Takmer 5 rokov príprav, 17 verzií scenára, 70-miliónový rozpočet a 43 dní nakrúcania, ktoré sa práve chýlia ku koncu – to je bilancia nového filmu režiséra Davida Ondříčka, ktorého cesta k realizácii bola kľukatá. Namiesto záplavy čísel však film s temnou atmosférou prinesie silný ľudský príbeh o hľadaní pravdy a hviezdne obsadenie. Po boku štvornásobného držiteľa Českého leva Ivana Trojana sa objaví nemecký herec Sebastian Koch, ktorého si slovenskí diváci môžu pamätať hlavne z oscarovej drámy Životy tých druhých (2006) a sekundovať mu bude i slovenská herečka a speváčka skupiny Fragile Soňa Norisová. Možnosť nahliadnuť do pavlačového domu na rušnej brnianskej ulici, kde sa koncom apríla nakrúcali posledné exteriérové scény, bolo ťažké odmietnuť. Prinášame vám rozhovory z centra diania – rôzne pohľady na rovnakú tému – za teplého slnečného dňa V tieni.
V tieni s režisérom Davidom Ondříčkom
Po sérii drám ako Samotári (2000), Jedna ruka netleská (2003) či Grandhotel (2006) sa český režisér rozhodol spojiť temnú atmosféru filmu noir s kriminálnou zápletkou. Pod názvom V tieni na plátnach tentokrát uvidíme „detektívku s presahom“ z obdobia 50. rokov. Českého režiséra, scenáristu a producenta netreba dlho predstavovať. Jeho filmy zbierajú ocenenia nielen doma, ale aj na prestížnych zahraničných festivaloch v Heidelbergu, Varšave, Houstone či v Berlíne. Ani jeden z jeho posledných troch filmov neminuli nominácie na Českého leva – z 19 jeho filmy na sošky premenili štyri.
Ako ste získali inšpiráciu na námet filmu?
Vzniklo to úplne náhodou – pýtal som sa svojho otca, ktorá doba v jeho živote ho najviac ovplyvnila alebo ním emocionálne pohla a on mi povedal, že to nebola ani tak 2. svetová vojna, ktorú zažil ako malý chlapec, ale že to bol práve rok 1953. Vtedy sa uskutočnila menová reforma, mojim prarodičom, vlastne už len dedkovi, lebo babička už nežila, zobrali všetky nádeje na slobodné podnikanie. Dedo bol holič, mal vlastné holičstvo a babička bola klobúčnica. Vtedy pálili látky, lebo nesmeli mať doma zásoby. I keď komunisti sľubovali, že žiadna menová reforma nebude, všetko nakoniec prebehlo zo dňa na deň. Toto môjho otca ranilo a vzalo mu to vietor z plachiet a rovnako aj všetkým ľuďom, ktorí sa snažili v niečom slobodne podnikať. Hovoril som si, že to je veľmi zaujímavá téma a v spojení s politickými procesmi tej doby a s upevňovaním komunistickej moci by to bol zaujímavý film. Film, ktorý by mohol byť temný a ja milujem temné filmy, a tak som to spojil.
Vždy Vás lákalo nakrútiť detektívku?
Áno, vždy. Som čitateľ všetkého možného, ale detektívok obzvlášť. Mám rád rôznych autorov – od Agathy Christie až po Lee Childa, čo je novodobý spisovateľ detektívok a sci-fi. Tento žáner ma baví, ale mám rád detektívky s určitým presahom. Dúfam, že tento film bude detektívka s presahom.
Aký je Váš najobľúbenejší filmový žáner? V ktorom sa cítite najviac doma?
Nechcem vyznievať vystatovačne, ale v tom minimerítku som ako Stanley Kubrick – mám rád všetky žánre a snažím sa každý žáner poňať po svojom. Priznám sa, že momentálne ma zaujíma hlavne napätie a boj za slobodu, a tak som zvolil práve tento detektívny žáner. Ale mám rád komédie, drámy i sci-fi.
S Ivanom Trojanom sa pri práci na filme stretávate už po tretíkrát. Bol pre Vás jasnou voľbou na hlavnú postavu hneď od začiatku?
Tento film bol pripravený práve pre Ivana Trojana, lebo som s ním chcel robiť a dlho som hľadal vhodnú látku. Vlastne možno aj 10 rokov od Jedna ruka netleská. Film je vymyslený práve pre neho.
Dokáže Vás ešte niečím prekvapiť?
Určite, on sa vyvíja – ako každý herec a vyvíja sa k tomu lepšiemu. Pre mňa je teraz ešte oveľa tajuplnejší a úspornejší ako býval, takže som z neho nadšený.
V rozhovore tesne pred začiatkom nakrúcania ste povedali, že keby ste vedeli, že to celé bude trvať tak dlho, tak by ste do toho nešli. Teraz, keď film naberá konečné kontúry …
By som určite povedal áno. Dnes už je to samozrejme iné – som rád, že sme to robili a myslím, že môžem hrdo prehlásiť, že snáď sa mi v tom filme aj niečo podarilo, takže by som to určite podstúpil znova.
Patríte k ľuďom, ktorí keď niečo začnú, aj to dokončia?
To som presne ja. Keď som bol mladší, tak som takýto nebol – ako študentovi na FAMU mi veľmi chýbala dôslednosť. Ale teraz keď sa do niečoho zahryznem, tak väčšinou to už aj dokončím –vlastne vždy.
Film sa mal pôvodne volať V tieni koňa, teraz sa volá už len V tieni – prečo táto zmena?
Kôň bol najprv motívom, ktorý súvisel s nemeckou postavou a ten motív sa nám neskôr nepáčil, a tak zmizol z scenára i z názvu.
Scenár k filmu sa vraj prepisoval 17-krát – aké najväčšie zmeny nastali od prvého až k poslednému?
To boli rôzne zmeny, popísať to jednoducho sa nedá. Postavy pribúdali, potom zasa mizli.
Meníte niečo aj teraz – priamo na scéne?
Je to takmer povinnosť režiséra – keď sa mu niečo nepáči, tak to mení. Dalo by sa povedať, že každý deň niečo meníme, prerábame dialógy, alebo ich vypúšťame, prehadzujeme scény.
Bolo ťažké pre tento projekt získať Sebastiana Kocha?
Nepovedal by som, že to bolo ťažké, ale bolo to komplikované. Je to herec európskeho formátu, ktorý hral v oscarovom filme. Je známy po celom svete a svoje úlohy si vyberá. Páčil sa mu však scenár a potom asi dva roky prebiehali rokovania, na ktorých sme sa dopracovali k tomu, aby Sebastian stál tu na pľaci.
Prečo ste si vybrali práve jeho? Čo Vás na ňom zaujalo?
Lebo je to úžasný herec. Veľmi sa mi páčil vo filmoch, ktoré nakrútil, hlavne vo filme Životy tých druhých. Aj keby nebol slávny herec a skvelý herec, tak má v sebe takú zvláštnu rozporuplnosť, chlapčenskú nevinnosť a zároveň vnútornú nervozitu a to je kombinácia, ktorá sa mi páčila. Je nečitateľný a skvelo to dokáže zahrať – to je to čo sme do filmu hľadali.
Ako sa Vám spolupracuje v medzinárodnej atmosfére?
Perfektne, som rád, že to nie je len lokálna spolupráca, lebo všetky zahraničné zložky sem priniesli oživenie, navzájom sa ovplyvňujeme. Sebastian sem priniesol obrovskú profesionalitu, ktorú dovtedy zastupoval hlavne Ivan Trojan. Oni dvaja spolu sú neuveriteľní a ide im to. Ľutujem, že vo filme nemajú viac scén. Poliaci sú tiež skvelí – som veľmi prekvapený, ako to funguje.
Bolo ťažké nájsť priestory na nakrúcanie?
Bolo to komplikované, trvalo to niekoľko rokov. Tie 50. roky miznú. Asi málokto si uvedomuje, že keď v budúcnosti bude chcieť točiť film z tohto obdobia, bude musieť tie miesta vyslovene postaviť, lebo už nebudú existovať.
Čo chystáte po tom, keď padne posledná klapka?
Dotočnú. Pôjdeme si odpočinúť a potom rovno do strižne a minimálne dva a pol mesiaca budem strihať.
Máte už teraz nápady na ďalšie projekty?
Mám, ale to je ešte ďaleko. Ak všetko dobre pôjde, tak by som na jeseň budúceho roka chcel nakrúcať ďalší film.
Chystáte sa aj na dovolenku?
Pravidelne jazdím v zime do Thajska – už asi 15 rokov, takže znovu podniknem túto oživovaciu kúru.
Plánujete sa vrátiť aj k dokumentaristike?
Neplánujem, ale ak by ma niečo oslovilo, tak by som to určite urobil, ale v pláne to zatiaľ nemám.
V tieni so Sebastianom Kochom
Charizmatický rodák z nemeckého Karlsruhe vyštudoval herectvo v Mníchove a na istý čas našiel svoj domov na doskách Schillerovho divadla v Berlíne. Odtiaľ plynule prešiel na televíznu obrazovku – najprv do seriálov, neskôr i do filmov. Ako jediný herec v histórii si v jeden rok (2002) odniesol dve ceny Adolfa Grimmea za najlepšieho herca v dvoch rôznych produkciách – za Tanec s diablom a trilógiu Mannovci – román storočia. Za úlohu v minisérii Napoleon v roku 2004 získal sošku Zlatá kamera. Postupne sa objavil vo viac ako 70 filmoch, no o najväčší medzinárodný úspech sa mu postarala úloha komunistu – dramatika Dreymanna v oscarovej dráme Životy tých druhých (2006). Pri nakrúcaní vojnového filmu Black Books spoznal holandskú herečku Carice van Houten, s ktorou tvoria pár.
Bolo ťažké nahovoriť Vás na rolu majora Zenkeho vo filme V tieni?
Získať ma pre tento film nebolo ťažké. Na projekte sa pracuje už asi dva-tri roky kvôli komplikovanej produkcii a hneď, ako som si prečítal scenár, som si povedal: „Áno, poďme do toho.“
Čo Vás na scenári i Vašej postave zaujalo?
Postava, ktorú hrám, je človek, ktorý je úplne iný, než sa zdá byť. Veľmi nevyspytateľný – akási kamenná tvár. Veľmi rád hrám postavy, ktoré nezverejňujú všetko, čo cítia, v ktorých vnútri sa odohráva niečo úplne iné, než ukazujú aj navonok. Čo sa týka scenára – fascinuje ma, ako po obidvoch svetových vojnách, po všetkých úmrtiach a stratách, opäť raz prišla sovietska diktatúra vo východnej Európe a vyvinula neskutočný tlak na ľudí. Je to pre mňa neskutočné a zároveň považujem za dôležité prerozprávať túto časť dejín – ako sa ľudia rútia z jednej katastrofy do druhej – čiastočne do nej skĺzajú a čiastočne sa do nej katapultujú vlastnou vinou.
Pán režisér nedávno povedal, že si Vás vybral preto, že sa dokážete tváriť veľmi tajomne a nečitateľne. Ste taký aj v súkromí, alebo je to čisto len herectvo?
Len sa na mňa pozrite – môžu tieto oči klamať?
Máte radi detektívky ako žáner?
Veľmi. Celý štýl, v akom sa to nakrúca odkazuje k francúzskemu film noir – to bolo obdobie veľkých kinofilmov a je to zároveň stará tradícia. Režisér tomu ale pridal svoj osobitý filmový jazyk, ktorý zapadá do tohoto obdobia.
Hrávali ste sa niekedy na detektíva?
Myslím, že každý chlapec si tým prešiel. Spočiatku sme sa hrávali na indiánov a kovbojov – ja som bol vždy indián. A neskôr prišla aj hra na detektívov, ktorá sa už spájala s odhaľovaní a so snahou prísť veci na koreň. Detektívom chce človek zostať celý život, stále a rád niečo objavuje.
Ako sa Vám spolupracuje s Ivanom Trojanom a so Soňou Norisovou?
Veľmi dobre. Žiaľ so Soňou nemáme veľa spoločných scén. V hlavných scénach sa objavujem s Ivanom Trojanom a spolupráca s ním je výborná. Páči sa mi, že sa nesnaží pretlačiť svoje osobné ambície na úkor filmu. Nie je márnomyseľný, uvedomuje si dôležitosť témy, žije pre ten film a celá spolupráca s ním je výborná.
Všimli ste si veľké kultúrne rozdiely pri natáčaní v Čechách a inde vo svete?
V podstate žiadne. Často točím v Anglicku, kde je to trochu iné, rovnako aj vo Francúzsku, ale keď to porovnám s Nemeckom, žiadne rozdiely nevnímam.
Sledujete spätne filmy, ktoré ste nakrútili?
Filmy si pozriem len čerstvo po tom, ako sa zostrihajú, ešte pred tlačovými konferenciami a podľa toho sa rozhodnem, ako budem spolupracovať s médiami.
Aj napriek Vašim hereckým skúsenostiam, mávate niekedy rešpekt alebo trému pred tým, ako vyjdete na scénu?
Zakaždým.
V tieni so Soňou Norisovou
Úspešná divadelná, muzikálová, seriálová i filmová herečka a speváčka vokálnej skupiny Fragile vyštudovala konzervatórium a v roku 1994 „zapadla“ do Radošinského naivného divadla. Príjemná brunetka sa na veľkom plátne objavila v českých filmoch Václav a Rebelové. Na televíznych obrazovkách ju vidieť v slovenských seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Mesto tieňov, v Česku si zahrala v seriáli Pouta. S partnerom a so synom Michaelom žije v Bratislave.
Ako si spomínate na kasting do filmu V tieni?
Príjemne. Bol to jeden z tých kastingov z ktorého som neodchádzala s takým pocitom „je mi toto treba? Už mám svoj vek, prečo sa musím stále…“ ale bol to veľmi príjemný kasting…Nemala som pocit, že ma skúšajú, či vôbec niečo viem. Asi za 20 minút som bola vonku, odchádzala som s vetou „My sa vám ozveme“. Pán režisér mi povedal, že bol spokojný, ale mne to prišlo, že bol spokojný príliš rýchlo a mala som z toho taký pocit, že asi nič. A už o hodinu mi volali, že ma berú.
Čo Vás na filme zaujalo?
U nás nemá táto doba veľa filmových spracovaní. Scenár som si čítala na i-Phone po ceste z koncertu so skupinou Fragile a doslova som ho zhltla na tom maličkom displeji – vcuclo ma to. A samozrejme herecké obsadenie a režisér.
Vo filme hráte manželku komisára Hakla (Ivan Trojan). Aký vzťah zažívate na plátne?
Sme manželia, ktorí sú spolu už dlhšie, majú spolu syna a nie je tam nejaký zásadný problém. Zo strany Jitky tam však cítiť obavy, čo bude po reforme. Má strach, že jej muž sa o to nezaujíma a nemá na nich čas, cíti sa trošku sama. Muž je stále v práci, zaspáva na kresle a ten manželský element prestáva fungovať. A práve kvôli tomu tam už začína byť cítiť určité napätie medzi majorom Zenkem a Jitkou, ale naozaj len cítiť.
Ako sa Vám pracuje v medzinárodnom prostredí?
Pre mňa to bol stimul na to, aby som sa vrhla to štúdia angličtiny. Síce rozumiem, ale tým, že ju nepoužívam…Vždy som si hovorila, že začnem a potom som nemala čas a teraz ma to tak nakoplo a hneď som volala kamarátke – poďme na to, potrebujem angličtinu a hrozne mi to pomáha. Nie som síce nijako úžasná, ale aspoň už nemám blok a problém sa vyjadrovať a komunikovať s prostredím. Je to príjemné, sú tu rôzne mentality. Poliaci sú veľmi fajn, disciplinovaní. Som tu jediná žena – z tých hlavných postáv a som tu v spoločnosti mužov, ktorí sú ku mne veľmi príjemní a galantní, takže mi je veľmi dobre.
Dlhšie ste sa objavovali hlavne v seriáloch, aké je to byť opäť vo filme?
Príjemné, to je taká injekcia na ďalšie obdobie, lebo filmová práca je v tomto naozaj iná – ten čas na to, pohoda, ideme do hĺbky, Nie že by sa pri seriáloch niečo odflinkalo, ale je to úplne iný druh nakrúcania a to sa vôbec nedá porovnávať. Mám rada babrať sa so scenárom a ísť do hĺbky a vymýšľať, čo bude najlepšie pre tú situáciu. Dá sa to urobiť rôznymi spôsobmi a myslím, že spoločne hľadáme, čo bude najlepšie.
Čo Vás čaká po skončení nakrúcania?
Mám za sebou kastingy, zatiaľ sa mi ešte neozvali a tiež veľmi veľa koncertov s Fragile – keby som mala len to, už mám čo robiť celé leto.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
