Šibačka a oblievačka sú typické slovanské zvyky, ktoré tu existujú minimálne 2 000 rokov. Ako však ďalej uviedol v rozhovore pre agentúru SITA teológ a italianista Ľubomír Švorca, Veľkonočný pondelok a tradícia oblievačky či šibačky nemajú priamy súvis s kresťanstvom. „Ide teda o pohanské zvyky,“ priblížil.
Podobné jarné rituály podľa Švorcu existovali aj u iných indoeurópskych národov, napríklad v Ríme počas festivalu Floralia či u Germánov v rámci osláv Ostary, čo poukazuje na archetypálny charakter jarných očistných a plodnostných sviatkov.
Príchod jari a povzbudenie života
Teológ uviedol, že Veľkonočný pondelok, je síce dňom veľkonočnej oktávy, ale nie je to tá „hlavná“ Veľká noc. V tomto pohanskom sviatku podľa jeho slov ide o povzbudenie života spolu s príchodom jari, to súčasne symbolizuje voda v rámci oblievačky a korbáč v rámci šibačky.
Jedlá aj úkony na Veľkonočnú nedeľu mali posvätnú funkciu, pripomína etnologička Babčáková
Švorca však podotkol, že dnes sa nachádzame v dobe, ktorá nie je veľmi senzitívna na symboly. „Veľa ľudí robí tieto zvyky skôr z nejakej tradície, ako z nejakého uvedomenia si podstaty,“ povedal teológ a doplnil, že zmeny tradícií pod vplyvom sekularizácie a konzumerizmu stoja za zamyslenie. „Mnohé rituály sa uchovávajú už len ako folklórne prvky,“ dodal.
Symbolika korbáča
Korbáč sa zväčša podľa Švorcu vyrába z vŕbového prútia. „Vŕba pritom bola vždy známa svojou flexibilitou, je symbolom dynamiky a života,“ priblížil a vysvetlil, že muži šibú ženy po nohách, aby boli čiperné a tiež po bokoch, aby boli plodné. „Muž tak chce týmto spôsobom povzbudiť život v žene a tak, ako sa prebúdza príroda, aby sa prebudila aj žena,“ doplnil Švorca.
Kultúrne zaujímavé podľa neho je, že išlo pôvodne o zvyk, ktorý sa týkal výlučne slobodných mužov a slobodných žien. Tento akt bol v minulosti často sprevádzaný aj vinšovaním, spevom a návštevami. Mal teda aj spoločenskú funkciu, a to vytváranie kontaktov medzi mladými ľuďmi. „Tieto rituály môžeme zaradiť medzi takzvané prelomové rituály z detstva do dospelosti,“ priblížil Švorca.
Násilnejšie interpretácie šibačky
Ak ide o šibačku, jestvujú podľa teológa aj násilnejšie interpretácie, ktoré hovoria o tom, že to poukazuje na prvé prenasledovanie kresťanov, najmä do Milánskeho ediktu, a teda v prvých troch storočiach. „Táto interpretácia však nie je historicky doložená – je skôr neskoršou symbolickou reinterpretáciou. Môže sa chápať ako forma kresťanského čítania pohanského rituálu cez vlastnú naratívnu optiku,“ vysvetlil.
V ľudovej religiozite sa podľa Švorcu objavujú aj interpretácie, ktoré spájajú šibanie s Kristovým utrpením. Ide o neskoršie kresťanské vsunutie významu. „Bičovanie Ježiša pred ukrižovaním (Mt 27,26) má v liturgickom kontexte úplne odlišné miesto. Ľudová zbožnosť má však často tendenciu spájať známe telesné prejavy s biblickými udalosťami,“ doplnil.
Symbolika vody
Švorca ďalej priblížil, že voda je sama o sebe symbolom života. Aj kresťanská veľká noc je do veľkej miery o vode. Spomenul v tejto súvislosti Veľkonočnú vigíliu, kedy sa krstia katechumeni, a teda tí, ktorí prichádzajú do cirkvi ako dospelí. Voda v tomto prípade symbolizuje znovuzrodenie.
Teológ tiež vysvetlil, že v predkresťanských kultúrach bola voda chápaná ako očistný element – odstraňovala „zimnú“ nečistotu a privolávala zdravie. „Symbolika vody ako očistného a obnovujúceho prvku sa vyskytuje aj v iných jarných rituáloch – napríklad v perzskom sviatku Nowruz alebo indickej Holi. V našom prostredí mohla oblievačka súvisieť aj s agrárnym cyklom a ochranou pred chorobami,“ priblížil.
Je šibačka a oblievačka v rozpore s vierou?
To, či šibačka a oblievačka je alebo nie je v rozpore s vierou závisí podľa teológa od úmyslu. Ak teda týmito pohanskými zvykmi nechceme úmyselne robiť niečo proti viere, tak nejde o vec, ktorá by bola prehrešením voči kresťanstvu.
„Keď je úmyslom práve to, aby bola žena plodná, zdravá a prajem jej vlastne niečo dobré, a nechcem si uctievať nejakých slovanských bohov, tak to nie je v rozpore s kresťanskou vierou,“ doplnil Švorca. Súčasne je podľa neho otázka tohto rozporu často irelevantná, a to práve preto, že si ľudia mnohokrát neuvedomujú, prečo to vlastne robia, a teda skutočnú podstatu týchto zvykov.
Teológ v tejto súvislosti podotkol, že napríklad ani vajíčka nie sú vyslovene kresťanskými symbolmi, ale opäť ide o symbol života, pričom Veľká noc ako taká je práve o večnom živote. Podľa teológa je tak možné, aby sa pohanské a kresťanské tradície v istej miere prelínali.
