Rakúsko: Cirkevný príspevok platí každý veriaci od 20 rokov

Odkedy existuje v Rakúsku model platenia povinného cirkevného príspevku?

Základom je zákon z roku 1939. Zaviedol ho Hitler, pôvodne s cieľom oslabiť cirkvi. Paradoxne cirkvi zistili, že tento systém má aj výhody, a tak zákon zostal s malými zmenami v platnosti aj po vojne. Zákon umožňuje rímskokatolíckej, evanjelickej a starokatolíckej cirkvi vyberať od svojich členov povinný príspevok.

Prečo sa to nazýva príspevok, a nie daň?

Daň vyberá štát. Cirkevný príspevok vyberá cirkev sama. Je podobný členskému príspevku pri iných organizáciách. Cirkev v Rakúsku má svoju vlastnú štruktúru, prostredníctvom ktorej príspevky vyberá. V Nemecku je to ináč, tam existuje cirkevná daň, ktorú vyberá štát na základe dane z príjmu.

Ako to funguje v praxi? Kto má povinnosť platiť cirkevný príspevok?

Povinnosť platiť príspevok má katolík od 20 roku života. Ak je niekto evidovaný ako katolík, tak po dosiahnutí 20 roku je písomne vyzvaný, aby začal platiť príspevok.

Ako sa určuje výška príspevku?

Na základe dokladov o príjme. U zamestnaných ľudí sa cirkevný príspevok počíta z brutto príjmu mínus príspevky na sociálne poistenie. Teda zo zdaniteľného príjmu. Odhadom sa dá povedať, že ide približne o jedno percento z príjmu, dvanásťkrát ročne. Ak niekto dostáva ešte trinásty, prípadne štrnásty plat, z tých sa príspevok neodvádza. Ak niekto nedoloží doklady o príjme, dostane prípis, na ktorom je odhad, koľko asi tak človek jeho veku a vzdelania zarába. Samozrejme, ak odhad nezodpovedá skutočnosti, tak stačí prísť a doložiť dokumenty, koľko je skutočný príjem. Existuje tiež množstvo zliav – pre ľudí s malými ľuďmi, pre študentov, pre dlhodobo chorých a ľudí v rôznych iných konkrétnych životných situáciách. Na základe údajov sa dá povedať, že priemerne platí katolík desať eur mesačne.

A čo nezamestnaní?

Vo väčšine diecéz nezamestnaní neplatia žiadny cirkevný príspevok. Ale je vždy dôležité, aby dotyčný nahlásil, že je nezamestnaný. Aj tí, čo žijú zo sociálnych dávok – ak nahlásia, v akej situácii sa nachádzajú – je im príspevok často znížený na nulu.

Ako je to s dôchodcami?

Dôchodcovia tiež platia cirkevný príspevok, na základe dokladov o svojom dôchodku.

Čo v prípade zmiešaných rodín, kde je jeden člen neveriaci, alebo patrí k inej cirkvi?

Závisí to od toho, či ten člen rodiny, ktorý je katolík, má pravidelný príjem. Potom z neho platí príspevok. Ak je príjmovo závislý na nekatolíckom partnerovi, a vie to doložiť, tak má nárok na zníženie príspevku, v mnohých prípadoch až na nulu.

Platia aj cudzinci?

Áno, aj cudzinci, ak sú prihlásení na pobyt v Rakúsku. Pri prihlasovaní na pobyt sa uvádza príslušnosť k cirkvi, a na základe tohto prihlásenia sa cudzinec dostane do evidencie na platenie cirkevného príspevku. Teda aj Slovák, ktorý býva vo Viedni, musí platiť cirkevný príspevok.

Aké máte skúsenosti? Platia cudzinci tento príspevok? Napríklad pre Slovákov to musí byť dosť veľký šok, dostať šek na niekoľko sto eur, lebo na Slovensku sme zvyknutí platiť len dobrovoľne „do zvončeka.“

Povedal by som, že vyše 90 percent prihlásených cudzincov katolíkov platí príspevok bez problémov. Je pravda, že občas dochádza k podráždeným reakciám, ale po skúsenostiach môžem povedať, že ak sa s človekom porozprávate a dostane vysvetlenie, tak sa väčšinou nájde nejaké dobré riešenie.

Viete o tom, že by cudzinci kalkulovali? Ak vopred vedia, že prihlásenie sa k cirkvi znamená platenie príspevku, tak sa neprihlásia, aby nemuseli platiť. Potom však do kostola chodia.

Asi sa to stáva, ale s tým sa nedá nič robiť. Pozrime sa na to teraz trochu z inej strany. Cirkevný príspevok je samozrejme dôležitý finančný základ, aby cirkev a klérus mali základňu pre to, čo robia. A cirkev v Rakúsku robí naozaj veľa. Ale cirkevný príspevok je tiež niečo ako osobné Áno pre cirkev. Akt priznania. Ak tento akt niekto na prihlasovacom lístku neurobí, nemožo ho nútiť. Je to škoda, ak to tak je, ale koniec koncov je to o slobode, v ktorej žijeme.

Čo v prípade, že niekto neplatí povinný cirkevný príspevok?

Ide o občianskoprávny spor. Cirkev má možnosť – aj to robí, ale veľmi zriedka – ho zažalovať v občianskom súdnom procese a tiež exekvovať. Ale to sa stáva veľmi zriedka. Ale je vidieť, že ide o povinný príspevok, ako sú príspevky pri iných organizáciách. Ak som členom automobilového klubu, a neplatím príspevok, tak aj v takom prípade sa môžem dostať pred súd podľa občianskeho práva.

Ak niekto už nechce platiť?

Musí formálne vystúpiť z cirkvi. Toto rozhodnutie zaevidujú štátne aj cirkevné úrady.

Ako to potom vyzerá pri prístupe k službám, ktoré poskytuje cirkev, napríklad pri sviatostiach, ako sú svadba alebo krst, alebo pri žiadosti o cirkevný pohreb?

Platí pravidlo, že pokiaľ som členom katolíckej cirkvi, mám povinnosť platiť príspevok. Ak niekto povie „Ja nechcem platiť,“ musí z katolíckej cirkvi formálne vystúpiť. A ak potom príde a povie: „Chcem prijať sviatosť,“ nastáva zložitá situácia. Ak by niekto, kto vystúpil z cirkvi, chcel dať pokrstiť svoje dieťa, je to možné napríklad v prípade, ak vyberie dieťaťu krstných rodičov, ktorí sú členmi cirkvi a môžu sprevádzať dieťa vo viere. Ináč by to bol len rituál bez hlbšieho zmyslu. Ak niekto povie: „Vystúpil som z cirkvi, ale chcem mať cirkevný sobáš,“ tak to je potom už naozaj zložité. Nemôžem povedať, že nemožné, záleží vždy na okolnostiach, na druhom partnerovi napríklad.

A čo pohreby?

Na to sme teraz prijali nové pravidlá. Ak niekto vystúpil z cirkvi, zomrel a jeho príbuzní prídu a žiadajú cirkevný pohreb, a je jasné, že zomrelý nebol v princípe „proti cirkvi“ – ďalej chodil napríklad do kostola, prispieval na charitu, ale vystúpil, lebo napríklad nesúhlasil s farárom – v takom prípade je možné vyslúžiť cirkevný pohreb. Ale ak niekto za života explicitne povedal, že s cirkvou nechce mať už nič spoločné, tak v takom prípade kňaz neodslúži cirkevný pohreb s príslušnou liturgiou. Ak o to príbuzní požiadajú, môže sa s nimi – v civilnom odeve – modliť, môže ísť s nimi na cintorín, ale toto nie je cirkevný pohreb.

Dá sa cirkevný príspevok nejako spätne doplatiť?

Nie, cirkevný príspevok sa neplatí spätne. Ani za zomrelého, ani v prípadoch, že niekto bol členom cirkvi, vystúpil z nej, a po čase sa rozhodol zase vstúpiť. To sa tiež stáva. Ale za ten čas, kedy nebol členom, nemusí doplatiť.

Kam ide cirkevný príspevok?

Príspevok sa vyberá na úrovni diecézy, veľká časť ide nazad späť do farností. Príspevok tvorí asi 80 percent príjmu cirkvi. Je to teda najdôležitejšia časť jej príjmu. Asi 60 percent zo sumy ide na personálne náklady, 30 percent sú stavebné náklady a zvyšok na iné náklady . Každoročne diecéza aj každá farnosť zverejňuje bilanciu, koľko boli príjmy, koľko výdavky a na čo. Celkovo dostane cirkev ročne cez cirkevný príspevok okolo 400 miliónov eur.

Nedochádza k nezhodám? Niektorá farnosť má bohatších farníkov, a nedostane nazad z diecézy toľko, koľko prispeli jej farníci.

Áno, je fakt, že sú „bohatšie“ farnosti, kde je veľa katolíkov, ktorí poctivo platia svoje príspevky, a sú „chudobnejšie“, najmä v mestách, kde je farnosť veľká, ale je tam menej katolíkov, a pri prerozdelení dostanú viac, ako odviedli. Ale funguje princíp solidarity. Toto je tiež pekné na našom systéme – človek si nemôže sám vybrať farnosť, ktorej bude prispievať, ale funguje tu istá rovnováha.

Koľko je as priemerný plat duchovného? Ako sa vypočíta? Na Slovensku na platy duchovných existujú štátne tabuľkové platy.

To neviem povedať. U nás má každá diecéza tiež svoje tabuľky, záleží od veku, funkcie a iných faktorov.

Ste spokojní s týmto modelom financovania cirkvi?

Systém cirkevného príspevku má veľa predností. Tou hlavnou je, že cirkev má naozaj veľkú slobodu a nezávislosť od štátu. Okrem toho je tento systém vysoko akceptovaný ľuďmi, o čom svedčí spomínaný fakt, že týmto spôsobom cirkev získava hlavnú časť príjmov, spomínaných 80 percent. Ďalším plusom je, že z medzinárodného pohľadu „bohatá“ cirkev v Rakúsku môže prispieť na množstvo dobrého v iných krajinách. To ste ostatne zažili po roku 1989, kedy rakúske a nemecké cirkevné organizácie veľmi podporovali cirkev na Slovensku. Tretím pozitívnym argumentom je tiež, že tento systém vyžaduje spomínané pravidelné Áno pre cirkev, pravidelné prihlásenie sa za katolíka. Je naozaj len málo krajín, kde sa dá naozaj povedať, že ľudia nestoja za cirkvou len na papieri, ale aj naozaj hovoria „Áno, stojím si za tým, čo verím.“ Téma príslušnosti k cirkvi má rôzne roviny – chodenie do kostola, pristupovanie k sviatostiam. Ale fakt, že niekto pravidelne platí príspevok, je znakom, že cirkev v Rakúsku je veľkou inštitúciou s množstvom skutočných členov, nielen papierovo pokrstených.

A zápory?

Nevýhodou tohto systému je fenomén vystupovania z cirkvi. Sú ľudia, ktorí aj kvôli cirkevnému príspevku vyhlásia, že chcú cirkev opustiť. Téma vystúpenia z cirkvi v mnohých krajinách veľmi neexistuje. Je vlastne len tam, kde existuje osobný finančný príspevok členov. Tam, kde to zostáva anonymné, nikto nemá dôvod nejako formálne vystupovať z cirkvi. Ale chcel by som rozlíšiť medzi príčinou a dôsledkom. Pravou príčinou vystúpenia je väčšinou niečo iné, ako platenie. Účet na zaplatenie je často len príležitosťou na to, že vyhlásim: Tak, a teraz už mám toho dosť, odchádzam. Príčina je zvyčajne hlbšia – napríklad bol človek v detstve nútený k viere, a v dospelosti sa rozhodne samostatne, stratil vzťah k cirkvi, alebo začal veriť na niečo iné.

Odkiaľ získava cirkev zvyšných 20 percent svojho príjmu?

Počas národného socializmu boli niektoré cirkevné majetky znárodnené alebo zničené. Niečo bolo reštituované, niečo nie, niečo zostalo v majetku republiky. Dôsledkom toho je, že štát každoročne platí istú sumu ako odškodnenie za tento majetok. To tvorí asi 10 percent príjmu. Zvyšných 10 percent tvora príjmy z vlastnej činnosti cirkvi – prenájmy, nájomné a iné. Čiže celkovo má cirkev v Rakúsku ročne asi 500 miliónov eur, z toho 400 miliónov pochádza z príspevkov.

Organizácia vyberania príspevku si vyžaduje množstvo času, nákladov a personálu, nie je možné, aby to robili kňazi a biskupi.

V Rakúsku je to už päťdesiat rokov oddelené. Kňazi sa majú starať o duchovnú stránku, a nie o cirkevný príspevok. Preto napríklad kňaz nebude zisťovať, ak chce niekto pristúpiť k sviatosti, napríklad spovedi alebo ísť na prijímanie, či zaplatil príspevok. Na spravovanie cirkevného príspevku existuje organizácia, s ktorou sa dá komunikovať telefonicky, mailom, osobne v jej kanceláriách. Pre nás je to dôležitý a vysoko kvalifikovaný personál, ktorý vie, že nejde len o peniaze, ale aj o vzťah k cirkvi. Často si musia vypočuť množstvo negatívneho, ale vedia s tým dobre zaobchádzať, majú špeciálne školenie. Títo ľudia sú často tiež prvým kontaktom s katolíckou cirkvou, sú istou jej „tvárou“. Napríklad cudzinec niekedy najprv ide do kancelárie cirkevného príspevku, ako stretne svojho farára.

Ako sa postupuje pri obnove cirkevných budov, ktoré sú zároveň pamiatkami?

Tak je zvyčajne zmiešané financovanie. Tretinu hradí zvyčajne diecéza, zvyšok financuje farnosť – tiež minimálne tretinu, aj viac, a musí si zobrať dlhodobý úver. Niečo  prispieva tiež štát alebo kraj či mesto. Väčšina kostolov v Rakúsku je pamiatkovo chránených, takže je možné dostať príspevok z Fondu na ochranu pamiatok. Ale väčšinou cirkev pri renováciách zaplatí viac na daniach – prostredníctvom DPH a dane z obratu – ako je výška z tohto štátneho fondu. Vlastne každá cirkevná obnova je pre štát väčším prínosom ako výdavkom, lebo získava na spomínaných daniach a tiež sa podporia pracovné miesta.

Prečo sa ešte vyberá pri omšiach? Veriaci už predsa zaplatili cirkevný príspevok.

Cirkevný príspevok je základ financovania, aby vôbec farnosť fungovala, mala personál. Zbierka počas omše slúži na drobné potreby – sviece, kvety pri omši. Zo zbierky si tiež každá farnosť financuje vlastné aktivity, napríklad s mládežou, deťmi, cirkevný spev, hudbu pri omšiach. Okrem toho sa z nich podporuje charitatívna činnosť.

Sú menšie cirkvi spokojné s týmto modelom financovania?

Evanjelická a starokatolícka cirkev majú podobný systém povinného príspevku, a myslím, že sú veľmi spokojní. V pravoslávnej cirkvi nie je tradícia takéhoto modelu, tam fungujú skôr na zbierkach. Ešte iné špeciálne pravidlá má židovská náboženská obec, tí tiež môžu vyberať povinné príspevky, ale dostávajú aj štátnu podporu. Ak by iné cirkvi chceli, samozrejme môžu tiež pristúpiť k modelu povinného príspevku. Mohla by to napríklad zaviesť aj islamská obec, ale zatiaľ to nemajú, fungujú na princípe dobrovoľných príspevkov, z ktorých potom vyplývajú isté práva. Adventisti, Svedkovia Jehovovi a iné malé cirkvi vyberajú ešte vyšše príspevky od svojich členov, ale nie je to regulované zákonom, ale ich internými predpismi. Každá cirkev a náboženská organizácia má slobodu zvoliť si model, ktorý jej najlepšie vyhovuje.

Platia tí, ktorí nie sú členmi žiadnej cirkvi, nejakú obdobu cirkevného príspevku – povedzme nejaký príspevok do fondu na podporu kultúry?

Nie, toto v Rakúsku neexistuje. To je tiež dôvod, prečo niektorí hovoria, že to nie je celkom spravodlivé. Ľudia, ktorí sú v cirkvi, neplatia cez svoj príspevok len duchovnú stránku, ale aj množstvo sociálnych a kultúrnych aktivít. Každý, kto cestuje po Rakúsku, neobdivuje len krásnu prírodu, ale aj krásu tzv. „kultúrnej krajiny,“ malebnosť kostolov, ktoré sú významnou súčasťou obrazu každej dediny. Každý môže vojsť do kostola, zúčastniť sa na aktivitách. Preto niektorí hovoria, že by bolo solidárne, aby existoval nejaký kultúrny príspevok. Ale to je zatiaľ len vec diskusie.

Zhovárala sa Barbora Tancerová