Štát sa s talianskym Enelom stále nedohodol na vyrovnaní sa za privatizáciu spred takmer desiatich rokov. Či ide zo strany štátu o premyslenú vysokosofistikovanú taktiku ťažko povedať. Možno ide len o obyčajnú neochotu štátu pomôcť Talianom zbaviť sa svojho podielu v elektrárňach za lepšiu cenu.
Exkluzívne rokovania medzi talianskym Enelom a českou energetickou skupinou Energetický a průmyslový holding (EPH) o predaji majoritného podielu Slovenských elektrární stále pokračujú. Aj keď trvajú už vyše mesiaca, niet sa čomu čudovať. Minimálne jeden kostlivec z rokov minulých musí nového potenciálneho investora či predávajúceho vyrušovať. A to nie hocijaký. Ide o kostlivca o definitívnom (ne)ukončení privatizácie spred takmer desiatich rokov, kedy taliansky Enel kupoval od štátu 66-percentný podiel slovenského dominantného výrobcu elektriny. Taliani a Slováci sa totiž dohodli, že si dajú ešte dodatočne preskúmať hodnotu elektrární. Taliani verili, že ich hodnota bola v čase predaja nižšia, ako za podiel zaplatili, a teda, že štát im vráti z kúpnej sumy 840 miliónov eur nejaké tie milióniky naspäť. Štát sa naopak chystal, že Enel by si mal za kúpený podiel elektrární ešte niečo priplatiť.
Nulový variant
V celej záležitosti však prišlo prvé prekvapenie počas prvej vlády Roberta Fica, ktorý vládol spolu so známymi politikmi, ktorých sláva už pominula. Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom. To prekvapenie sa malo týkať prvej verzie vyrovnania sa s talianskym Enelom, ktorá sa doteraz ako jediná reálne objavila na rokovaní vlády a ktorú predložil vtedajší minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek. Hovorila o takzvanom nulovom variante. Čiže nikto si nič nebude nárokovať, a privatizácia sa môže definitívne uzavrieť. Čuduj sa svete vďaka bývalému predsedovi SNS Jánovi Slotovi sa nulový variant neuskutočnil. On chcel od Talianov nejaké milióny ešte vyžmýkať. Celý proces hodnotenia skutočnej hodnoty elektrární tak začal od znova. Počas vlády Ivety Radičovej sa začalo hovoriť o talianskom doplatku vo výške viac ako 200 miliónov eur, ktorý si následne de facto osvojilo ministerstvo hospodárstva aj pod vedením už bývalého ministra Pavla Pavlisa, nominovaného súčasnou jednofarebnou vládou. Taliansky investor nikdy nechcel rokovania so štátom v tejto veci komentovať. Nikdy sa oficiálne k požiadavkám štátu nevyjadril, nezverejnil ani svoje požiadavky.
Taliansky doplatok
Takže od nulového variantu štát postupne prešiel až k talianskemu doplatku. Súčasné vedenie ministerstva už viackrát svojmu akcionárskemu kolegovi odkázal, že v súčasnosti, v čase predaja elektrární tretej strane, nevidí dôvod na otvorení alebo nebodaj na uzatvorení otázky ohľadom vyrovnania sa za privatizáciu. Či ide zo strany štátu o premyslenú vysokosofistikovanú taktiku ťažko povedať. Možno ide len o obyčajnú škodoradostnú neochotu štátu pomôcť Talianom zbaviť sa svojho podielu v elektrárňach za lepšiu cenu. Taliani totiž môžu počítať s tým, že nový potenciálny investor si kostlivca o (ne)ukončení privatizačného procesu spred takmer desiatich rokov premietne do kúpnej ceny, ktorá aj vzhľadom na ďalšie otvorené a nedoriešené veci v jednom z najväčších podnikov na Slovensku určite nebude v takej výške, ako si na začiatku predstavovali.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
