Expremiérka Ivera Radičová hodnotí ponovembrový vývoj.
Čo ste robili 17. novembra 1989?
16. novembra sme boli s manželom na Hviezdoslavovom námestí na prvom proteste študentov. Urobili sme aj vyhlásenie pre médiá, ktoré však bolo v éteri až niekoľko mesiacov po novembri. Vzápätí bolo telefonicky zvolané stretnutie do umeleckej besedy. 17. Novembra som do obeda bola v aule Univerzity Komenského, kde bolo prvé študentské stretnutie. Za pedagógov som dostala výsadu, že som ako jediná prehovorila. Potom to už malo rýchly spád. Prvé stretnutia, prvé námestia, konštituovanie VPN, výjazdy do regiónov a zmeny na univerzite.
Chytá vás dnes nostalgia, keď spomínate na tie pamätné novembrové dni?
Oživila som si pozitívne emócie účasťou na oslavách v Berlíne. Atmosféra, ktorá tam vládla, bola radostná a nadšená. Ulice boli plné oslavujúcich ľudí moment slobody. Táto emócia ma vrátila k dňom, ktoré sme zažívali v novembri 1989.
U nás asi niečo také nehrozí. Mnohí Slováci november pozitívne nevnímajú.
Je to jedna k jednej. Vnímanie zmeny v roku 1989 a prežívanie s odstupom 25 rokov je pochopiteľne rozdielne.
Prečo?
Zdedili sme vtedy rozvrstvenie spoločnosti podľa dvoch nosných kritérií. Rozdelenie na establišment a tých ostatných, čo vytváralo hierarchiu moci a privilégií. Druhým kritériom bola šedá ekonomika, ktorá bola stratégiou prežitia. Teda vypomôcť si svojpomocou, aktivitou mimo oficiálnej ekonomickej štruktúry ako napríklad výmenou tovaru za tovar, alebo službu. Je teda pochopiteľné, že zmenu v roku 1989 postúpilo s istými očakávaniami minimálne päť sociálnych vrstiev.
Môžete ich pomenovať?
Bola to spomínaná vrstva privilegovaných. Časť z nich stratila a a časť veľmi rýchlo opäť získala prevrátením kabátov a zaradením sa do nového establišmentu. Druhá skupina boli tichí podporovatelia bývalého režimu. Svojim spôsobom boli spokojní, pretože si našli spôsob stratégie prežitia. Navyše pomeriavajú svoju životnú situáciu s minulým obdobím na Slovensku. Objektívne prišlo k jej zlepšeniu predovšetkým na vidieku, kde sa diali transfery z centrálnej vlády na vidiek. To sa týka aj vybraných priemyselných miest, v ktorých bola vytvorená regionálna štruktúra priemyslu. Každý región mal priemyselnú baštu, ktorá bola primárne zameraná na sovietske trhy a trhy východnej Európy. Bola to oneskorená modernizácia sovietskeho typu. S efektom na každodennosť v porovnaní s obdobím tesne po vojne, viedla k výraznému zlepšeniu životnej úrovne každodennosti. Porovnávaním táto sociálna vrstva predovšetkým z radov robotníkov konštatovala a konštatuje zlepšenie svojho postavenia a toto hodnotenie má do dnes.
Čo ostatné skupiny?
Tretiu skupinu môžeme označiť ako agresívnych apatikov. Boli to ľudia, ktorí žili v zdvojenej morálke. Jednu mali na verejnosti a druhú doma. To boli tajné krsty, tajná viera, tajné spolky. Prijalo sa to ako normalita so známou vetou: Toto ale v škole nepovedz. Vzniklo úplné oddelenie dvoch svetov. Po zmene v roku 1989 časť tejto skupiny oceňuje slobody vierovyznania, slova a názorov, ale časť to už nevníma ako výdobytok, ale ako samozrejmosť. Preto očakáva ďalšie pridané hodnoty. Preto je aj v tejto skupine istá miera nespokojnosti. Štvrtou skupinou boli otvorení kritici, ktorí boli na Slovensku veľmi slabo zastúpení. Časť otvorených kritikov doplatila životom na svoje postoje v 50-tych rokoch pri krutých politických procesoch. Časť zostala nenávratne v gulagoch, časť skončila v Jáchymovských baniach. Druhý šok nastal po Pražskej jari lámaním charakterov a nutnosťou podpísať sa pod inváziu ako priateľskej pomoci na potlačenie kontrarevolúcie. Poslednou skupinou boli ľudia, ktorí robili svoju prácu, pričom dúfali, že celý systém je dočasný. V rámci svojich možností sa snažila šíriť osvetu o možnosti žitia v slobodnom svete.
Ako tieto skupiny teda vnímajú zmenu v roku 1989?
Fedor Gál sa vtedy vyjadril, že nevie, čo bude po novembri 1989, pretože to bolo vo vrení a chaose. Nevedel, aký charakter štátu budeme mať. V tom okamihu mal pravdu, pretože nikto nemohol vedieť, aké sa zrodia politické štruktúry, ktoré vstúpia do prvých slobodných volieb a ktoré v nich uspejú. Úlohou hnutí v strednej Európe bolo pripraviť krajiny na prvé slobodné voľby. Túto úlohu všetky hnutia splnili. Prvými voľbami ich poslanie skončilo a vytvorili sa prvé politické systémy. Poľsko malo silnú Solidaritu, Česi silný disent s Václavom Havlom, v Maďarsku bola po roku 1956 široká opozícia voči režimu. Na Slovensku najsilnejším symbolom zmeny bol Alexander Dubček. S ním bola úzko spojená predstava o socializme s ľudskou tvárou. Od prvých okamihov na Slovensku prebiehal dialóg o reforme socializmu a na druhej strane úplnej zmene na typ trhovej ekonomiky s liberálnou demokraciou. Rozdrobenosť a slabosť opozície proti režimu spred roka 1989, sa nutne premietala aj do pochybností o nutnosti zásadnej zmeny systému. Toto všetko sa dnes premieta do hodnotenia Novembra 1989. Je úplne prirodzené, že podpora je rozdelená približne na polovicu.
Myslíte, že predstavy z novembra sa naplnili viacerým z vami pomenovaných skupín?
Určite stratili tí z privilegovanej vrstvy, ktorým sa nepodarilo transformovať do novej privilegovanej vrstvy. Strácajú tí, ktorí sú dnes vo veľkej skupine nezamestnaných a objektívne si nevedia nájsť prácu vrátane tých, ktorí pracujú za nízke mzdy. Určite stratila časť generácie, ktorú zastihol november už vo vyššom veku. Určite stratili aj tí, ktorí vykonávali profesie, ktoré vďaka otvoreniu sa Slovenska a vplyvom globalizácie, zanikli.
U všetkých však asi môže byť spoločným menovateľom konfrontácia očakávaní od zmeny roka 1989 a reálneho hodnotenia fungovania spoločnosti za 25 rokov.
Áno, prevláda tu zlá nálada, nepokoj, nespokojnosť. Základné očakávanie určite totiž bolo vo vytvorení nových pravidiel hry na spravodlivé usporiadanie spoločnosti. Tu má mnoho občanov zásadné výhrady, pretože nové usporiadanie nemôže hodnotiť ako spravodlivé. Vnímajú cez seba rozdiely, ktoré sú v mnohom zdeformované. Preto prevláda viac závisť ako radosť z úspechu. To poznačuje atmosféru v spoločnosti.
Určite však nájdeme ľudí, ktorí novembrom získali.
Získali všetci tí, ktorí chceli vykonávať svoju profesiu naplno bez cenzúry, slobodne. To sú celé skupiny povolaní. Získali aj tí, ktorí dokážu ponúknuť svoje tovary a služby v súťaži a sú úspešní. Určite získali tí, pre ktorých je prístup k informáciám dôležitá hodnota. Získali tí, pre ktorých demokracia znamená slobodu slova, vierovyznania, názoru, postojov a orientácií. To všetko sa podpisuje pod vnímanie cez seba. Pre človeka, ktorého túžbou bolo písať knihy bez cenzúry, to bola životná zmena, ktorú do dnes zažíva ako veľké víťazstvo. Pre tých, ktorí chcú byť na sociálnych sieťach, byť v kontakte s celým svetom, je to obrovská zmena.
Václav Havel si zvoli heslo: Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Ten boj do dnes neskončil.
To robíme od kedy je ľudstvo ľudstvom. Cesta od neslobody k slobode má zákonité fázy, ktoré nepreskočíte. Poučenie je z cesty Mojžiša so Židmi cez púšť. Na začiatku to bola eufória, nadšenie a súhlas. Veľké očakávania. Pri prvých problémoch však prišla nostalgia za tým, čo bolo. Radšej nesloboda, ale istota skyvy chleba a strechy nad hlavou. Prvé kuvičie silné hlasy, či je rozumné zaplatiť takúto cenu za slobodu v budúcnosti. Zároveň potreba dohodnúť sa na nových pravidlách hry. Na novej ústave, Desatore. Ak by sme ich dodržiavali, nemusíte mi dnes túto otázku klásť. My ich však nedodržiavame. Vytvárame systém trestov a sankcií, aby sme sa k sebe správali ako ľudské bytosti. Aby sme dodržiavali pravidlo, že si nemôžem uzurpovať právo na úkor iných. Občania sú hrdinovia. Očakávame od nich hrdinstvo počas vojen, počas kríz, počas vážnych katastrof, ale aj vážnych reforiem. Štát a vlády sú občanom niečo dlžné a ten dlh musia splácať. Za toto hrdinstvo sa treba odmeniť a poďakovať. To je záväzok, ktorý každý štát má. Môže to prejavovať nastavením kritérií solidarity. Čím však štát viac prerozdeľuje a má viac moci, tým menej slobody má jednotlivec. Čoraz viac moci sa dostáva do rúk úzkej skupiny ľudí. Vyvoláva to stúpajúcu nespokojnosť a nedôveru voči takejto reprezentácii. Musíme diskutovať, akú chceme podobu štátu. Koľko moci mu odovzdáme, čo budeme od neho chcieť.
Povedali ste, že cesta od neslobody k slobode má zákonité fázy, ale čo ak sa pri tejto ceste robia chyby?
Treba ich priznať a otvorene pomenovať. Následne sa treba pokúsiť ich opraviť a napraviť. Takúto fatálnu chybu sme zažili v období mečiarizmu. Zastavilo nás to výrazným spôsobom. Otvorila sa vtedy znova otázka charakteru štátu, či chceme byť viac na východ, alebo na západ, či chceme byť viac sociálni, alebo menej sociálni, viac kresťanskí, alebo menej kresťanskí. Spory okolo roviny národnej, kresťanskej a sociálnej máme sústavne na stole a ešte sme medzi sebou neuzavreli dohodu. Tomu sa prispôsobuje aj politická scéna. Preto máme prerušovaný vývoj, čo bráni vzniku štandardných politických strán. V prvej dekáde po novembri bolo úplne iné politické spektrum v parlamente, ako v druhej. Jedinou parlamentnou stálicou je KDH, ale aj to zaznamenalo množstvo odštiepení. Pod to sa podpisuje potom podoba politickej scény. Opakovane sa to premieta do nedôvery voči politike a politikom u časti občanov.
Politici obrali ľudí o idey.
Takéto niečo nemožno paušalizovať. Mnohí občania sú určite sklamaní či rozčarovaní, ale iní naďalej prejavujú dôveru tým-ktorým politikom. Mnohí sú sklamaní práve preto, lebo ich politici ešte neobrali o idey. To, že majú idey a vidia realitu, je jeden z dôvodov prehlbovania nedôvery. Vytvorili sme všetky základné demokratické inštitúcie, ktoré predpokladajú fungovanie demokratického štátu s piliermi slobody a zodpovednosti. Nestačí však mať len demokratické inštitúcie. Podstatné je ako reálne fungujú. V roku 2000 sme kvôli vysokej miere korupcie zriadili Úrad pre verejné obstarávanie. Koľko je okolo neho problémov. Od výberu, kto bude na jeho čele, cez jeho procedúry a zákony. Do dnes nemáme zvoleného nového predsedu NKÚ. Inštitúcie existujú, ale ich fungovanie je problém. Máme nezávislé postavenie justície, čo je predpoklad fungovania demokracie, je vytvorené, ale otázne je ako funguje. Jedna vec je teda poznať princípy a druhá vec je sa podľa noriem správať. Z toho vznikajú postoje, keď hádžeme všetkých do jedného vreca a spochybňujeme liberálnu demokraciu ako takú.
Riešenie?
Riešenia sú rôzne. Je na občanoch, aby si z ponuky vybrali a kontrolovali, či sa tie riešenia napĺňajú. Za môj hodnotový svet sú riešenia v programe otvoreného a transparentného vládnutia, teda pod kontrolou verejnosti. Niektoré mechanizmy sme za mojej vlády spustili a začínajú fungovať. Druhým krokom je balík protikorupčných opatrení. Základ bol vytvorený. Len to je cesta v pokuse o zvýšenie dôvery fungovania inštitúcií. Tretím krokom je odstránenie straníckej kolonizácie štátu. To sa však nedá odstrániť zo dňa na deň, pretože zdedíte stranícky kolonizovanú administratívu. Ak by ste neurobili žiadne zmeny, nemáte žiadnu šancu realizovať svoj program. Cestou je postupné obsadzovanie istých postov odborníkmi a nie straníckym kľúčom. Predpokladá to spoločenskú dohodu na tom odkiaľ – pokiaľ sú stranícke nominácie a kde začína odbornosť. Treba zadefinovať politické posty a zodpovednosť politika za tieto posty, a štátnu a verejnú správu, ktorá nemá byť pod vplyvom politických zmien. Ďalším krokom je oslabovanie oligarchickej demokracie. Prepojenosť finančných trhov, politiky, v istým momentoch až nadvláda finančných trhov nad politikou, vytvára prostredie nemožnosti politických riešení. To je ťažký súboj, ktorý má nadnárodný charakter. Pre každodennosť je základným riešením návrat k ľudskej dôstojnosti. Hodnotový svet, ktorý zdieľam hovorí, že základ ľudskej dôstojnosti je voltairovské zabezpečenie podmienok, podľa ktorých s vami nemusím súhlasiť, ale urobím všetko preto, aby sme mohli nielen tlmočiť svoj názor, ale podľa neho aj žiť. Teda veľká miera tolerancie voči inakosti. Ochrana práv iných a slabších. Druhým pilierom ľudskej dôstojnosti je živenie sa vlastnou prácou a mať z nej dôstojný príjem.
Mnohí ľudia dnes nevidia nádej, že to, čo hovoríte, by dokázali zabezpečiť politické strany.
Ak také strany nevidia, netreba ich voliť. Ak si myslia, že je možné vytvoriť politické subjekty, ktoré by realizovali takéto zmeny, tak tomu treba napomôcť. Na Ukrajine sa začína strana Svojpomoc správať takýmto spôsobom, dúfajme, že ju systém nezomelie.
A na Slovensku?
Viaceré strany sa o riešenia snažili. Podpísali sa pod zaradenie Slovenska medzi najvyspelejšie krajiny sveta, pod dôležitý príbeh vo vývoji SR. Pod tlakom rozšírenej nespokojnosti občanov strany uhýbajú zo svojho základného začlenenia v snahe byť úspešní vo voľbách. Menia sa na súťaž populizmov, pragmatizmov a sľubov. To je dôsledok neštandardnej politickej scény, pretože nemáme členské politické strany, ale voličské, ktoré sú permanentne v kampani. Podporu musia získavať cez politické kampane. To plodí väčší príklon k reakcii na dopyt ako proaktívnej ponuke. Aj toto je problém politickej scény na Slovensku. Za tých 25 rokov sú strany, ktoré v hodnotovom nasmerovaní neuhli. Snažia sa ho presadzovať.
Váš dnešný postoj k politike je aký?
Vo svete je premiér doživotné zaradenie. Bolo by absurdné, keby som povedala, že nesledujem politické dianie. Sledujem ho veľmi intenzívne.
Čo hovoríte na posledných desať dní na našej politickej scéne? Nie jen to výsmech, alebo facka novembru 1989?
Pokiaľ je jedna z hodnôt novembra mať možnosť otvorene pomenovať problémy, tak potom je parlament pôdou, kde sa to má diať. Z tohto hľadiska teda určite nie. Druhá vec je, že stojíme tvárou v tvár trom zásadným problémom. Prvým je práca a príjem z nej. Druhý nespravodlivé sociálne rozdiely a kumulácia bohatstva u jedného percenta oligarchov. Tretí je obrovská miera korupcie. Na tieto výzvy treba odpovedať. Ak sa o nich hovorí v parlamente, je to prvý krok. Nemalo by sa však pri ňom zostať. Ak sa pri ňom zostane, k ničomu to nevedie.
Vás toto nevyprovokuje k návratu do politiky?
Snažím sa byť užitočná tam, kde o moju podporu a pomoc stoja. Vážim si oslovenia a ponuky. Zdá sa, že je to práca, ktorá má zmysel.
Pomáhali ste nedávno strane Most-Híd s programom.
Nie s programom ako takým, ale s niektorými vecnými návrhmi, riešeniami, námetmi. Nie je to však len o strane Most-Híd. Som k dispozícii vždy, keď je záujem konzultovať vecné riešenia, najmä v oblastiach, v ktorých sme prijali zásadné opatrenia, ktoré treba udržať a ďalej rozvíjať. Pokiaľ riešenia politici použijú, poteší ma to.
Ide teda len o poradenstvo? Nedostávate ponuky na návrat do politiky?
Odpovedám vždy rovnako celý čas po odchode z vrcholovej politiky. Na mojej odpovedi sa zatiaľ nič nemení.
Hovoríte zatiaľ, to je novinka.
Pri páde vlády som si vôbec nevedela predstaviť akýkoľvek návrat. Shakespeare nenapísal nikdy nehovor nikdy. My sme si to tak zjednodušili. On to napísal presnejšie. Teda, že človek zaujíma dnes stanovisko na základe minulej a dnešnej skúsenosti, ktorá je iná, ako bude tá zajtra. Neviem aké bude to zajtra. Na základe minulej a dnešnej skúsenosti platí moje nie. Preto tam bolo slovíčko zatiaľ. Nemôžete pomôcť iným, ak nemáte silný vnútorný motív a odhodlanie, že to nevnímate ako obeť. To nesmiete vnímať ako obeť. Vnútorné naštartovanie musí byť natoľko silné, že to vnímate ako úplnú samozrejmosť a cena, ktorá je druhou stranou mince, je úplne prirodzená a ani sa nad tým nezamýšľate. Nemám v sebe toto vnútorné naštartovanie.
Zatiaľ.
Zatiaľ.
