Ako vznikol nápad nakrútiť rodinný film s bábkami?
Ja som dlho chcel nakrútiť niečo nízko pri zemi, kde by som sa mohol hrať s detailmi ako lístočky, hmyz, pierka a pozorovať detaily, ktoré v normálnom filme s hercami nemôžete, pretože musíte sledovať hercov a oni sú dosť veľkí oproti detailom. Ja som to prepašoval napríklad do Kolju – sú tam bublinky v pive a iné maličkosti, ale ide to ťažko. Tak som hľadal predstaviteľa, ktorý by bol dostatočne malý, aby tie detaily vedľa neho bolo možné nasnímať. Tým, že mám malé dieťa, v tej dobe sedemročného chlapčeka, ktorý sa hral s plyšiakmi, tak mi to napadlo.
Ako vznikla samotná bábka Kuky? Inšpirovali ste sa Ondřejovými hračkami?
Nie. V scenári bola postavička, ktorá sa volala Kuky. Mal byť červený, opraný, starý a mal mať veľké oči a mal sa stále usmievať. Takéto zadanie dostal výtvarník Jakub Dvorský a on nakreslil postavičku, na ktorej sme sa zhodli hneď na začiatku. Tie ostatné postavy trvalo dlhšie vymyslieť. Napríklad jeho parťák, kapitán Hergot. Ten sa tvoril niekoľko mesiacov, alebo záporná postava Anuška vznikala taktiež veľmi dlho.
Na začiatku vraj boli povodne, pes a scenár mala písať Alice Nellis…
Keď boli v roku 1997 povodne, v novinách vyšla fotka, ako niekde na Morave pláva psík a bola to celkom dojímavá fotografia. Napadlo mi, že by z toho mohol byť nejaký príbeh. Ešte som nevedel aký, ale vedel som, že voda opadne a budú tam scény, ktoré sa nebudú dať opakovať. Tak sme vzali čln, kameru a cvičeného filmového psa a išli sme na Moravu. Tam sme nakrútili asi dvadsať minút záberov, ako pes pláva, prekonáva ploty a cez cestu ide rieka… A tak som vymýšľal, čo s tým. Oslovil som Alicu Nellis, aby mi k tomu napísala príbeh, ona niečo skúsila, ale nebolo to ono. Skúsil som svojho ocina, ale tiež mu nič nenapadalo. Dokonca som hovoril s Petrom Jarchovským, ktorý píše pre Jana Hřebejka. No a takto ten film stále sedel v polici a ja som nevedel, čo s tým. Až ma zase plyšiaky doviedli k rozprávke. A pes v scenári stále vystupoval. Až v strihárni sme ho vyhodili, pretože bol nadbytočný. Vďačím povodniam za to, že ma priviedli k tomuto mikrosvetu.
Vedeli ste od začiatku, že tam bude hrať váš syn?
Vôbec nie. Ja som nechcel svojho syna zapájať do filmu, pretože som sa bál, čo by s ním urobila sláva. Nielen, že by spyšnel, ale že by na neho spolužiaci v škole pokrikovali. Vybočovať z rady nie je príjemné. Ale keď som to písal, využíval som jeho logiku a rozhovory s ním, aby som vedel, čo by on odpovedal, čo by urobil. A potom som si povedal: „Sakra, keď už ten film robím a je to hra s bábkami a budem nad tým tráviť veľa času, nebude pekné zapojiť ho do toho, že by sme si to spolu užili?“ Tak až tam vznikol ten nápad. On bol ešte malý, vtedy mal sedem rokov, takže nechcel hrať. Potom sme ten film zastavili, pretože sme nevedeli, ako ďalej. Po roku, keď už mal osem som ho oslovil znova, či by nechcel, a povedal: „Hej, aspoň budeme spolu“.
Ja som dlho chcel nakrútiť niečo nízko pri zemi, kde by som sa mohol hrať s detailmi ako lístočky, hmyz, pierka a pozorovať detaily, ktoré v normálnom filme s hercami nemôžete, pretože musíte sledovať hercov a oni sú dosť veľkí oproti detailom.Jan Svěrák
Naplnili sa vaše obavy?
Nie. My sme si s manželkou povedali, že zásadne nebude robiť rozhovory, nebudeme ho fotiť, na premiére bol len na začiatku, na tom detskom predstavení, a potom odišiel domov. Takže médiám sa vyhol a v triede má múdru učiteľku, ktorá to s deťmi zvládla tak, že to berú úplne prirodzene, že každý vie niečo a Ondro teraz hral vo filme.
Boli ste spokojný s jeho hereckým výkonom?
No, niekedy nie, ale niekedy ma prekvapil tým, aký bol autentický. Pracovalo sa s ním rovnako dobre ako s otcom, pretože to napojenie je tam silné ako medzi otcom a mnou, tak aj mnou a mojím synom, pretože sme spolu od malička, tak ako ja s otcom a je tam určitá dôvera a dôvernosť. My vieme, ako to ten druhý myslí. A vieme, že sa nezradíme. Ja viem, že on robí maximum pre mňa a cena za to je, že ja od neho nebudem chcieť niečo, čo by bolo pre neho nepríjemné.
Váš otec vo filme nahovoril jednu z postáv, kapitána Hergota. Podieľal sa na snímke aj inak?
Mal písať dialógy, ale keď si to prečítal, povedal, že tú detskú fantáziu, detského hrdinu mám napočúvaného viac ako on, pretože ja s ním žijem, a že by to nenapísal inak. Tak som ho poprosil, aby tam napísal básničky. Tam je niekoľko básničiek, ktoré má negatívny hrdina, a tie sú také prihlúple a to otec s chuťou napísal. Ale inak nezasahoval.
Súvisí to, že ste sa do tejto témy pustili až teraz s tým, že ste otec? Vaše predchádzajúce filmy, napríklad Ropáci, Akumulátor či Jízda, majú v sebe čosi pochmúrne. Teraz ste nakrútili rozprávku. Môže to súvisieť s tým, že keď je človek mladší, strašne chce niečo veľké a vážne povedať, a keď je už trochu starší, akoby si viac začal užívať život?
Určite by som si to nedovolil nakrútiť, keď som bol mladší, pretože vtedy som sa stále len snažil dokazovať, aký som dobrý. Tento film bol, naopak, pokus urobiť malér. Tá bábka nemá výraz. Teda, má, ale nemení ho. Je to vlastne úplne hlúpy nápad. To bola snaha prekonať strach z neúspechu.
Podarilo sa to?
Ja si myslím, že áno. Naozaj to vyzeralo tak, že to bude veľký malér. Možno tiež ten vek, keď má človek pocit, že to detstvo bolo nedávno, ale potom, keď sa rozpráva s dieťaťom, tak sa dostane do situácií, keď dieťa niečo povie a vo vás to pootvorí zabudnuté dvere a vy nakuknete do detstva. A zistíte: „Veď to bol svet, ktorý si pamätám. Teraz mi to pripomína. Na chvíľočku, na okamih som sa tam mohol vrátiť.“ Je to tak pekné, že som toho chcel viac. Chcel som sa s ním viac rozprávať, chcel som zažiť viac možností výletov do detstva. Hovoril som si, že ak by som touto jeho logikou napísal celý film, tak by som sa do detstva mohol na chvíľku dostať. Keď robíte film, vytvárate nový svet a pohybujete sa v ňom. Keď ho píšem, tak som polroka dopredu v budúcnosti, kým sa to dá. Keď ho nakrúcam, som v tom nereálnom, neskutočnom svete fantázie. A tak ako vo filme Vratné láhve, ktorý je o dôchodcoch som sa dostal do staroby, začal som krívať a vypadávala mi pamäť, tak pri Kukym bola šanca a myslím, že sa mi to podarilo dostať do toho detstva.
Tento film bol popisovaný ako druhá Jízda, pretože ste ho nakrúcali skoro nezávisle, v úzkom kruhu spolupracovníkov? Ako to bolo?
To bola anarchia. Je to film, ktorý je nevyskúšaný, je to slepá cesta a malo sa to nakrúcať len s kamarátmi napríklad na chalupách. Začínalo nás to nakrúcať šesť. Malo to punc tajnej misie, ktorá je možno samovražedná, ale všetkých nás baví proces, nie ten cieľ.
Do akej miery ste pri nakrúcaní mysleli na diváka?
Ja som tiež divák, takže ja väčšinou myslím na seba ako na diváka, či ma to bude baviť, či ma to poteší.
Hudbu do vašich filmov robí obyčajne Ondřej Soukup. Pod touto snímkou je však podpísaný Michal Novinski. Ako došlo k tejto spolupráci?
Ondřej Soukup za mnou prišiel jedného jesenného odpoludnia a povedal mi: „Nehnevaj sa, my robíme muzikál Robin Hood a bude sa to nakrúcať pre Primu a ja už musím pre to začať skladať pesničky. A ja by som sa nemohol venovať obom naraz. A viem, že je to neskoro, ale radšej ti to hovorím, tak sa nehnevaj“. Bol som bez hudobného skladateľa a najprv som bol nešťastný, ale potom som si povedal, že je to príležitosť. Všetko zlé je na niečo dobré. Je to príležitosť spoznať niekoho nového. Z toho, čo som mal, som vystrihol dve scény a poslali sme to piatim alebo šiestim skladateľom, aby k tomu zložili, čo chcú. Keď tie ukážky prišli, očíslovali sme si ich, aby sme nevedeli, kto to je, a púšťali sme si to. S celou rodinou, zavolali sme aj babičku s dedkom, teda otca s mamou, a deti, takže tam bol priemer od 73 rokov až po sedem a hodnotili sme si to. Všetci sme sa zhodli na tom, čo som sa bál, že neprejde – Michal Novinski. Bol odvážny, iný, drzý a pochopil, čo sa tam odohráva.
Ako vznikali triky v snímke Kuky sa vracia?
V tomto filme nie sú počítačové animácie. Tým sa to líši od ostatných animovaných filmov. Vlastne tam nie je žiadna animácia. Všetko je naživo. To znamená, že bábky mali v rukách, hlave a nožičkách drôtiky a pohybovali s nimi bábkoherci. V počítači sa potom tie drôtiky, ruka, alebo niekto, kto sa objavil v zábere, vymazávali. Okrem toho sme počítač využívali na scény, kde sú bábky s veveričkami. Veverička je veľmi plaché zviera, ktoré nemôžete vycvičiť. Zobrali sme teda veveričky, pustili ich do garáže a čakali napríklad osem hodín, kým si veverička zobrala ten oriešok tak, ako sme potrebovali. Z tých ôsmich hodín materiálu sme zobrali ten záber, ten kúsok a v počítači sa to spojilo s akciou bábky. Na tých trikoch robilo nakoniec asi sto ľudí polroka.
V scenári bola postavička, ktorá sa volala Kuky. Mal byť červený, opraný, starý a mal mať veľké oči a mal sa stále usmievať. Takéto zadanie dostal výtvarník Jakub Dvorský a on nakreslil postavičku, na ktorej sme sa zhodli hneď na začiatku.Jan Svěrák
Na čom v súčasnosti pracujete?
Aby ma to neprestalo baviť, tak o tom nemôžem hovoriť. Ale môžem vám povedať, že sa snažím napísať scenár z jedného amerického románu a že by sa to mohlo nakrúcať v angličtine a odohrávať sa v Afrike.
Vyštudovali ste dokumentaristiku, no nakrúcate prevažne hrané filmy. Prečo ste študovali tento odbor a prečo ste sa od neho napokon odklonili?
Ja som pôvodne chcel robiť kameru, pretože ma ten obraz a formálna stránka zaujíma úplne zo všetkého najviac. Ja som sa na FAMU hlásil ešte za totality a vtedy bolo na kamere plno. Na hranú réžiu som vôbec nepomýšľal, pretože na to musel byť človek kádrovo preverený. A tak mi jeden profesor na FAMU odporučil, aby som išiel študovať dokument, že tam sa naučím všetko. Dokumentarista si totiž musí sám nakrútiť kameru, zvuk i zrežírovať ľudí na pľaci. Je to taká univerzálna profesia, že z nej potom môžete robiť čokoľvek. Ale ja som na dokument nemal dostatočnú rýchlosť rozhodovania a odvahu oslovovať ľudí a byť zvedavý. Ja robím k filmu domácu prípravu, celý si ho nakreslím, keď ho idem nakrúcať.
Ako vás ako režiséra ovplyvnil váš otec Zdeněk Svěrák?
On ma ovplyvňoval hlavne ako literát. Všetky moje slohy aj scenáre na FAMU som mu vždy dával čítať. Od neho som sa naučil také veci, ako že je dobré, keď je text zábavný, že každé zbytočné slovo je zbytočné, že keď sa mi niečo iba páči, tak je to ornament a ornamenty tam nepatria, že ten text musí byť splavný, musí to ísť odniekiaľ niekam. Keď vám takéto veci tlčú do hlavy odmalička, píše sa vám ľahšie.
Po úspechu filmu Kolja, ktorý americká Akadémia filmových umení a vied ocenila Oscarom, bol o vás veľký záujem v Hollywoode, mohli ste si vyberať z viacerých amerických scenárov. Napokon ste však podľa scenára vášho otca nakrútili Tmavomodrý svet. Prečo ste sa takto rozhodli?
Tých vysvetlení by sme asi našli mnoho. Jeden z nich môže byť ten, že som sa bál nakrútiť americký film, aby to nebol malér. Druhé vysvetlenie je, že som zvyknutý robiť autorské filmy, že to musí byť moja látka, že k nej musím mať osobný vzťah a ktorá vyjadruje niečo, čím sa zaoberám, o čom premýšľam a čo ma trápi. Nemôžem ako najatý režisér sfilmovať niečo, musí to byť téma, ktorú v tej dobe prežívam. Preto mi vyhovujú scenáre, na ktorých sa s otcom dohodneme. To je látka, ktorá dozrieva, o ktorej premýšľam a ktorá vychádza z niečoho, čo ma v tej dobe trápi. Tak preto nemôžem robiť cudzie scenáre. Teraz už to viem, tak si tie scenáre budem písať radšej sám.
Tento film bol pokus urobiť malér. Tá bábka nemá výraz. Teda, má, ale nemení ho. Je to vlastne úplne hlúpy nápad. To bola snaha prekonať strach z neúspechu.Jan Svěrák
Zatiaľ ste inému režisérovi produkovali film len jediný krát – a to Alici Nellis jej Tajnosti. V jednom rozhovore ste to však označili za chybu. Prečo?
Ja si svoje filmy produkujem len z nutnosti. Nechcem to dávať inej produkcii, aby som sa nemusel báť, že si budú peniaze ukrajovať pre seba, ale že všetko bude vidieť na plátne. U Alici som slúžil ako producent, ktorý číta zmluvy a podpisuje ich a dohaduje podmienky. Ale tú radosť z tvorby a tvorivého rozhodovania som nechal niekomu inému. A to je nezmysel.
Vraj máte rád sci-fi. Dočkáme sa niekedy sci-fi filmu od Jana Svěráka?
Ja milujem sci-fi. Mojím najobľúbenejším filmom je prvý Votrelec alebo Blade Runner. Žiaľ sci-fi je horší ako historický žáner. Lebo vždy sú nejaké kočiare, ktoré si požičiate a dáte to dokopy. Pri sci-fi to musíte všetko vyrobiť. Nielen vymyslieť, ale aj fyzicky vyrobiť. Ale dajú sa nakrútiť filmy sci-fi, ktoré sú štylizované, ako napríklad Stalker, kde sú industriálne zóny, ktoré zadymíte. Je to o nápade. Áno, raz by som chcel nakrútiť sci-fi, to by ma bavilo.
Rozprávala sa Barbora Zahoranská
