BRATISLAVA 20. augusta (WEBNOVINY) – Riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) Alexander Duleba si myslí, že by sa mala uzavrieť kapitola našej histórie v súvislosti s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. „Myslím, že by sa patrilo uzavrieť túto kapitolu vrátane toho, kto sa dopustil vlastizrady,“ uviedol pre agentúru SITA.
Duleba si myslí, že by Slovensko malo žiadať tzv. pozývací list od ruskej strany. „Pokiaľ takýto list existuje, bolo by dobré vedieť, kto poslúžil ako zdôvodnenie pre intervenciu,“ tvrdí. Pozývací list ešte v máji 2011 žiadala predsedníčka vlády Iveta Radičová od vtedajšieho premiéra Ruskej federácie Vladimíra Putina, ktorý bol vtedy v Bratislave.
Duleba pripomína, že väčšina slovenskej verejnosti „jednoznačne odsudzuje“ august 1968 a pochybuje, že by rástol počet tých, ktorí by na okupáciu mali miernejší názor alebo ju dokonca schvaľovali. Takisto tvrdí, že aj relevantné politické strany august 1968 odsudzujú. „Ešte som sa nestretol so súhlasnými vyjadreniami,“ povedal Duleba.
Anexia Krymu sa nedá porovnávať s okupáciou Československa
Riaditeľ SFPA si takisto nemyslí, že by sa okupácia Československa dala porovnávať s anexiou ukrajinského Krymu Rusmi v roku 2014. Ako pripomenul, Československo nebolo okupované jednou krajinou, ale členskými štátmi Varšavskej zmluvy.
„Nedá sa to porovnávať s tým, čo urobilo Rusko v prípade Krymu. Krym neokupuje koalícia krajín, ale jedna krajina. Aj kontext je úplne iný,“ uviedol Duleba. Dodáva však, že „okupácia je okupáciou“ a v histórii Európy je niekoľko príkladov, ktorých hlavným poučením je, že „okupácie v Európe nikdy neviedli k ničomu dobrému“.
Rumunsko sa na okupácii nepodieľalo
V piatok si Slováci i Česi pripomenú 47. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, ktorá zmarila nádeje vkladané do demokratizačného procesu v komunistickej strane. Pražská jar, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka, bola pochovaná v noci z 20. na 21. augusta.
Krátko pred polnocou 20. augusta 1968 vtrhli vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy na územie Československa. Na „akte internacionálnej solidarity“ sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ proti zásahu protestovalo, reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol, a ten znamenal úplnú kapituláciu.
Po invázii nastala politika normalizácie
Okupácia si vyžiadala 108 obetí na ľudských životoch a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov, napáchali nevyčísliteľné škody. Po invázii nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov.
Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach. Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.