BRATISLAVA 8. októbra (WEBNOVINY) – Od štvrtku 4. októbra je v slovenských kinách nová česká romantická komédia Cesta do lesa (2012). V snímke režiséra Tomáša Vorla st. si zahralo viacero známych hercov, vrátane Tomáša Hanáka.
Rodák z Kremnice, ktorého diváci poznajú z filmov ako Bony a klid (1987), Díky za každé nové ráno (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Rebelové (2001), Gympl (2007) alebo Nestyda (2008), v tomto filme stvárnil vedľajšiu postavu Honzu Maráka – človeka, ktorý život v meste vymenil za chalúpku na dedine.
Život v krásnom prostredí mu prinesie množstvo problémov, do ktorých sa dostane nielen on, ale i jeho manželka Markéta či dcéra Anyna, ktorá neznáša poľovníkov. Film Cesta do lesa voľne nadväzuje na Vorlovu snímku Cesta z města (2000), v ktorej Hanák stvárnil hlavnú mužskú úlohu.
Režisér Tomáš Vorel st. sám povedal, že film Cesta do lesa je sčasti edukačný. Vnímali ste to tak aj vy počas nakrúcania snímky?
Pri záberoch s Tomášom Vorlom juniorom, kde je najviac tých didaktických, lesníckych a poľovníckych záberov som ja osobne nebol. Myslím si však, že edukačný je film z iného hľadiska. Ľudia v mestách totiž ráno chodia do práce, parkujú o kilometer ďalej, pretože všade sú zaparkované iné autá, potom prídu domov, idú na Facebook a sedia za počítačom. Osvetový by pre nich mohol byť v tom, že nastoľuje otázku, či to všetko náhodou nie je padnuté na hlavu. Pretože tá možnosť aspoň pribrzdiť, trochu spomaliť, dať život iný zmysel, tu stále je. Že sa človek vyhovára na to, že svet je už tak prepojený, že sa z toho už nedá vystúpiť… dá sa z toho vystúpiť i bez toho, aby človek skončil na psychiatrii. Z toho hľadiska je pre mňa film edukačný.
Ste rodákom z Kremnice, kde má človek k prírode veľmi blízko. Aký je váš osobný vzťah k lesu?
Môj otec bol z Brna a matka z južných Čiech, no otec dostal prácu v Žiari nad Hronom, a tak som sa narodil tam. Prvých päť rokov som prežil v Žiari nad Hronom, potom sme sa presťahovali na dedinu v južných Čechách, kde som strávil mnoho rokov. Vyrastal som teda medzi poliami a rybníkom, les sme mali asi o pol kilometra ďalej. To znamená, že som skutočne vychovaný na dedine. Keď v tom filme režem motorovou pílou, naberám seno vidlami a sekám kosou, nie je to iba hranie, mám to skutočne vyskúšané. Môj starý otec bol roľník a my ako deti sme mu pomáhali. V detstve to síce môže byť otrava, ale s pribúdajúcimi rokmi a technizáciou sveta si človek spomenie ako to seno voňalo, škovránky štebotali a všetko to bolo zrazu ako z gýčového filmu. Ja som mal aj preto šťastné detstvo a to že už pätnásť rokov žijem mimo Prahy, v blízkosti lesa, je len logické.
Vo filme Cesta do lesa sa rozoberá aj problematika konzumácie ľahkých drog (psychotropné huby). Ako vnímate túto problematiku, aký máte postoj k ľahkým drogám a k postihovaniu ich konzumentov?
Kriminalizácia ľudí, ktorí si sem-tam niečo dajú, je z môjho pohľadu strašná. Súdy s ľuďmi, ktorí mali pri sebe pár jointov, to je hrozné, zvlášť pre mňa, ktorý som sa liečil so závislosti od alkoholu a mohlo to dopadnúť úplne katastrofálne. Tie napáchané škody mohli byť hrozivé. Hovoríte s fajčiarom a vyliečeným alkoholikom a tým pádom sa nemôžem pozerať na marihuanu alebo nejaké huby ako na niečo strašného. Deodoranty v podpazuší mi prekážajú viac. Chcel by som povedať, že keď som nakrúcal snímku Kamenný most, tak pod dohľadom lekára som si dal prvotriedne huby, aby som vedel, aký je ich účinok. A musím povedať, že ten zážitok bol fantastický. Nielen, že obrazotvornosť a fantázia sa rozletela k nekonečným obzorom, ale preto, že v tej dobe som mal problémy v rodine, s matkou našej dcéry, a zrazu som tie problémy, ktoré sa ťahali veľmi dlho, dokázal ihneď efektívne vyriešiť.
V Ceste do lesa sa stretla staršia herecká generácia ako vy, Eva Holubová alebo Bolek Polívka, ale aj mladší herci ako Tomáš Vorel junior či Anna Linhartová. Myslíte si, že pred sebou majú hereckú budúcnosť?
Tomáša poznám, odkedy sa narodil. S jeho otcom sa totiž poznáme už asi štyridsať rokov. Tomík junior je pre mňa osobou veľmi blízkou a veľmi radi sa vidíme. Má svoj svet, ktorý je veľmi vzdialený svetu filmu. No občas sa niekde objaví, príde, zahrá to tak, ako najlepšie vie, a potom zase zmizne do svojho sveta cudzích jazykov a ekonómie. Anča Linhartová rozhodne chce byť herečkou a každý, kto ten film videl, musí uznať, že ňou už je. Tá mimika, tie pohľady… Vo filme navyše fungovala neuveriteľná podobnosť s jej mamou (herečkou Barborou Nimcovou-Schlesinger, pozn. autor).
Určite máte pred sebou aj ďalšie projekty, či už v oblasti filmu alebo televízie. Kde vás teda fanúšikovia uvidia najbližšie?
S režisérom Karlom Smyczkom (Sněženky a machři, Proč?, Lotrando a Zubejda) som nakrútil fantasy. Ide o najväčší projekt v dejinách Českej televízie a ja tam mám jednu z hlavných úloh. Práve sa na ňom robí digitalizácia a potom ho čaká uvedenie v televízii. Potom točím s českým režisérom Jiřím Chlumským (Nedodržaný sľub) takú komédiu zo súčasnosti, ktorá sa volá Martin a Venuše. Veľmi dobre sa v súčasnosti živím moderovaním a mám teda veľkú voľnosť a to z umeleckého aj ekonomického hľadiska. Ak dostanem ponuku, ktorá nesľubuje viac než potupu, tak ju môžem odmietnuť.
Musím pritom konštatovať, že ja nepatrím k tej hereckej elite. To je asi desať hercov, ktorí sú obsadzovaní do tých najlepších projektov. Ja som v nich skôr len ako epizódna postava, často len zo sympatií režiséra. Inak som rád, že v tých najlepších filmoch ako napríklad V tieni hrá Ondřej Trojan. O ňom som si myslel, že je už obkukaný, že je ho už príliš, no bol skvelý a veľmi sa blížil k tej ideálnej podobe muža, ktorý je síce veľmi úsporný, no to je predsa to, čo sme mali radi na Jeanovi Gabinovi, na Rudolfovi Hrušinskom. Už len to ako stojí a hrá už iba tým, ako sa nakláňa.