôže byť ani reč.
Potom sú tu ostatní výrobcovia, ktorí výhodu garantovaného výkupu nemajú. Tí naozaj musia na trhu súťažiť. Ide najmä o nášho dominantného výrobcu, ktorý disponuje viacerými zdrojmi bez nároku na podporu. A ako sa im darí? Podľa dostupných informácií pri nedávnej požiadavke na nákup elektriny pre rok 2019 bola ich odpoveď, že majú vypredané kapacity. Predpokladám, že daný výrobca by si nedovolil zneužívať svoje dominantné postavenie na trhu a takto sa snažil ovplyvňovať cenu. Ale potom o akej (ne)konkurencieschopnosti sa, prosím, bavíme?
V celej debate opäť uniká konečný spotrebiteľ. A čo on a jeho konkurencieschopnosť? Zvýšime ceny pre podniky, lebo výrobcovia sa odmietajú podieľať na nákladoch sústavy, ktorú využívajú?
Ústavnosť? Populizmus, zisk, snaha o zviditeľnenie… a spotrebiteľ v nedohľadne
Zástupcovia Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu prišli s nápadom, aby výrobcovia platili len za čas, kedy dodávajú elektrinu do sústavy. Znie to super, ale je to tak isto absurdné, ako keby ste v hoteli chceli platiť len za čas, ktorý skutočne strávite v izbe. Pozitívne na tom je jedine to, že už (možno nechtiac) aspoň nespochybňujú, že za využitie distribučnej sústavy má výrobca platiť.
Iní sa zas nechali počuť, že „G-komponent“ označil Ústavný Súd SR (ÚS SR) ako protiústavný. Ďalší príklad zavádzania, keďže ÚS SR „G-komponent“ ako taký za protiústavný neoznačil, hovoril o spôsobe jeho zavedenia. A ide len o jeden z mnohých výrokov ÚS SR v danej kauze. Iným výrokom ÚS SR zas jednoznačne odkázal všetkým výrobcom, že ak využívajú nejakú službu, majú za ňu platiť. A čo robia niektorí výrobcovia? V spolupráci s právnikmi hľadajú akúkoľvek nedokonalosť a nejednoznačnosť pri výklade zákona, aby sa plateniu vyhli. Nejde im o systémové riešenie, ale o ich zisk.
Kolujú takisto pochybnosti, či a aké náklady to vlastne distribučky s prístupom výrobcov do sústavy majú, keď si výrobcovia všetko zaplatili v pripojení. Šíritelia týchto fám sa ani nesnažia pochopiť základné princípy prostredia energetiky, v ktorom podnikajú a generujú zisky. Akosi im pri ich tvrdeniach uniklo, že distribučná sústava nie je večná a je potrebné ju udržiavať a obnovovať, rovnako ako odstraňovať poruchy, atď. atď.
Výška platby za prístup? Diskutujme, ale nezavádzajme…
Výška platby za prístup je téma, o ktorej má zmysel diskutovať – vecne, pravdivo, otvorene. Uvádzať len extrémne prípady, kedy napr. kvôli nízkemu stavu vody vo Váhu klesne výroba, a tým pádom logicky stúpne v prepočte na MWh poplatok do absurdných výšok, nemožno považovať za konštruktívny prístup. Tiež sa to nedeje každý deň.
Obdobne by sa nemalo argumentovať výškou poplatku zariadení, ktoré poskytujú systémové služby a len z časti vyrábajú elektrinu pre komerčné účely. Pre nezainteresovaných si požičajme príklad s pekármi z iného článku. Máme v dedine 2 pekárne – jedna vyrába rožky na plný výkon (napr. 1 000 denne), druhá vyrobí denne len 100 (aj keď kapacitu má na viac ako 1 000). Obidve pekárne platia rovnakú sumu za prístup na cestu. Tá druhá pekáreň by, samozrejme, asi neprežila, lenže sa dohodla so starostom, že on jej bude platiť za to, že ak vypadne tá prvá pekáreň, tak ju táto zastúpi (systémová služba). Samozrejme, že potom v prepočte nákladov za prístup na 1 rožok má tá druhá pekáreň 10-krát vyšší náklad.
Kde je realita? „G-komponent“ je na úrovni distribúcie drahší ako v prípade výrobcov pripojených do prenosovej sústavy. A tiež je pravda, že čím menej zariadenia vyrábajú, tým vyšší sa javí po prepočte na MWh, čo je logické. Na území našej distribučnej spoločnosti sa bavíme o sumách v priemere 5 – 11 eur/MWh podľa typu zdroja a napäťovej úrovne, do ktorej je pripojený. Výnimkou sú fotovoltiky na poliach, kde je po prepočte na MWh suma vyššia. Ale to dáva zmysel – kým výrobca z biomasy, bioplynu a pod. je schopný vyrábať aj viac ako 8000 hod ročne, tak pri fotovoltikách a rovnakom inštalovanom výkone sa počíta s ekvivalentom cca 1000 – 1100 hod plného výkonu za rok. Je samozrejme logické, že aj keď poplatok za prístup platia rovnaký, tak po prepočte na MWh to fotovoltike vyjde vyššie.
Diskutujme teda o výške poplatku, aj o ochrane nášho trhu a aj o férových podmienkach, ale pre všetkých účastníkov trhu, nielen vybraných.
Tak si to zhrňme
Nezabúdajme, že na konci celého reťazca je spotrebiteľ – my všetci. Po dlhej dobe tu máme zmenu v zákone, ktorá neodsúva nás ako spotrebiteľov na druhú koľaj, ale prináša konkrétne riešenia. Nemali by sme túto iniciatívu prekrývať a dehonestovať individuálnymi záujmami.
Distribučné spoločnosti na týchto zmenách nezarobia. Dokonca ani vyrovnanie neuhradených nákladov, ktorými „distribučky“ úverujú systém podpory, nie je v zákone jasne popísané. Napriek tomu sa „distribučky“ stavajú k zmene konštruktívne.
Navrhovaná zmena systému podpory je dobrá pre každého účastníka trhu, občana, spotrebiteľa, ba aj výrobcov – či už súčasných alebo budúcich. Pravdou je, že ťažko budeme v navrhovaných zmenách hľadať body, o ktorých sa dá povedať, že zhoršia súčasnú pozíciu odberateľov. Preto pevne verím, že sa tieto zmeny podarí spoločnými silami pretaviť do reality a urobiť tak dobrú vec pre nás všetkých.
Prvú časť komentára od Branislava Sušilu, manažéra pre reguláciu Východoslovenskej distribučnej, si môžete prečítať TU.
