Slovenské národné povstanie (SNP) nebolo len o hrdinoch z radov partizánov a povstalcov, ale aj o obetách civilného obyvateľstva i vojnových zločinoch.
Spisovateľ a publicista Marcel Maniak, ktorý je zároveň predsedom Historicko-dokumentačnej komisie okresnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Poprade, sa pohnutým dejinám II. svetovej vojny venuje dlhé roky.
V rozhovore pre agentúru SITA priblížil dianie SNP pod Tatrami, dôležité udalosti i obce v kontexte jeho blížiaceho sa 80. výročia, ale aj to, ako si vlastne Slovensko povstaním vylepšilo svoj obraz vo svete.
Vo viacerých svojich článkoch a knihách sa osobitne venujete práve Slovenskému národnému povstaniu. Prečo ste sa zamerali konkrétne na túto časť našich dejín?
Slovenské národné povstanie ma zaujalo preto, lebo aj môj starý otec v ňom priamo bojoval. Zúčastnil sa na ťažkých bojoch o Telgárt, pri ktorých bol aj ranený.
Povstanie ma taktiež zaujalo preto, lebo Slovensko sa tým, že povstalo nielen proti domácemu ľudáckemu režimu, ale aj proti nacistickému a proti nemeckým okupačným jednotkám, zapísalo nielen do našich novodobých dejín, ale zároveň sa zaradilo aj na stranu víťazov na konci vojny.
Slovenské národné povstanie je špecifické aj tým, že na povstaní sa zúčastnili nielen domáci obyvatelia, Slováci, ale aj príslušníci viac ako 30 národov a národností.
Akú podobu malo SNP pod Tatrami?
Slovenské národné povstanie pod Tatrami a priebeh týchto bojov na Spiši malo taktiež svoj význam. Boli tu umiestnené dôležité vojenské posádky a povstalecké velenie v Banskej Bystrici rátalo, že sa do povstania zapoja. Zapojili sa takmer všetky posádky okrem jednej, v Kežmarku, ktorá bola odzbrojená nemeckými jednotkami.
Povstanie pod Tatrami však bolo potlačené v priebehu troch dní. Väčšie percento domáceho obyvateľstva pod Tatrami totiž tvorili spišskí Nemci, ktorí sa v deň vypuknutia SNP formovali do jednotiek nemeckej domobrany.
V Kežmarku bolo sústredených a vyzbrojených viac ako 1 500 mužov nemeckej národnosti. Po príchode posíl z Poľska v podobe nemeckých obrnených jednotiek boli Nemci v prevahe a povstalcov po bojoch pri Kežmarku vytlačili až k Popradu. Už 1. septembra bol aj samotný Poprad obsadený nemeckými jednotkami.
Nebol pritom práve Poprad centrom odboja na Spiši?
Áno, bol. Stojí na križovatke ciest, ktoré vedú na Spiš, Liptov, Horehronie i do Vysokých Tatier, bol preto významným cestným a železničným uzlom, dôležitým pre povstalcov i nemecké velenie.
Nachádzali sa tu tiež kasárne Pod Gerlachom, letecké kasárne, proviantný i muničný sklad a letisko. Práve 29. augusta sa v kasárňach Pod Gerlachom začali sústreďovať dobrovoľníci a tiež menšie partizánske oddiely z Liptova. K povstalcom sa pridali aj príslušníci miestnej žandárskej stanice.
V meste však tvorili Nemci v tom čase takmer 30 percent obyvateľstva, nemeckí muži sa tak v deň vyhlásenia SNP zaktivizovali v rámci domobrany. A hoci všetky úrady v meste a železničnú stanicu najprv obsadili povstalci, nemecké okupačné jednotky definitívne obsadili Poprad ráno 1. septembra.
Boje o Poprad sa pritom začali približne o 13:00 deň pretým. Nemcom sa následne postupne podarilo obsadiť celý Popradský okres, do 7. septembra vytlačili povstalcov aj z Vysokých Tatier.
Povstanie pod Tatrami teda trvalo tri dni, ale predpokladám, že neprišlo zo dňa na deň, predchádzali mu dlhodobé prípravy. Ako sa teda povstalecké jednotky začali formovať?
Prípravy na ozbrojené vystúpenie sa začali v roku 1943 a vyvrcholili práve počas leta 1944. V podtatranskom regióne spolupracovali nielen ilegálni pracovníci, ale do odboja boli zapojení aj dôstojníci týchto jednotiek, vojenských posádok, ktoré som spomínal, ale aj žandárske stanice a finančná stráž. Koncom leta, v priebehu augusta 1944, sa už do vznikajúcich partizánskych skupín začali hlásiť aj samotní obyvatelia podtatranských miest a obcí.
Akú úlohu zohral teda v povstaní práve bežný ľud?
Pre povstalecké velenie, aj pre partizánov zohralo civilné obyvateľstvo veľmi dôležitú úlohu, lebo bez pomoci obcí a hlavne ich obyvateľstva, by povstanie nebolo pripravené tak, ako bolo. Domáce obyvateľstvo podporovalo povstalecké a partizánske jednotky tým, že poznalo miestny terén a vedelo tak vojakov navigovať a usmerniť. Zásobovalo ich hlavne potravinami, oblečením, liekmi a počas bojov aj obväzovým a ďalším potrebným materiálom, bez ktorého by v horách v podstate neprežili.
Na druhej strane takto podstupovali aj veľké riziko. Ak by ich Nemci odhalili, mohli prísť o život. Pozná história pod Tatrami aj takého príbehy?
Určite. Asi najväčší prípad sa týkal obce Štrba. Na výzvu vtedajšieho starostu obce, teda v tom čase vládneho komisára, tam 1. septembra 1944 ľudia začali nosiť pred obecný dom potraviny pre povstalecké jednotky. Práve v tej chvíli vrazili do Štrby tri obrnené vozidla so spišskými Nemcami, ktorí boli vyzbrojení v Kežmarku.
Akonáhle spozorovali dav ľudí a medzi nimi ozbrojených partizánov, spustili do davu paľbu. Zranených bolo šesť obyvateľov Štrby a ďalší dvaja na následky zranení zomreli. Ďalší prípad bol v Lendaku, kde obyvateľstvo rovnako podporovalo partizánske skupiny.
Práve keď sa partizáni nachádzali v obci, 27. októbra 1944, tam od Spišskej Belej vtrhli nemecké jednotky a spustili na partizánov paľbu. V boji padlo deväť partizánov a ďalších štyroch zajali a verejne popravili. Vtedy boli popravení iba partizáni. Nemecký veliteľ ušetril domáce obyvateľstvo.
Ďalší prípad bol zaznamenaný vo Vikartovciach. Tam 2. novembra 1944 Nemci zoradili na ulicu všetkých mužov a podpálili dom. Piatich mladých mužov, ktorí chceli požiar zahasiť, na mieste zastrelili. Malo ísť o výstrahu, podozrievali ich, že podporovali partizánov. Takže boli tu aj takéto prípady, keď obyvateľstvo doplácalo na to, že pomáhalo či už povstalcom alebo partizánom.
Keď ste spomínali Štrbu a Lendak, išlo o náhodu, že v daných momentoch prišli do obce Nemci alebo ich niekto prezradil?
Ťažko povedať. V Lendaku sú skôr indície, že tam niekto Nemcov poslal, lebo tých partizánov videl, zdržiavali sa tam celý deň. Údajne boli opití, takže sa tam pohybovali dlho. Nemci tak mali dostatočný čas na to, aby prišli zo Spišskej Belej a zaútočili na Lendak. Boli aj prípady, keď išlo o úplnú náhodu. Vo väčšine prípadov to však Nemcom nahlásili ľudia, ktorí s nimi spolupracovali, keďže Spiš bol prevažne nemecký.
Kde sa ukrývali partizáni v regióne a odkiaľ sa dostávali k zbraniam?
Partizáni sa ukrývali v horách, tam bolo ich útočisko a mali tam sústredené svoje štáby.
Teda v dolinách Vysokých Tatier, ale aj v podhorí Nízkych Tatier, okolo Spišského Bystrého, Vikartoviec, Vernára až po Liptovskú Tepličku, či smerom na Slovenský raj, Hrabušice, ďalej dole na Spišský Štiavnik, Levočské vrchy, aj okolo Kežmarku, na Spišskej Magure. V podstate vo všetkých okolitých horách.
Povstaleckí vojaci mali zase svoje štáby umiestnené priamo v niektorých obciach, napríklad vo Vernári, či v Štrbe. No po potlačení povstania boli aj tieto povstalecké jednotky nútené stiahnuť sa do hôr, kde prešli na partizánsky spôsob boja.
Hovoríte o povstalcoch a o partizánoch, rovnako poznáme termíny povstalecká a partizánska obec, aký bol teda medzi nimi rozdiel?
Povstalecké obce sú obce, ktoré boli v povojnových rokoch, najmä pri 20. výročí SNP , vyznamenané pamätnými medailami za účasť v povstaní. Taktiež im boli udeľované čestné názvy.
Za povstalecké obce boli označované tie, ktoré priamo podporovali povstalecké jednotky, to znamená povstaleckú armádu, a časť mužov aj narukovala do povstaleckej armády.
Za partizánske obce boli zase označované tie, ktoré podporovali priamo partizánske skupiny, v ktorých sa zdržiavali partizáni a obyvatelia tieto jednotky zásobovali. Taktiež obyvatelia takejto obce pôsobili v partizánskych skupinách.
Aké obce po Tatrami nesú tieto tituly?
Pod Tatrami, v okrese Poprad, máme tri takéto obce. Obec Štrba a obec Vernár majú pomenovanie povstalecká obec. Partizánsku tu máme jedinú takto oficiálne pomenovanú, a to Liptovskú Tepličku. V okrese Kežmarok nemáme ani jednu obec s takýmto názvom.
Pokiaľ viem, práve Vernár zohral veľmi dôležitú úlohu v prvých dňoch Slovenského národného povstania…
Po obsadení Popradu nemeckými jednotkami sa povstalecké jednotky stiahli a ustupovali dvoma smermi. Jeden predstavoval Batizovce, Lučivnú a Štrbu, ďalšie povstalecké jednotky ustupovali na Hranovnicu, Vernár a Telgárt.
Samotná obec Vernár sa už od prvých dní zapojila do povstania tým, že pomáhala najskôr povstaleckým jednotkám, ktoré prechádzali cez samotnú obec. Dňa 9. septembra ju však obsadili nemecké okupačné jednotky. Našťastie už 21. septembra 1944 boli Nemci z obce vytlačení až k Popradu. Povstalci si priamo v obci vytvorili svoj štáb. Bol to štáb 11. pešieho práporu „Ruža“, ktorý bol súčasťou 2. taktickej skupiny. Ešte 10. septembra vznikol obranný úsek s názvom „Plesnivec“, ktorý sa tiahol od Vernára až po Červenú Skalu.
Pred Vernárom sa nachádza úzka prejazdová cesta cez skalnú roklinu, ktorú miestni nazývajú Tesnina alebo Tiesňava. Aj ona zohrala počas povstania dôležitú úlohu. Povstalci v nej vybudovali prekážkové zátarasy a ich jednotky strážili vstup do obce v smere od Popradu.
Nemci niekoľkokrát opakovane útočili smerom na Vernár, no cez Tesninu neprešli, prírodná prekážka pomáhala Vernárčanom. Dobre vyzbrojené a s dobrým velením organizované jednotky povstaleckej armády útokom odolávali, pomáhali im aj partizánske skupiny. Vernár tak viac ako mesiac odolával útokom nemeckých jednotiek, ale po generálnej ofenzíve nemeckých vojsk, ktorá sa na tomto úseku začala 19. októbra 1944, bola povstalecká obrana prelomená. Nemecké jednotky sa potom 22. októbra dostali až k Telgártu.
Aký dopad to malo na obyvateľov Vernára?
Priamo v obci a v jej okolí padlo niekoľko povstaleckých vojakov a partizánov. Našťastie, k obetiam na civilnom obyvateľstve nedošlo. Nemci vtedy nemali čas zaoberať sa potrestaním obyvateľov. I keď, niektorí boli odvlečení do koncentračných táborov. Represie vo forme popravy na mieste sa však, našťastie, vo Vernári neuskutočnili. Na Nemcov totiž tlačilo velenie, aby čo najskôr zatlačili povstalcov do Banskej Bystrice. Možno práve tento rýchly nemecký postup zachránil životy obyvateľov Vernára.
Vráťme sa ale ešte k trom dňom SNP pod Tatrami. Predpokladám, že partizáni a povstali išli do bojov s plným nasadením a zrejme aj s presvedčením, že Nemcov porazia. Nečakalo sa, že budú silnejším a väčším odporom? Kedy prišiel ten zlom, respektíve v čom bol problém, že sa Nemcom podarilo zahnať ich do kúta tak rýchlo?
Problém bol v tom, že povstalcom od začiatku povstania chýbali ťažké zbrane, delostrelectvo, letectvo, tanky, obrnené vozidla. Nemecké jednotky, ktoré boli proti povstaniu nasadené, boli nasadzované z územia Poľska a mali bohaté skúsenosti z bojov na východnom fronte, na území bývalého Sovietskeho zväzu a Poľska. Takže boli dostatočne vyzbrojené a vycvičené, a najmä, boli v značnej prevahe, či už čo sa techniky týka alebo mužstva, v porovnaní s povstaleckou armádou.
Partizáni používali iba ľahké zbrane. Povstalci síce mali ľahké tanky, ale iba desať kusov, ktoré boli nasadené na tomto úseku povstaleckého frontu. Mali aj ľahké delostrelectvo, ale tiež iba v menšom počte, a aj to postupne Nemci zničili.
Povstalci v prvé dni po vypuknutí povstania najmä ustupovali a viedli obranné boje, a to až do 27. októbra. Vtedy sa oficiálne povstalecká armáda rozpadla, ustúpila do hôr a prešla na partizánsky spôsob boja. Treba však zdôrazniť to, že SNP nebolo nikdy porazené, bolo len potlačené do hôr. Povstanie v podstate pokračovalo až do oslobodenia.
Partizáni to ale neboli len chlapi, ale často sa k nim pridávali aj chlapci či ženy…
Presne tak, k partizánom sa pridávali nielen muži, ale aj ženy, mladiství, dievčatá. Medzi partizánmi bolo aj množstvo dôstojníkov, či už slovenskej a povstaleckej armády alebo Červenej armády. Tu je ale potrebné zdôrazniť fakt, že partizáni mali svoje velenie v Kyjeve. Podliehali tamojšiemu Ústrednému štábu partizánskeho hnutia a mali svoje rozkazy.
Povstalecká armáda podliehala zase veleniu v Banskej Bystrici, takže mala svoje rozkazy. Niekedy sa tie rozkazy prelínali, nesúviseli spolu, jednoducho tá koordinácia nebola taká, aká by mala byť, akú povstalci očakávali. Boli aj prípady, keď sa partizánski a povstaleckí velitelia nezhodli, pretože každý mal svoje rozkazy a tam dochádzalo často k rozporom.
Čo by bolo, ak by povstanie nebolo? Prispel aj tento odpor na území vtedajšieho satelitného štátu Nemecka k ukončeniu vojny?
Určite, Slovenské národné povstanie pomohlo k skoršiemu ukončeniu druhej svetovej vojny. Nemecké jednotky, ktoré boli nasadené na rôznych úsekoch východného frontu museli byť stiahnuté z bojov a nasadené na potlačenie povstania. Napríklad aj na Dukle, kde prebiehali ťažké boje od septembra 1944.
Nemecké velenie muselo odtiaľ časť jednotiek nasadiť na stredné Slovensko proti povstalcom. Takže určite sa Slovenské národné povstanie zapísalo do dejín tým, že urýchlilo ukončenie druhej svetovej vojny. Kto vie, ako by to celé dopadlo, ak by boli spomínané jednotky nasadené na svojich úsekoch frontu, nevypuklo by povstanie a my by sme ostali na strane porazených. Je tu mnoho otáznikov, ako a čo by nasledovalo.
V tomto roku si pripomíname 80. výročie SNP, akým spôsobom sa naň bude spomínať pod Tatrami?
V rámci osláv Slovenského národného povstania pripravuje Slovenský zväz protifašistických bojovníkov viaceré zaujímavé akcie. Asi najväčším podujatím bude rekonštrukcia bojov pri obci Štrba, v sobotu 31. augusta. Pripravujem tiež prednášku v rámci Letnej čitárne v Podtatranskom múzeu 28. augusta.
Deň predtým, 27. augusta, sa na cintoríne v Poprade-Veľkej uskutoční smútočný akt uloženia urny s popolom povstaleckého veliteľa, plukovníka Emila Křísteka, ktorý počas povstania bojoval pod Vysokými Tatrami. Umrel už v roku 1994, ale urnu mala doma uloženú jeho dcéra, ktorá momentálne žije v austrálskom Sydney. Chce však otcovi splniť posledné želanie, ktorý si prial, aby tu raz bol pochovaný.
Okrem toho sa v deň výročia či ďalších dňoch uskutoční takmer v každom meste a obci kladenie vencov. Následne 19. septembra bude v Podtatranskej knižnici krst mojej ďalšej, v poradí šestnástej knihy, ktorá mapuje vojnové zločiny počas Slovenského národného povstania na území Slovenska.
Tí, ktorí už obdobie SNP a vojny nezakúsili na vlastnej koži, ho poznajú len skrze príbehy starých rodičov či filmy. Spomínam si na tie staršie, čiernobiele, kde boli partizáni a povstalci veľkými hrdinami a vojnové zločiny páchali iba nacisti. Bolo to tak aj v skutočnosti?
Musím zdôrazniť, že vojnové zločiny nepáchali iba Nemci, teda nacisti. Boli to aj gardisti a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré sa zúčastňovali na viacerých represiách počas SNP, pomáhali hlavne nacistom. Vojnové zločiny páchala, žiaľ, aj druhá strana – povstalecká armáda a partizáni, na čo doplácalo najmä nemecké obyvateľstvo.
Vojna je už taká, vojnových zločinov sa dopúšťajú v každom vojnovom konflikte stále obe zúčastnené strany. Páchali sa aj počas SNP na celom území Slovenska. Ak sa ale zameriavame na podtatranský región, aj tu boli vykonané popravy povstalcov, partizánov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom napomáhali povstaniu.
Popravy sa uskutočňovali najmä v Kežmarku a v jeho okolí, v Ľubici, Veľkej Lomnici, ale aj v okolí Popradu, pri Spišskej Teplici či na Kvetnici. Takže ani tunajší región neobišli krvavé časy a temné obdobie po potlačení povstania.
Teda to, čo sme videli vo filmoch, aj to, ako ochotne všetci partizánom a povstalcom pomáhali, bola istým spôsobom propaganda?
Komunistická strana v povojnovom období to tak vykresľovala po vzore Sovietskeho zväzu, že všetci partizáni boli hrdinovia a sovietski vojaci osloboditelia. Skutočná pravda je, vychádzajúc zo spomienok bežných obyvateľov, že to nebolo vždy tak.
Obyvatelia častokrát nemali na výber. Museli pomáhať, či už Nemcom alebo partizánom, lebo sa chceli zachrániť, svoj život či rodinu. Cez deň do obcí prichádzali Nemci a ich hliadky, ktorým museli byť nápomocní. Pod hrozbou zbrane im dávali potraviny, rôzne zásoby a podobne. Nemci odišli a večer prišli partizáni, a tiež so zbraňou v ruke. Otvorene sa hovorí o tom, že partizáni boli väčšinou opití. Predstavte si takéhoto partizána so samopalom.
Najhoršie bolo, že k partizánom, ako sme už spomínali, sa pridávali aj obyvatelia obcí a tí si následne častokrát vyrovnávali svoje osobné účty. Prípadne si vymysleli a konkrétnu osobu upodozrievali z kolaborácie s Nemcami a zastrelili ju. Aj preto som v mojej knihe písal o oboch stranách. Chcem, aby mali ľudia skutočný obraz o povstaní, a teda nielen o vykresľovanom hrdinstve, ale aj o jeho tienistých stránkach.
A to je niečo iné, ako sme sa kedysi učili v škole…
Je zdokumentovaných niekoľko takýchto prípadov. Napríklad, keď partizánsky oddiel prišiel v noci do dediny, ubytoval sa tam, potreboval sa najesť a vyspať. Keď tam v noci alebo ráno vtrhli Nemci, partizáni sa pozbierali a mnohokrát bez boja alebo v prestrelke ušli do lesa a obyvateľstvo nechali napospas Nemcom.
Potom Nemci vystrieľali alebo odvliekli ľudí, podpálili dedinu a partizáni sa na to pozerali, nezastavili ich. Málo bolo prípadov, kedy partizáni prišli, zasiahli, zastali sa obyvateľstva a začali proti Nemcom bojovať. Roky nám do hlavy vtĺkali len polovičnú pravdu, tú druhú nám nikdy nepovedali.