Po nepríjemnom rozchode si mnohí ľudia povedia, že už do vzťahu nepôjdu. Boja sa sklamania, opätovnej bolesti alebo toho, že opäť niečo nevyjde. Je to obranný reflex. Keď sme zranení, nechceme to zažiť znova. Tento postoj je prirodzený, pripravuje nás však o potenciálny vzťah, ktorý môže byť oveľa lepší, než ten bývalý.
Ako znova otvoriť svoje srdce? Rozprávali sme sa o tom so psychologičkou Monikou Chovanovou, ktorá sa vo svojej praxi venuje vzťahovému poradenstvu a terapii. V rozhovore nám vysvetlila, prečo si myslíme, že už nedokážeme milovať a ako v sebe pomaly prebudiť odvahu otvoriť sa láske znova.
Prečo sa po bolestivom rozchode u mnohých ľudí objaví presvedčenie, že už nikdy nikoho nebudú milovať?
Tento pocit často vzniká ako dôsledok kombinácie smútku, sklamania a psychického šoku. Ak sme do vzťahu investovali veľa emócií, dôvery a nádeje, jeho strata môže v našej psychike aktivovať obranné mechanizmy podobné tým pri traume.
Som stále len v práci, kde mám stretnúť lásku? Dá sa to v každom veku, hovorí psychologička - ROZHOVOR
Mnohí moji klienti v poradni hovoria: „Niečo vo mne akoby zomrelo.“ Psychologicky ide o dočasné „uzatvorenie“ emocionálneho systému – prirodzenú reakciu nášho vnútra, ktoré sa snaží zabrániť ďalšiemu zraneniu. Je to podobné ako pri fyzickom poranení: ak si popálime ruku, vyhýbame sa dotyku, kým sa rana nezahojí.
Postupom času, v bezpečnom prostredí a za prítomnosti sebasúcitu, táto emočná hypersenzitivita slabne. Pomáha aj uvedomenie, že láska nie je len medziľudský zážitok, ale aj vnútorná kapacita pre spojenie s druhým človekom – schopnosť vytvárať vzťah a blízkosť.
Často počúvam vetu: „Už nemám z čoho dávať.“ Tento výrok však zvyčajne neznamená koniec schopnosti milovať, ale skôr signál vyčerpania a potreby emočnej regenerácie.
Pocity po rozchode sú autentické a intenzívne, ale nie sú trvalé. Láska sa môže objaviť znova. Možno nie rovnakým spôsobom, ale zrelšie, s hlbším porozumením sebe aj druhému.
Myslíte si, že naozaj existuje “ten pravý/ tá pravá” a ak sa rozídeme, už nikdy takú silnú lásku nezažijeme?
Romantická predstava o „jedinej spriaznenej duši“ je silne zakorenená v kultúrnych naratívoch, no psychologický výskum aj skúsenosti z praxe naznačujú, že emocionálna kompatibilita môže vzniknúť s viacerými ľuďmi. V poradni mi klienti hovoria: „S ním/ňou to bolo výnimočné.“ Áno, každý vzťah má svoju jedinečnú dynamiku, no to neznamená, že ďalší nemôže byť rovnako alebo ešte viac napĺňajúci, len iným spôsobom.
Tichá domácnosť, hádky a výčitky? Zdravá komunikácia sa dá naučiť, tvrdí psychologička - ROZHOVOR
Kvalitu lásky neurčuje výlučne konkrétna osoba, ale aj kontext ako čas, miesto, životná fáza a náš vnútorný vývoj. Bolesť, ktorú vzťahová strata prináša, môže zároveň otvoriť nové hĺbky cítenia a schopnosť byť plne prítomný/á. To, že niečo skončilo, nemusí znamenať, že to bolo „to jediné pravé“, ale že to bola významná životná etapa. Možno prvá, ktorá nás zasiahla do hĺbky.
V mojej praxi som neraz sprevádzala ľudí, ktorí po období smútku a uzatvorenia sa, objavili lásku, akú si predtým ani nevedeli predstaviť. Kľúčom je neuzatvoriť sa pred možnosťou opätovného hľadania. Láska nie je len náhoda. Je to aj vedomá otvorenosť a odvaha znovu veriť.
Ako nás ovplyvňuje obranný mechanizmus – „Radšej už nikdy nebudem ľúbiť, aby som sa znova nepopálil/a“?
Tento obranný mechanizmus síce krátkodobo chráni pred bolesťou, no z dlhodobého hľadiska vedie k emocionálnej izolácii. V poradni sa s ním stretávam najmä u ľudí, ktorí prežili hlboké zrady, chronické znevažovanie alebo toxické vzťahy. Ich vnútorná logika znie: „Ak neotvorím srdce, nemôžu mi ho zlomiť.“ Paradoxne však tento pancier chráni nielen pred bolesťou, ale aj pred možnosťou prijímať lásku, dôveru a skutočnú blízkosť.
Séria Narcizmus: „Tentoraz to bude iné.“ Ako ukončiť cyklus toxického vzťahu raz a navždy
Navonok môže daný obranný mechanizmus pôsobiť silno a nezávisle, no často skrýva hlboký pocit osamelosti. V praxi vidím, ako sa ľudia niekedy „zakonzervujú“ v samote. Nie preto, že by im naozaj stačila, ale preto, že neveria, že niečo iné je možné. Časom však telo aj duša začnú túžiť po dotyku, spojení a dôvere, čím sa začne vytvárať konflikt medzi tým, čo nám hovorí hlava: „Pozor, nepopáľ sa!“ a prežívanie „Túžim po blízkosti“.
Je prirodzené vytvoriť si ochranu po zranení, no dôležité je, aby nebola trvalým riešením. Uzdravenie neznamená zraniteľnosť bez hraníc, ale schopnosť nastaviť si zdravé limity tak, aby sme boli chránení, no zároveň schopní tvoriť vzťah.
Kedy je zdravé si dať od vzťahov pauzu a kedy to už prechádza do vyhýbania sa citovej intimite?
Dopriať si čas na zotavenie po rozchode je kľúčové pre obnovu psychickej rovnováhy. Mojich klientov často podporujem v tom, aby si najprv dovolili byť sami so sebou a vnútorne spracovali, čo sa v ich vzťahu udialo. Zdravá pauza znamená vedomé rozhodnutie nevyhľadávať nový vzťah, kým sa človek znova nenapojí na vlastné potreby, hodnoty a sebahodnotu.
Problém nastáva vtedy, keď sa táto fáza pretaví do dlhodobého vyhýbania sa. Zvyčajne pod vplyvom strachu z opätovného zranenia. Typickým znakom je odmietanie ľudí, ktorí by mohli byť „príliš blízko“. V skutočnosti to často nie je o nechuti k vzťahu, ale o obave zo zraniteľnosti a emocionálneho rizika.
V praxi sa opakovane stretávam s tým, že si ľudia nahovárajú, že vzťah nepotrebujú, zatiaľ čo ich vnútro potichu túži po blízkosti. Kým zdravá pauza má liečivý účinok, dlhodobé vyhýbanie sa často len potláča emócie a bráni autentickému kontaktu. Kľúčom je úprimnosť voči sebe samému: Je za mojou pauzou skutočný pokoj alebo úzkosť, ktorú som ešte nespracoval/a?
Aké sú prvé kroky k tomu, aby sme sa po sklamaní začali znovu otvárať láske?
Prvým krokom k obnove schopnosti a ochote opäť milovať je úprimné priznanie si, že po blízkosti stále túžime, aj keď nás sprevádza strach. Mojim klientom často navrhujem tzv. emocionálne experimenty – malé, bezpečné kroky smerom k zraniteľnosti, ktoré nemusia hneď viesť k novému vzťahu. Môže to byť otvorenie sa priateľovi, zdieľanie smútku alebo prijatie podpory tam, kde sme si predtým vystačili sami.
Séria Narcizmus: Ako manipulátor pomaly vymaže tvoju identitu. „Zrazu som nevedel, kto som," hovorí Peter
Kľúčový je aj vnútorný dialóg. Namiesto definitívnych výrokov typu „už nikdy viac“ môže byť súcitnejšie voči sebe povedať si: „Ešte nie teraz, ale raz možno áno.“ Psychika aj telo potrebujú vedieť, že sa neponáhľame, ale ani nezatvárame dvere úplne. Často v praxi pracujem s klientmi na rozlíšení medzi intuíciou a obrannou reakciou. Jedna klientka mi nedávno povedala: „Cítim, že by som chcela niečo nové, ale bojím sa ďalšieho sklamania.“ A to je úplne v poriadku.
Otváranie sa po zranení nie je otázkou dokonalej pripravenosti, ale ochoty sa opäť otvoriť, napriek možným rizikám. Práve táto jemná, trpezlivá odvaha je základom budúceho vzťahu.
Mnoho ľudí tvrdí: „Nikdy už nikomu neotvorím svoje srdce úplne.“ Je možné milovať celým srdcom a zároveň sa chrániť?
Áno, je možné milovať celým srdcom aj po zranení, no nie cez emocionálne obrany, ale cez vedome nastavené hranice. V poradni to často prirovnávam k otvorenému oknu so sieťkou: vpúšťame čerstvý vzduch, no chránime sa pred tým, čo by nám mohlo ublížiť. Láska neznamená, že stratíme samých seba alebo budeme ignorovať výstražné signály. Práve naopak, čím lepšie poznáme svoje potreby, hodnoty a limity, tým bezpečnejšie a pravdivejšie vieme milovať.
Ľudí v praxi často sprevádzam k schopnosti zostať verní sebe aj vo vzťahu. To, čo mnohí nazývajú „ochrana“, býva v skutočnosti emocionálne znecitlivenie, reflex, ktorý bráni nielen bolesti, ale aj blízkosti. Láska však potrebuje citlivosť, aby mohla vôbec existovať.
Dôvera nie je slepá ani naivná, je to proces, ktorý sa tvorí na základe konkrétnych činov a konzistentnosti. Milovať celým srdcom teda neznamená byť bezbranný, ale plne prítomný. Ochrana a láska sa nevylučujú, zdravé hranice totiž vytvárajú priestor, kde sa môže rozvíjať skutočný a rešpektujúci vzťah.
Ako sa prestať porovnávať s bývalým vzťahom a nedovoliť minulosti riadiť prítomnosť?
Porovnávanie je prirodzenou súčasťou spracovávania minulých vzťahov. Pomáha nám zorientovať sa v nových skúsenostiach. Problém však nastáva, keď sa v porovnávaní zasekneme a začneme ním potláčať prítomnosť. Klienti mi hovoria: „S bývalým to bolo iné – intenzívnejšie, jednoduchšie, vášnivejšie.“
Neviete, či má zmysel ešte bojovať? Možno sa držíte vzťahu, ktorý už skončil - ROZHOVOR
Dôležité je uvedomiť si, že každý vzťah má vlastnú dynamiku. Nový partner/ka nie je pri nás na to, aby nahradil niekoho z minulosti. V rozhovoroch preto často pozývam klientov, aby si všímali konkrétne a prítomné pocity. Nie či je niekto lepší alebo horší, ale ako sa pri ňom/nej cítim, čo vo mne prebúdza, aké kvality medzi nami vznikajú.
Minulosť môže byť zdrojom múdrosti, keď ju považujeme za inšpiráciu. Porovnávanie býva často únikom pred plným vstupom do prítomnosti, ktorá si vyžaduje odvahu aj otvorenosť. Rozlišovať medzi spomienkou a očakávaním je kľúčové, pretože vzťah nie je repríza. Je to nové predstavenie, ktoré si zaslúži vlastný príbeh.
Prečo máme tendenciu opakovať tie isté chyby alebo si vyberať podobných partnerov?
Toto je jedna z najčastejších otázok, s ktorou sa stretávam v rámci vzťahových tém a odpoveď mnohých prekvapí. Naše výberové preferencie v láske sú často nevedomé. Nevyberáme si to, čo potrebujeme, ale to, čo dôverne poznáme. Vzorce vzniknuté v detstve, prvých vzťahoch či v dynamike s rodičmi môžu hlboko ovplyvniť našu predstavu o tom, čo je láska. Aj keď to znamená blízkosť spojenú s napätím, neistotou alebo nerovnováhou.
Sledujem tak u klientov opakované prežívanie starých vzorcov v nádeji, že tentoraz situáciu zvládnu lepšie. Naše vnútro sa tak vracia k známemu zraneniu s túžbou po oprave. Ak však neprebehne vedomé spracovanie, zostávame uväznení v rovnakom scenári, iba s inými postavami.
Prvým krokom k zmene je zvedavosť: „Prečo ma to priťahuje? Čo mi to pripomína? Akú potrebu tým napĺňam?“ Skutočná zmena neprichádza silou vôle, ale silou pochopenia. Keď začneme vidieť, ako sa naše voľby formovali, získavame možnosť z nich vystúpiť a otvoriť sa inému typu lásky, než akú sme doteraz poznali.
Ako tieto vzorce správania rozlúsknuť a opraviť?
Vzorce správania nezmiznú radikálnymi zmenami. Menia sa až vtedy, keď ich dokážeme vidieť a pochopiť. V odbornej praxi často hovoríme o tzv. adaptívnych stratégiách – ide o mechanizmy, ktoré nám kedysi pomohli prežiť, získať lásku alebo sa vyhnúť bolesti. Každý opakovací cyklus má svoj príbeh a logiku, na konci však ostávame stále v rovnakom scenári. Neznamená to, že zlyhávame, len prežívame podľa skriptu, ktorý bol kedysi funkčný, ale v súčasnosti nám prináša do života frustráciu.
Prvým krokom je pomenovanie vzorca. Napríklad: vo vzťahoch ustupujem, aby som bola prijatá. Ďalším krokom je skúmanie pôvodu vzorca: kde a prečo vznikol. Posledným krokom je odvaha zistiť, čo sa stane, keď náš vzorec prestaneme vedome opakovať. V mojej praxi často vytvárame s klientmi nové mikrointerakcie. Sú to malé, ale významné rozhodnutia, ktoré sa líšia od starého scenára.
Transformácia nie je dramatická prerábka našej osobnosti vo vzťahu. Je to tichý proces učenia sa nového spôsobu bytia v kontakte s druhým človekom. Pomáha individuálna terapia, písanie si denníka, rozhovory s blízkymi ľuďmi. Vzorce sa nemenia z tlaku a hanby, ale z pochopenia seba.
