Po dlhšom čase sa v prehľade týždňa budem venovať pandémii a opatreniam, ktoré sú prijaté alebo ešte hrozia. Čísla nakazených a hospitalizovaných už prekračujú únosné hranice, v očkovacích centrách je čoraz rušnejšie, ale ešte stále mnohí váhajú. V tom im významne pomáha terajšia opozícia, ktorá keď bola pri moci zaviedla ešte tvrdšie opatrenia ako tie, ktoré by mali začať platiť.
Prijali sa nové opatrenia, budeme ich vedieť uskutočniť?
Denný počet nakazených ochorením COVID-19, ktorých odhalili PCR testy, sa už nebezpečne priblížil k hranici 10-tisíc, v prepočte na obyvateľov u nás pribúda najviac infikovaných na svete. Očakával by som, že to konečne pohne národom a pochopí, že sa s tým niečo musí robiť.
Viac o téme: Koronavírus
Vláda zasadala, priniesla opatrenia, ale nie až také prísne, ako navrhovalo konzílium odborníkov. Aj toto hovorí, že nie je pripravená na razantné kroky, lebo čo ak sa národ vzbúri? Týmto sa vyhráža aj opozícia a neprekvapilo by ma, keby pozvala ľudí priamo do ulíc. Veď nad tým nepriamo varuje napríklad líder strany Hlas-SD Peter Pellegrini, že ak by sa zaviedlo povinné očkovanie niektorej skupiny ľudí, vyvolať to môže nepokoje.
Má určite pravdu, ale čo povedia napríklad obyvatelia Rakúska, ktorí už teraz majú tvrdšie obmedzenia ako u nás a od februára navyše plánujú u našich susedov zaviesť povinné očkovanie. Áno sú tam nepokoje, ako aj v mnohých iných európskych mestách, ale strážcovia poriadku robia svoju prácu a členovia ich kabinetu stoja za tým, čo rozhodli.
Naša vládna koalícia, ktorá ani sama nevie, že ešte existuje, určite na nič podobné nepristúpi. Pozeranie na preferencie, je pre niektorých jej členov dôležitejšie ako zdravie občanov. Všetko to prebieha nejako chaoticky, zasadne kabinet, príjme nejaké opatrenia, ale na druhý deň zistí, že nevie ako ich uskutočniť a všetko sa odkladá na neurčito.
Jeden hovorí o ľudských právach, iný o krachu hospodárstva, opozícia sa vyhráža nepokojmi. Všetko má však za cieľ získať voličov, lebo voľby budú možno čoskoro. „Rodina“ Borisa Kollára totiž zahlásila, že o zmene zákona, ktorým by sa malo umožniť referendom vyžiadať predčasné voľby, sa bude rokovať už vo februári.
Hrdí, alebo chorí? Byť, alebo nebyť that is the question.
„To be or not to be. That is the question“, napísal pred 400 rokmi William Shakespeare. V tejto dileme sme doslovne teraz aj my. Chceme byť, alebo nebyť, musíme sa rozhodnúť veľmi rýchlo. Pandémia nám nepripúšťa odklad, lebo ak zmeškáme mnohí z nás už tu nebudú.
Musíme sa rozhodnúť či budeme dodržiavať opatrenia odborníkov a tak aspoň trochu zjemniť katastrofu, ktorá nám hrozí alebo všetko ponecháme osudu. Veľa ľudí ešte váha, lebo nezažili v bezprostrednom prostredí trápenia tých, ktorých táto pliaga zasiahla.
Môj kamarát, neočkovaný, už viac ako pol roka má problémy s dýchaním a podľa jeho vlastných slov tak bude možno až do konca života. Jeho matka je už pol roka v hrobe, lebo nepočúvala odborníkov.
V susedovej garáži, kde sa denne schádzame prebrať najaktuálnejšiu situáciu témou sú samozrejme najnovšie vládne opatrenia.
Jeden z účastníkov diskusie vyhlásil, že on sa zaočkovať nedá a ani jeho syn. Na otázku prečo, uviedol, že je on predsa hrdí Slovák a nebude mu niekto rozkazovať. Je si vedomý, že možno nebudú môcť chodiť do roboty a tým živiť vlastnú rodinu, ale jemu nikto nebude rozkazovať, čo má robiť.
Prípad opačný. Ďalší sused, ktorý dlho odolával vakcinácii zrazu na prekvapenie vyhlásil, že sa zaočkovať dal a teraz ľutuje, že to nerobil skôr, lebo sa mohol vyhnúť viacerým existenčným problémom. Iný sa ma zasa pýta, kde sa dá zaočkovať jednorazovou vakcínou, nech to má s krku.
Teší ma, že to pochopili aj viacerí občania Slovenska a vakcinačné centrá sa začínajú zapĺňať. Je to zároveň aj odkaz vládnej koalícii, aby vytrvala vo svojich rozhodnutiach, lebo protesty sú takmer isté, treba len vydržať.
Vo viacerých krajinách tomu čelia a neboja sa. Nemali by sa báť ani na Slovensku, aby sme konečne ušli z čela tabuľky nakazených.