Je to mrazivá, no zároveň citlivá výpoveď o tom, ako jeden okamih dokáže zničiť život. A ako sa môže aj z popola bolesti zrodiť nový začiatok.
Príbeh sa začína nástupom Natálie Rákociovej do Nadácie troch ruží. Odmalička chcela pomáhať ľuďom bez domova, tým, ktorí nemali toľko šťastia a hoci nemá veľa skúseností, na pohovore jej to vyjde. Čoskoro stretáva nových priateľov v neziskovke a snaží sa byť užitočnou pre spoločnosť. No akoby už vtedy tušila prítomnosť čohosi temného, čo sa usídlilo v bratislavských uliciach.
A naozaj, zakrátko sa pozrie do očí skutočnej esencii života na okraji spoločnosti.
Všetci bezdomovci okolo nej začali opakovať jedno slovo: Neexistujem. Vykrikovali Nevidia ma, nevidia. Alebo Som iba duch, neexistujem. Prečo zrazu bezdomovci po celom meste vypúšťajú z úst rovnaké bludy? Navyše začnú miznúť, strácajú sa a najhoršie je, že ich nikto ani nehľadá. Natália tuší, že sa pred temnotou neschová ani ona. Hoci skúsenosť s bezdomovcami ju naučila, že človek si dokáže privyknúť takmer na hocičo.
Napätie v príbehu sa stupňuje, realita sa mieša so snom, objavuje sa žena s polovicou tváre, ktorú bezdomovci spomínajú. Natália odhalí pravdu nielen o starej priateľke, ale aj o sebe samej. Fragmenty vlastnej minulosti jej pripomenú, že to najväčšie zlo si nesieme stále so sebou.
Pozrite si video s autorom:
Smútok, nešťastie, úmrtia, opustenie, zrada, krivdy, to všetko vie silno poznačiť našu dušu, zanechá na nej jazvy a oslabí ju, až jedného dňa jednoducho stratí vôľu zotrvať. Akoby sa pokazila a prestane fungovať. Potom z nás zostane iba časť. Muž bez ruky, dieťa bez torza, žena len s polovicou tváre.
Autor využíva civilný, no precítený jazyk. V opisoch nie je zbytočne sentimentálny, naopak, surová úprimnosť textu umocňuje autenticitu. Kozák dokáže spájať tvrdosť so súcitom. Z jednotlivých viet cítiť, že pozná ľudskú krehkosť aj nepredvídateľnosť bolesti.
Aj tento Kozákov príbeh má svoju psychologickú hĺbku, autentickosť postáv a pútavý štýl. Možno začnete uvažovať o tom, ako krehká je hranica medzi životom pred a po tragédii. Žena s polovicou tváre je román o bolesti, ktorá nás mení, ale aj o odvahe, ktorá pretrváva. O tom, že hoci môžeme prísť o polovicu tváre, stále môžeme mať celé srdce.
Radoslav Kozák je rodákom z Púchova a žije v Bratislave. Debutoval poviedkovou zbierkou Trinásť balád pre Lucifera a zostavil antológiu Kronika smrti. Vo voľnom čase sa venuje tvorbe podcastov zameraných na žáner hororu. Obdivuje H. P. Lovecrafta, Stephena Kinga či A. E. Poea.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis
