Je veľmi ťažké vybrať najdôležitejšie udalosti, ktoré poznačili uplynulý rok 2020. S viacerými sa však iste zhodneme, že občanov najviac tento rok trápila pandémia spôsobená vírusom COVID-19.
Nebyť nej, na prvom mieste v priečne zásadných udalostí by bol odchod strany Smer-SD z čela krajiny a strata moci, ktorou až príliš dlho disponovala. Následne nástup vlády Igora Matoviča, s čím je úzko spojené aj masové zatýkanie prominentov spriaznených s bývalým režimom. Poďme však za radom.
Koronavírus a chaos vo svete
V samotnom začiatku roka zasiahol do našich životov COVID-19. Začalo sa to v Číne a veľmi rýchlo prenieslo do Európy. Slovensko mu pomerne dlho odolávalo, ale voľný pohyb osôb nevyhnutne spôsobil jeho rozmach aj v našej krajine.
Na začiatku koronavírusu nikto neprikladal veľký význam. Niektorí odborníci, žiaľ ešte aj teraz, ho považovali za menej nebezpečný než chrípku. Lyžiarske strediská v Taliansku a Rakúsku praskali vo švíkoch a covid akoby len na to čakal. Zrazu začali pribúdať aj prvé obete a pomaly sa v niektorých krajinách začala objavovať panika.
Špecializovaný trestný súd rozhodol, že Kajetán Kičura pôjde do väzby
Prvé kroky slovenskej, vtedy ešte Pellegriniho, vlády mnohí chválili. Vďaka každodenným tlačovým besedám boli ľudia informovaní, čo všetko pre nich vláda robí a verili jej. Nikto z mocnosti ale nehovoril o tom, že Slovensko na pandémiu v skutočnosti nie je pripravené.
Sklady Štátnych hmotných rezerv boli prázdne a zdravotnícke pomôcky sa nakupovali za ceny, ktoré právom vyvolávali podozrenia, že sú premrštené. Neskôr na to jeho vedenie doplatilo pobytom za mrežami.
Matovič ľudí nevedel upokojiť
Príchod Igora Matoviča do čela vlády nepriniesol upokojenie. Denné tlačovky síce pokračovali, ale boli častokrát bez jasného posolstva. Rozpačité premiérove statusy na sociálnych sieťach ľudom akoby zobrali istotu. Ešte viac ich rozčúlili chaotické rozhodnutia vlády, ktoré sa prijímali a vzápätí menili.
Rekordman Matovič. O väčšinu prišiel skôr ako Fico
Rozhodnutie o lockdowne počas Veľkej noci ukázalo, ako sa všetko robí narýchlo a bez koncepcie. Nikto neupiera vládnej garnitúre úprimnú snahu robiť najlepšie čo sa dá – najmä, keď recept na zastavenie pandémie nikde na svete neexistoval -, ale spôsob prezentácie úmyslov bol katastrofálny.
Každé nové opatrenie vyvolávalo nový odpor. Situáciu zneužívali politické subjekty a jednotlivci, ktorí videli šancu rozbiť novú vládnu koalíciu. Ich snahy vyvrcholili pri protestoch 17. novembra. Musím povedať, že tentoraz nešlo o revoltu občanov, ale síl, ktoré by som nechcel vidieť v čele krajiny.
Občania chceli len normálne žiť. Už mali dosť obmedzení a jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, bolo dobrovoľno-povinné testovanie na COVID-19. Rozdiel názorov vo vládnej koalícii úplne vyplával na povrch. Niektorí jej členovia zbadali šancu, ako sa zapáčiť občanom a začali verejne negovať úmysly predsedu vlády.
Matovič priznal svoj prehratý boj, na tlačovú konferenciu o zákaze vychádzania neprišiel a kritizuje Sulíka
Nechcem povedať, že Matovičom nápad s celoplošným testovaním bolo jediné riešenie ako von z koronakrízy, ale určite bolo jedným z možných. Potvrdili to aj niektoré ďalšie krajiny, ktoré sa neskôr rozhodli pre podobné kroky, aké podniklo Slovensko. To však neuspokojilo odporcov takéhoto spôsobu riešenia krízy, čo viedlo k súčasnému obmedzenému lockdownu.
Odborníci už teraz žiadajú prísnejšie opatrenia, lebo inak sa podľa nich začiatkom nového roka môže slovenské zdravotníctvo zrútiť. Vakcína nám totiž neprinesie vyslobodenie zo dňa na deň. Musíme byť trpezliví.
Matovič vo voľbách prekvapil, ale aj po nich
Po ôsmich rokoch bačovania strany Smer-SD konečne aj na Slovensku došlo k zmene. Občania vo voľbách dali príležitosť iným viesť túto krajinu. Tí však akoby neboli pripravení na stav, v akom ju preberú.
Pandémia začala naplno zasahovať občanov, chýbali zdravotné pomôcky, lekári nemali s čím a v čom pracovať. Aj toto poznačilo začiatok, ale aj celé doterajšie vládnutie Igora Matoviča.
Kollárova hovorkyňa sa vyjadrila k údajnej misske Fabušovej v havarovanom aute šéfa parlamentu
Samotné zostavenie vlády, obsadenie dôležitých postov na ministerstvách ukázalo, že nie všetci z koaličného štvorlístka myslia iba na blaho občanov. Konkrétne Boris Kollár akoby na samom začiatku naznačil, že bude pozerať predovšetkým na svojich ľudí. Či už niektorými pochybnými nomináciami, alebo otvoreným nedodržiavaním dohody medzi koaličnými partnermi.
Matovič však stiahol chvost a Kollár sa dokonca stal jeho najmilším koaličným partnerom. Takto si však premiér rešpekt nevybuduje. Nevybuduje si ho ani chaotickým vystupovaním v médiách či otvoreným bojom s Richardom Sulíkom, ktorého dokonca verejne vyzval, aby odstúpil z funkcie.
SaS má o dve percentá viac ako OĽaNO, do parlamentu by sa dostali aj progresívci a SMK
Predseda vlády svoju funkciu jednoducho nezvládol. Neuvedomil si, že iné je byť opozičným politikom a predvádzať sa pred vilami smeráckych zbohatlíkov a iné viesť krajinu, kde má každý iné chúťky a bude pozerať iba na seba a svojich blízkych.
Napriek všetkému vláda pretrváva, aj keď viacerí jej predpovedali koniec po niekoľkých mesiacoch. Uvidíme, dokedy nakoniec v tomto chaose a vzájomnom osočovaní vydrží.
Fico sa zľakol
Tragickou figúrkou uplynulého roku bol viacnásobný premiér Robert Fico. Tak ako Matovič nepochopil, že je premiérom, ani Fico si neuvedomil, že už nie je pri moci. Občania mu vo voľbách vystavili vizitku za všetko, čo on a jeho najbližší napáchali za uplynulé roky.
On sám to neuniesol. Nechcel si priznať vlastné chyby, čo viedlo k nespokojnosti aj v jeho vlastných radoch. Nespokojnosť ukázal predovšetkým Peter Pellegrini, ktorý videl, že mu občania veria viac ako Ficovi. Navyše nemal problém nájsť viacerých stúpencov v strane, ktorí tiež pochopili, že s Ficom sa znovu k moci nedostanú a nebudú si viac užívať to, na čo boli zvyknutí počas uplynulých rokov.
Poznáme mená troch podpredsedov, ktorých si má zvoliť Hlas. Ďalších, ktorí neboli v Smere, ukáže Pellegrini na jar
Nešlo však o žiaden obrat v politickom myslení, ale predovšetkým o vlastnú záchranu. Niektorí odídenci boli dokonca dovtedy najhorlivejšími ochrancami dobrého mena predsedu Smeru. Časy sa však menia, preferencie ľavicovej strane klesajú a tak teraz budú ochrancami svojho nového šéfa.
Smer-SD však nezanikol. Fico tvrdí, že prežil klinickú smrť a je presvedčený, že sa znovu vráti na výslnie a k moci. Možno sa mu to podarí, ale takú moc, akú mal za ostatných osem rokov, už nikdy nebude mať. Závisieť to ale bude aj od toho, či niektorí jeho blízki, ktorí sú za mrežami, neporozprávajú aj o jeho počínaní v minulosti. To už by bol naozaj definitívny koniec nielen jeho, ale aj strany.
Strach z väzenia je veľký
Čo si budú občania určite pamätať z prvých mesiacov novej vlády je masové zatýkanie prominentov. Tento predvolebný sľub Matovič dodržal. Nie tým, že by rozhodoval o tom, kto má ísť za mreže, ale tým, že vyšetrovacie orgány majú rozviazané ruky.
Za mrežami sa ocitli predovšetkým tí, ktorí poctivej práci policajtov doteraz bránili, alebo za slušnú odmenu pomáhali vlastným kamarátom. Teraz sú tak oni, ako aj ich kamaráti, vo vyšetrovacej väzbe. Doteraz jedinou škvrnou na snahe očistiť túto krajinu je samovražda bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského vo väzbe, ktorej napriek 24-hodinonému dohľadu nedokázali zabrániť.
Bývalý policajný prezident Milan Lučanský v nemocnici zomrel
Mnohí sú presvedčení, že zatýkaniu ešte nie je koniec. Predovšetkým po tom, čo sa niektorí spolupracujúci obvinení rozhodli uznať vlastné chyby, ale tiež spolupracovať a začať rozprávať aj o iných. Klbko sa začalo rozmotávať.
Kto by si bol ešte minulý rok vedel predstaviť, že za mreže raz pôjdu vplyvní podnikatelia, ktorí využili bývalé vedenie, aby nečestným spôsobom zveľadili svoje bohatstvo. Korupcia sa však nerozmohla len na najvyššej úrovni, ale aj oveľa nižšie a strach je práve tam.
Určite ešte mnohí, ktorí boli doteraz chránencami, majú obavy, že práve im na dvere zaklope polícia.
Fico pozoruje, ako sa mu domček z karát búra a jeho verní už takí verní nie sú. Strach ho núti obviňovať všetkých okolo, snaží sa zachrániť. Jeho najväčšia obava totiž spočíva v tom, že niekto z kajúcnikov spomenie aj jeho meno a vyšetrovatelia mu ukážu, že v tejto krajine nikto nie je nedotknuteľný.
