Otec kardinál, po stretnutiach s Vami ľudia obdivujú Vašu schopnosť reagovať na aktuálne dianie a prehľad v širokom spektre otázok – duchovných ale aj spoločenských, technických či historických. Ako je možné – pre kňaza a veriaceho človeka – usporiadať si každodenné priority tak, aby vedel neustále rásť, prehlbovať sa v poznaní histórie, a zároveň držať krok s napredovaním sveta?
Vždy ma zaujímali otázky človeka a ľudského sveta. Od detstva som bol tak trocha introvert, zaujímali ma knihy o ľuďoch, povahy učiteľov a žiakov, prostredie skautov vrátane skautských táborov. Trinásťročný som sa so skupinou skautov stretol v Ružomberku s Andrejom Hlinkom, ktorý rok pred smrťou ako otec národa a významný politik vyšiel na naše skautské prosby z kostola, kde už pred šiestou hodinou ráno sedel v spovednici. Jeho ochota voči nám ma poznačila na celý život. Môj záujem o všetko ľudské sa potom rozširoval o život Slovenska v prítomnosti a časom aj v dejinách. Čítal som knihy z dejín slovenskej i českej literatúry i mnoho prekladov svetových autorov. Prečítal som stovky kníh. Tým sa moja orientácia o ľudských veciach neslýchane do šírky i hĺbky obohacovala. Sám som neskôr písal knihy o húževnatom zápase kresťanstva o výchove európskych národov ku kultúrnemu kresťanskému životu. Napísal som aj 800-stranovú detailnú knihu „Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou“. Vždy som potom posudzoval rozvoj života v prítomnosti s jeho hlbokými koreňmi kresťanských stáročí v dejinách, ktorých kvety a ovocie v nás stále žijú. Takto som sa celé roky formoval štúdiom filozofie, teológie, histórie, ale aj rozvojom prírodných i humanitných vied zo storočia na storočie až po dnešné moderné poznatky na univerzitách. Tak som si rozširoval celistvé vzdelanie. Čo robím s Božou pomocou do dnes. Tak si stále rozširujem i prehlbujem cez vieru a životom v Cirkvi záujem o večnosť i záujem o život v čase. A spriadam tak jednotu svojho života.
Celý život ste druhým pomáhali v ich životných zápasoch o vieru. Napísali ste nevídané množstvo kníh, ktoré hovorili konkrétnym, priam hmatateľným jazykom a ovplyvnili viaceré generácie našich ľudí. Kde má človek hľadať a ako si udržať motiváciu neustáleho záujmu o človeka? Z čoho pramení to, že niekomu na druhých skutočne záleží?
Od detstva ako som hovoril ma zaujímali ľudia, učitelia, spolužiaci, priatelia zo skautingu i mnohí známi. Vstupom ku jezuitom v r. 1939 som objavil ďalšie množstvo nových dobrých, vzdelaných a duchovne žijúcich ľudí, kňazov i nekňazov. A mal som možnosť sám veriaco žiť a prístupom ku vzácnym jezuitským knižniciam sa dôkladne a sústavne vzdelávať. U jezuitov som sa učil ako budúci kňaz mať vopred rád a modliť sa vopred za všetkých budúcich ľudí, ktorým chcem ako kňaz raz slúžiť. Modlil som sa teda dopredu za všetkých, ktorí ma raz budú potrebovať, hľadať a navštevovať vo svojich duchovných potrebách. V tomto duchu som prijímal ľudí, v tomto duchu som písal knihu za knihou a písomne riešil potreby ľudí v prenasledovaní. K tomu ma viedlo moje kňazské jezuitské poslanie. Keď som sa stal tajným biskupom zmysel pre toto poslanie sa vo mne tým viac prehlboval a to napriek trvalému ohrozeniu hrozby väzenia ba i ohrozeniam života. Viera, evanjelium, modlitba a dôvera denne obnovovaná ma v tomto poslaní ustavične utvrdzovali. Vedel som, že Pán Boh je s nami a že je i popri mojich slabostiach stále aj so mnou. On ma ochraňoval i zachraňoval. Prežíval som slová modlitby – Quid, quid habeo tu mihi largitus es – všetko čo mám, mám od Teba Pane! Pán Boh bol mojou jedinou oporou a silou.
Prežili ste za 90 rokov aj veľa chvíľ, kde sa k Vám druhí zachovali nespravodlivo, či s nepochopením. Niekedy to boli údery od ateistického režimu, prišli však aj skúšky poslušnosti voči Cirkvi, a takisto sklamania od ľudí, do ktorých ste vkladali dôveru. Ako je možné uchovať si odvahu a nezlomného ducha voči neprávosti, a zároveň pokoru a trpezlivosť voči nepochopeniu a pochybeniu blízkych?
Údermi nepriateľov som sa chválabohu nedal znechutiť. Podľa evanjelia som sa dokonca za nich modlieval, i keď to nebolo ani pre mňa ľahké. Údery od blízkych? Ma raz na istý čas zrazili až takmer k úplnej rezignácii. Vtedy som však prežil niečo zo slov sv. Pavla: Kde sa rozmnožila slabosť, tam sa rozmnožila aj Božia milosť. Vzkriesený Pán sám ma chránil a zachránil. Nie nadarmo som sa modlieval v litániach „Pane zmiluj sa!“ Odvtedy viem, že v Božích rukách sme v dobrých rukách.
Svätý Otec svetu pripomína chudobných a vyzýva k súcitu a solidarite s biednymi. Vy ste prežili veľkú časť života ako robotník, mnohé roky dokonca vo väzení. Vo Vašej izbe dodnes stojí desiatky rokov starý nábytok, ktorý ste mali ešte v Petržalke a jediný „prepych“, ktorý si dokážem s Vami spojiť, sú knihy všade na jeho policiach. Aký životný postoj si treba v dnešnom svete udržať vzhľadom na materiálne veci?
Žil som v chudobnej robotníckej rodine. Náš maličký byt bol však vždy čistý. Naša robotnícka kolónia pri veľkej továrni na kožu v Bošanoch bola tiež priam ukážkou chudoby. U jezuitov v Ružomberku od r. 1939 som tiež nikdy nežil v prepychu. Nemal som nikdy svoju izbu ani v Trnave ani v Brne na filozofii ani neskôr na iných pôsobiskách. Po barbarskej noci v civile som žil niekoľko rokov v podnájme v malej kutičke 2 x 2 m, v izbičke pre slúžku. Robil som ako robotník v Tatracheme, narábal som s ťažkými sudmi benzínu, olejov a glycerínu o váhe 200-300 kg. Robil som nočného strážnika na štrkovisku – terajšie honosné Zlaté piesky. Robil som ako zámočník pri spriadaní umelých vláken v Dimitrovke a po odsúdení na 12 rokov väzenia a 8 rokov som tam „sedel“, i keď som stál alebo v noci ležal. Stále za mrežami pod dozorom, zamknutý v cele. No život v montérkach a v chudobe bol mojím životom do 60-tky. Netreba žiť naduto a s veľkými nárokmi a netreba žiť len pre seba. Mojou radosťou bolo, keď ľudia, či už z izbičky v Petržalke alebo z nitrianskeho hradu odchádzali denne akoby na krídlach akosi uľahčene, že som ich počúval a priateľsky sa s nimi rozprával o veciach, ktoré mi predložili. Keď som im pri odchode položil pravú ruku na plece a oni mi ticho povedali „ďakujem“ stačila mi ich spokojnosť a spokojný som bol i ja. Aj som si niekedy povedal: Deo gratias!
Hovorí sa, že známych niekedy vítate otázkou: „Ako sa máte, povedzte, že dobre!“ Úsmev, dobrosrdečnosť a povzbudenie si od Vás odniesli mnohí, a nezabránila tomu ani pokročilosť veku, či krehkosť zdravia. Kde sa nachádza prameň vnútornej radosti a optimizmu, ktorý je povzbudením aj pre srdcia ostatných?
Evanjelium vnieslo do sveta radosť. Šírili ju apoštoli. Šírili ju svätci, šíril ju sv. Konštantín v Proglase. Túto radosť šíria obetaví kňazi, obetaví učitelia, obetavé matky, obetavé sestričky. Kresťanský život by mal byť životom tichej radosti bratov a sestier v Cirkvi a mal by žiariť aj mimo Cirkvi. To je tá soľ zeme a svetlo sveta.
Zhováral sa Martin Kramara
Zmena spoločenského systému po roku 1989 zasiahla aj do života Jána Chryzostoma Korca. Dňa 7. januára 1990 sa stal rektorom Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Významným okamihom jeho života sa stal 6. február 1990, keď na žiadosť Svätého Otca Jána Pavla II. bol menovaný za nitrianskeho sídelného biskupa. Diecézu spravoval do 16. júla 2005. Dňa 28. júna 1991 ho ustanovil pápež Ján Pavol II. za kardinála. Vedecká činnosť, osobná statočnosť, neochvejná obrana dôstojnosti človeka, slobody a identity slovenského národa, jeho kresťanských základov a tradícií, bola ocenená aj tromi čestnými doktorátmi univerzít USA. V roku 1993 mu bolo udelené vysoké francúzske vyznamenanie Čestnej légie. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre v roku 1998 mu ako prvému udelila čestný doktorát.
