Jekaterina Larinová z Ruska je už dlhé roky vašou najväčšou súperkou. Aj minulý rok na MS v Kazachstane ste si tituly majsteriek sveta v pretláčaní rukou „spravodlivo“ rozdelili. Vy ste vyhrali súťaž v ľavej ruke, ona v pravej. Ako ste teda pri bilancovaní súboja Debnárová – Larinová spokojná s pomerom 50 ku 50?
Asi tak, ako ste povedali. Na päťdesiat percent (smiech). Ale buďte radi, že sa to aspoň takto skončilo. Že som bola dvakrát vo finále MS. Lebo na svetovom šampionáte v Kazachstane sa to mohlo skončiť aj horšie… Veď minulý rok som na ME v Turecku prehrala finále v ľavej ruke a v pravej som sa musela uspokojiť s bronzovou medailou. Tam som sa do finále vôbec nedostala… Zranená ruka mi to nedovolila! Musím priznať, že veľmi dobre poznám svoje limity. Pravú ruku mám slabšiu, lebo ju mám už dlhšie zranenú. Preto som vo finále svetového šampionátu bola v súboji s Larinovou do určitej miery handicapovaná. Mám pocit, že ona o tom vedela. Som presvedčená, že si ma počas predchádzajúcich súbojov na týchto MS veľmi dobre a dôkladne prečítala (smiech). Finálové súboje nás dvoch už nie sú o sile, ale o psychike a o detailoch. O ničom inom.
Takže, čo podľa vás treba urobiť pre to, aby tá koncoročná bilancia bola v roku 2012 už 100-percentná vo váš prospech?
Ťažká otázka… Ako som už povedala, Jekatarina Larinová ma veľmi dobre pozná. Ale ja ju poznám tiež. Je to veľmi silná žena. Je rodená bojovníčka, veľmi húževnatá a nepoddajná. Navyše svoju obdivuhodnú fyzickú silu dokázala dlhoročným tréningom ešte zveľadiť. Typická ruská bojovníčka! Tvrdá nátura! O cenné medaily na Európe i na svete sa spolu bijeme už niekoľko rokov. Preto Jekaterina veľmi dobre vie, čo si môže v súboji so mnou za stolom dovoliť (smiech). Minulý rok dokonca súťažila so mnou aj na Seneckej ruke, kde som ju pred domácim publikom dokázala poraziť. Na lanskom svetovom šampionáte v Kazachstane mi to však vrátila aj s úrokmi (smiech). Ale v ľavej ruke na mňa nemala! V nej som bola jednoznačne lepšia. Preto ma veľmi mrzí, že som ju nedokázala zdolať aj v tej boľavej pravej ruke. Mala som viac do merania síl zapojiť hlavu, keď ruka nevládala.
S odstupom času ste spokojná s bilanciou, ktorú ste dosiahli na MS a ME v roku 2011?
Ak sa s určitým odstupom času pozrieme na uplynulú sezónu z hľadiska toho, čo som v nej dosiahla, musím byť viac spokojná, ako nespokojná. Veľkú radosť mám najmä z toho, že prvýkrát v kariére som získala titul majsterky sveta v ľavej ruke. To sa mi doteraz nikdy nepodarilo! Doteraz vždy som mala silnejšiu pravačku. Lenže tá je momentálne už dlhšiu dobu zranená, preto musím viac namáhať ľavú. Z núdze som sa musela preorientovať z pravačky na ľavačku (smiech). Napokon, majstrovských súťaží v roku 2011 bolo veľmi veľa, preto každá medaila na ME alebo MS je pre Slovensko veľký úspech. Z tohto pohľadu som s minulým rokom spokojná. Ale to som už hovorila (smiech)
Na ktorej súťaži v rámci ME alebo MS sa podľa vás dalo urobiť viac, ako ste urobili?
Vždy sa dá urobiť viac (smiech). Ak nemáte na majstrovstvách sveta a majstrovstvách Európy po dve zlaté medaily na krku, vždy máte v súťaži určité rezervy… Vždy je za súťažným stolom ešte o čo bojovať. Ja som minulý rok z tých možných štyroch zlatých získala iba jednu. Ostatné tri vzácne kovy mali iný lesk… Neboli zlaté (smiech). Ale budem úprimná: viac sa vtedy a za tých okolností asi urobiť nedalo. Pravá ruka ma bolí medzi lakťom a lopatkou a neviem sa toho zbaviť. Lekári mi hovoria, že je to výsledok doterajšieho tvrdého tréningu a tiež tých záťaží, ktoré som v príprave doteraz nadvíhala. Utešujú ma síce, že je dobré, že tou rukou aspoň hýbem, že ju môžem normálne nasadiť do boja o medaily. Ale podľa nich to už na majsterku sveta v pravačke asi nebude… To však viem aj ja… Viem aj to, že to už lepšie nebude… Skôr iba horšie… Ale kým sa bude dať, budem bojovať, budem súťažiť za stolmi. Tento boj predčasne nevzdám.
Každý športovec má pred svojou súťažou určitý rituál. Okrem svojich síl sa spolieha aj na nejaké osvedčené recepty, ktoré mu zaručene prinesú úspech. Máte také rituály aj vy? Ak to nie tajomstvo, čo to je?
Rev. Veľký rev. Tesne pred súťažou sa musím vyrevať z plných pľúc! To je veľmi dobrý ventil, ktorým zo mňa uniká stres a napätie. Niektorí rozhodcovia to tolerujú, niektorí menej. Už mi pre môj bojový pokrik hrozilo aj vylúčenie zo súťaže (smiech). Ale pred začiatkom náročného súboja sa musím jednoducho vyrevať. Kto ma pozná, vie, že mi to veľmi pomáha… Je to môj rituál a kým ma zo súťaže niekde nevylúčia, budem ho praktizovať. Budem si ním pomáhať (smiech). Ja idem do súboja ako Tarzan. Ale kým on reval po víťaznom súboji, ja ešte pre ním (smiech).
Veľmi dobrá metóda, ktorú ľuďom pod veľkým stresom radia aj psychológovia. Tvrdia, že silný krik, vykričanie či skôr vyrevanie pred veľkou záťažou automaticky odbúrava nahromadený stres a uvoľňuje napätie v organizme. K tomu vášmu kriku pred súťažou ste sa dopracovali sama, niekto vám to odborne poradil, alebo ste túto metódu osožného odbúrania stresu a enormného napätia niekde odpozorovali?
Naučila som sa ju od mužov. Za tie roky, čo chodím po súťažiach, všade sa pohybujem s otvorenými očami a pri sledovaní mužských súbojov za stolom som si to všimla. Veľakrát je to pastva pre oči a trochu aj pre uši (smiech). Dopriala by som vám vidieť tú nevraživosť, zlosť a veľkú agresivitu, s akou chlapi nastupujú za súťažné stoly. Veľakrát som mala pocit, že sa ešte pred súbojom poriadne pobijú, že si chlapsky dajú do zubov! A tie urážky, kliatby, zhadzovanie súpera, vyhrážky. Napätie by sa pred takým duelom o medaily dalo normálne krájať nožom! Na súťažnom pódiu to mnohokrát vyzerá ako pred poriadnou bitkou… Ja som časom zistila, že tiež mám sklony k takejto predzápasovej agresivite, tak tiež nadávam, zúrim, revem, vrieskam. Pomáha mi to. S revom zo mňa odchádza napätie, no nastupuje erupcia sily a fyzického nasadenia, čo mne veľmi pomáha. To je môj povolený rituál. Aspoň zatiaľ povolený (smiech). Dúfam, že ho nejakými pravidlami a predpismi nezakážu.
Privítali ste príchod Ukrajinky Snežany Babajevovej na Slovensko?
Samozrejme, že áno! A všetkými desiatimi! Snežana je predsa mnohonásobná majsterka sveta a Európy, ktorá môže v budúcnosti pre Slovensko na ME a MS vybojovať ešte veľa medailí. Prvé dve – a hneď zlaté – získala na MS 2011 v Kazachstane. To bol debut v slovenskom drese ako hrom! Blesk z jasného neba. Navyše, Snežana nesúťaží v mojej hmotnostnej kategórii, takže nie je pre mňa súperkou, ale kamarátkou a reprezentačnou kolegyňou. Veľmi sa teším z toho, že sa funkcionárom na čele s prezidentom našej asociácie Mariánom Čaplom podarilo minulý rok na ME v Turecku vybaviť povolenie pre Snežanu, aby konečne mohla reprezentovať Slovensko. Trvalo to dosť dlho, kým Ukrajinci s tým súhlasili. Snežana sa už presťahovala do Rabče na Oravu, kde robí trénerku detí a juniorov. Tam sa chce usadiť, lebo v Rabči žije aj jej manžel Ľuboš Jagnešák, ktorý na MS 2011 v Kazachstane vybojoval titul majstra sveta v ľavej ruke v hmotnosti do 90 kg.
Takže jej prítomnosť v slovenskom drese vám pomohla rozdeliť zodpovednosť za výsledky na ME a MS medzi vás dve?
Bez diskusie. Doteraz som ťahala slovenské ženské pretláčanie rukou najmä ja. Keďže na Slovensku som nemala vhodnú konkurenciu, pred každým významným podujatím som dostala za úlohu priniesť medailu. Už to bola taká rutina a tradícia! Ak som bola zdravá, iný cieľ som nepoznala. Každý v mojom okolí hovoril: ´Lucia ide na šampionát, bude medaila.´ Ak nebola, hneď sa hľadali príčiny, čo som v príprave na šampionát zanedbala, že som tú medailu neurobila. Už som bola pod drobnohľadom a súčasne aj pod veľkým tlakom okolia a kolegov. Teraz to – chválabohu – konečne už bude iné (smiech). Už sme na ten psychický tlak dve, ktoré dokážeme konkurovať najlepším ženám vo svete. Už sme dve, ktoré vieme doniesť na Slovensko medailu.
Už nie ste za všetko okolo ženského pretláčania zodpovedná iba vy? Je to teraz lepší pocit? Padlo vám po jej vydarenom debute v slovenskom družstve na MS 2011 v Kazachstane veľké bremeno z pliec? Ľahšie sa vám dýcha?
Príchod Snežany v našej asociácii veľmi veľa veci zmenil. Smerom k lepšiemu. Aj vo vzťahu ku mne. Poznám ju už niekoľko rokov – a som veľmi rada, že je u nás. Že súťaží za Slovensko! Hneď ako som ju zaregistrovala v našom drese, vedela som, že konečne mám v reprezentácii dobrú parťáčku (smiech). Aj pokiaľ ide o úsilie vybojovať pre našu krajinu cenné medaily, aj tak všeobecne – po ľudskej stránke. Konečne si mám s kým poklebetiť iba tak žensky – o ženských veciach. To je veľmi dobre aj pre moju psychiku a pre moje športové ambície. Doteraz som sa pohybovala najmä medzi mužmi. Už som aj hrešila a nadávala ako oni (smiech). Snežana ma potiahne ďalej nie iba ako skúsená pretekárka, ale aj ako ochotná kolegyňa a partnerka. Verím, že mi pomôže vybojovať ešte veľa medailí. Som presvedčená, že spolu pre Slovensko urobíme vo svete ešte veľa dobrej reklamy. Teším sa na ďalšie európske a svetové šampionáty, na ktorých za Slovensko budeme bojovať dve bývalé i súčasné majsterky sveta.
Prečo ste si vybrali tento šport?
Lebo sa mi páčil. Vždy som obdivovala otca pri cvičení s činkami. Páčili sa mi jeho svaly. Môj otec patril v Senci medzi prvých, ktorí v roku 1993 s pretláčaním rukou začínali. Bol dobrý, ale nie tak, aby mohol chodiť na majstrovstvá Európy alebo sveta. Tak sa stal trénerom a začal ma trénovať. Všetky predstavy a ambície, ktoré s týmto športom spojil, postupne investoval do mňa. Som mu za to veľmi vďačná. Naozaj… V našej rodine sa pretláčaniu venovali aj bratia, rekreačne ho skúšala aj mama, no nikto sa nedostal tak ďaleko ako ja. Najmä zásluhou dobré vedeného a organizovaného tréningu a podpory rodiny – a predovšetkým otca, ktorý videl vo mne veľký potenciál. Od malička som bola silná. Od mala ma priťahovali silové a úpolové športy, ktoré sa však v Senci nerobili. Až kým sa v Senci nezačalo súťažiť v pretláčaní rukou! To sa mi páčilo. To som chcela robiť. Príprava na majstrovstvá Slovenska a neskôr na európske a svetové šampionáty bola pre mňa veľmi náročná. Ale vydržala som. Aj tvrdý tréning, aj únavu a bolesť po ňom. Bez všemožnej podpory celej rodiny a bez jej pochopenia by som tento šport nemohla robiť na takej špičkovej úrovni, na akej ho robím. Som im za to veľmi vďačná. Otec našiel pre mňa vhodný šport a ja som sa mu upísala na celý život (smiech).
Súčasný čestný prezident Slovenskej asociácie pretláčania rukou (SAPR) Milan Čapla pri spomienke na začiatky tohto športu na Slovensku, ktoré spadajú do roku 1993, priznal, že neprajníci sa mu smiali, že propaguje krčmový šport. Mali ste podobné skúsenosti aj vy? Tiež ste boli ľuďom zo Senca a zo svojho okolia niekedy na smiech, že sa venujete chlapskému a dokonca ešte aj krčmovému športu, ktorí patrí chlapom nie ženám?
Samozrejme. A často. Naozaj som bola mnohým ľudom na smiech… Veď keď si zoberiete, že vtedy, keď som s pretláčaním začínala, som mala možno 45 – 47 kilogramov aj s topánkami! Bola som také pierko (smiech). A ja som sa išla pretláčať s mojou tenkou dievčenskou rukou, ktorú som mala takmer bez svalov! Postupne som však na sebe pracovala, svaly pribúdali… Veľmi pomaly – ale pribúdali – a ja som namiesto s 15-kilovovou tyčou začala cvičiť s normálnymi činkami. Dnes zvládnem 105-kilovú záťaž. Vypestovať svaly na ženskom tele je veľmi ťažké. Ale ako prichádzali výsledky a medaily z ME a MS, postupne prestávali aj posmešky a rôzne hanlivé pokriky na moju adresu. Zrazu aj tí najväčší posmeškári zistili, že podľa ich pôvodného názoru krčmový šport sa rokmi vypracoval a stal sa normálnou súčasťou športových odvetví. Mimochodom, vo svete je veľmi populárny. A keďže Senec už takmer 20 rokov robí špičkovú medzinárodnú súťaž Senecká ruka, pri Slnečných jazerách sa mu začalo dariť. Z posmechu je momentálne obdiv a uznanie! Ale aj tento proces chvíľu trval. Bariéry a posmešky sa začali vytrácať vtedy, keď k nám začali jazdiť elitní pretekári z Ruska, Ukrajiny, Gruzínska, Nemecka, Rakúska či Poľska. Ľudia zrazu zistili, že to s tým našim voľakedy zbytočne zaznávaným a podceňovaným športom nie je až tak zlé (smiech). Je to predsa šport, ktorý sa teší popularite na celom svete.
Vy sa mu už roky venujete naplno. Ste špičková svetová pretláčačka, ktorá svojmu športu obetovala nie iba veľa času, ale aj fyzickej námahy, duševných síl a koniec koncov aj zdravia. Ako chcete dosiahnuť to, aby po vás nezostala v slovenskom ženskom pretláčaní veľká diera, respektíve veľká výkonnostná priepasť? Poznáte recept, ako tento šport udržať v Senci pri živote aj o desať, respektíve pätnásť – dvadsať rokov?
Recept existuje – a podľa môjho názoru je dobrý. Len ho treba uviesť do praxe a neustále ho živiť. Preto by som v budúcnosti chcela chodiť po školách, medzi žiakov, a robiť pre náš šport osvetu. Vysvetľovať im, že pretláčanie rukou vôbec nie je krčmový šport, ako to o ňom jeho neprajníci voľakedy v minulosti tvrdili. Pretláčanie chlapov v krčme pri pive vyzerá úplne inak ako súťažné pretláčanie. Pri tom pivnom mnohokrát ide o úskoky, podvody, prehmaty, pri našom sú prísne predpisy a pravidlá, čo je v dueloch za stolom dovolené a čo nie. Regulárnosť každého súboja strážia rozhodcovia. A robia to veľmi prísne a precízne. Slovensko je v tomto športe svetová veľmoc, o čom svedčí aj počet medailí, ktoré naši predchodcovia spolu s nami získali na ME a MS. Od roku 1994 Slováci na tých najvýznamnejších svetových a európskych podujatiach vybojovali takmer tristo medailí! Presné číslo je 297 vzácnych kovov z ME a MS! Takže Slováci 297-krát stáli na stupňoch pre troch najlepších! Aj pre takúto krásnu bilanciu treba medzi ľuďmi stále robiť osvetu. Aj o tomto treba medzi ľuďmi hovoriť… Treba to žiakom pripomínať, aby niektorí z nich prišli medzi nás. Aby sme si z nich vychovali dobrých a dôstojných nasledovníkov. Slovenská asociácia pretláčania rukou novú mladú krv potrebuje ako soľ.
Aká je vaša tajná túžba, čo by ste ako slovenská reprezentantka v pretláčaní rukou chceli ešte dokázať?
Keď to teraz verejne poviem, už to nebude tajná túžba (smiech). Už to bude verejné tajomstvo… Ale, kto ma pozná, vie, že ja do každej novej sezóny idem s túžbou získať na ME a MS spolu štyri zlaté medaily! V praxi to znamená, že sa chcem stať majsterkou Európy v ľavej i v pravej ruke – a to isté chcem dosiahnuť aj na svetovom šampionáte v pretláčaní rukou. To je teda motivácia, ktorá ma už roky drží pri tomto športe. Či sa mi to niekedy podarí, neviem povedať, ale usilujem sa o to. Lepšie povedané, kým budem mať formu, aby som bola v slovenskej reprezentácii, dovtedy sa o to budem snažiť. Len neviem, či mi moje zdravie niekedy dovolí tešiť sa v jednom roku zo štyroch zlatých medailí. To by bol zápis do histórie slovenského pretláčania ako hrom! Po takom zásahu by som s pretláčaním mohla pokojne aj skončiť (smiech).
Keď si v duchu premietnete celú vašu doterajšiu kariéru, všetky vaše úspechy na ME a MS, máte pocit, že je reálna šanca, že by sa vám to niekedy aj podarilo?
Ak mám byť úprimná, tak poviem, že pravdepodobne skôr nie ako áno. Ale za pokus to predsa stojí (smiech). Aspoň sa o to budem pokúšať (smiech). Nech mám pred sebou nejakú motiváciu. Lebo bez motivácie sa veľmi ťažko trénuje. Bez motivácie sú hodiny v posilňovni hotové galeje… Netvrdím, že s motiváciou nie sú. Ale je krásne, keď máte pred sebou konkrétny cieľ, ktorý chcete dosiahnuť. Je fajn, keď viete, prečo trénujete, prečo to vlastne robíte (smiech). A ja to stále viem! Ja som veľmi ctižiadostivá športovkyňa. Preto v príprave tak driem.
Zhováral sa Štefan Žilka
