Pred 79. rokmi sa skončila druhá svetová vojna, ale niektoré boje na území ČSR naďalej pokračovali

Oslavy kapitulácie nacistického Nemecka v máji 1945 sa v minulosti často podriaďovali politickým záujmom. Ako v minulosti pre agentúru SITA povedala historička z Historického ústavu SAV Marína Zavacká, v štátoch pod vplyvom Zväzu sovietskych socialistických republík (Sovietsky zväz) sa presadil ako pamätný dátum ukončenia 2. svetovej vojny 9. máj.

Kapitulačný ceremoniál

Rozdiel v datovaní sa opieral o fakt, že keď 8. mája o 23:00 vstúpil do platnosti dokument o bezpodmienečnej kapitulácii hitlerovského Nemecka podpísaný bojujúcimi stranami na hlavnom veliteľstve sovietskych vojsk v nemeckom Karlshorste (predmestie Berlína), bol v Moskve pre časový posun už 9. máj.

Problém podľa Zavackej spôsobilo i to, že jeden akt kapitulácie sa uskutočnil už 7. mája 1945 vo francúzskom Remeši, z pohľadu Sovietskeho zväzu však nebol dostatočne reprezentatívny. Preto sovietske vedenie vyžadovalo, aby kapitulačný ceremoniál prebehol nanovo, za prítomnosti predstaviteľov západného aj východného frontu, a to priamo v Berlíne.

„V bývalom Československu sa navyše zdôrazňovalo, že až 9. mája ráno vošli tanky Červenej armády do Prahy. V čase Studenej vojny sa májová spomienka na spoločné víťazstvo všetkých spojencov nad Treťou ríšou redukovala na výročný deň oslobodenia štátu, pri ktorom sa zasa pripomínala výlučne Červená armáda, respektíve Česi a Slováci na východnom fronte,“ vysvetlila Zavacká.

Zaujímavý vývoj

Len postupne sa podľa historičky do oficiálnej verzie sviatku vracali príslušníci domáceho odboja, aktívni v zápase proti nacizmu už od roku 1939, či postavy z exilovej československej vlády v Londýne.

„V časoch politického uvoľnenia sa začala spomínať aj účasť francúzskych zajatcov a amerických letcov v SNP, v posledných rokoch sa konečne výraznejšie pripomína aj obeť vojakov rumunskej armády, ktorých len vo Zvolene leží vyše desaťtisíc,“ povedala Zavacká.

Spôsob pripomínania si konca vojny prechádzal podľa historičky zaujímavým vývojom aj v samotnom Sovietskom zväze.

„Hoci sa tam 9. máj každoročne pripomínal novinovými článkami a večernými koncertmi, sviatočným voľným dňom sa stal až pri príležitosti 20. výročia roku 1965. Odvtedy sa datujú aj tradičné vojenské prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Sám Josif Vissarionovič Stalin sa síce štylizoval do roly geniálneho vojvodcu, no o vyzdvihovanie zásluh iných živých veteránov záujem nemal, vnímal ich ako konkurenciu pre svoj osobný hrdinský kult,“ vysvetlila Zavacká.

Vývoj v politike

Pripomenula, že napríklad v roku 1950 bol pre svoju vysokú popularitu maršal Georgij Konstantinovič Žukov vynechaný aj z finálnych scén filmu o páde Berlína.

„Vojaci Červenej armády, ktorí videli životnú úroveň ‚na západe‘, boli považovaní za nespoľahlivých a po návrate často držaní pod dozorom. Oslobodení zajatci mali nálepku zradcov, lebo ‚prežili u nepriateľa‘, a tragické boli aj osudy vdov a sirôt po nezvestných padlých vojakoch, ktoré nemali nárok na podporu, lebo nedokázali preukázať, že dotyčný nedezertoval,“ uviedla historička.

Zmeny v sovietskej politike sa podľa Zavackej výrazne odrážali aj na tom, ako sa vojna pripomínala u nás.

„Po Stalinovej smrti sa tamojšie pomery postupne uvoľnili a do Československa začali prichádzať početné delegácie bývalých frontových bojovníkov. Prekvapení tu zisťovali, koľkí z ich starých spolubojovníkov sa medzičasom tiež stali obeťami stalinizmu, napríklad v súvislosti s procesom proti Viliamovi Žingorovi (počas Slovenského národného povstania významný organizátor partizánskeho hnutia, po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený, pozn. SITA). Paradoxne, práve vďaka vplyvu sovietskych návštev v 60. rokoch sa vo viacerých prípadoch urýchlil proces spoločenskej rehabilitácie účastníkov odboja, ktorých vtedy ešte stále prenasledovali tunajší stalinisti,“ dodala historička.

Oficiálne ukončenie vojny

Napriek oficiálnemu ukončeniu druhej svetovej vojny v Európe, ktoré si na Slovensku pripomíname 8. mája, neznamenal tento dátum v roku 1945 koniec všetkých bojov na území vtedajšieho Československa.

Ako pre agentúru SITA v minulosti povedal historik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Martin Posch, celé územie Československa v tej dobe ešte nebolo plne pod kontrolou československej vlády, a to z viacerých dôvodov.

„Na danom území sa nachádzali spojenecké jednotky, či už sovietska Červená armáda, prípadne americká 3. armáda pod velením generála Georgea Smitha Pattona v západných Čechách, ktoré, pochopiteľne, počúvali rozkazy svojich veliteľov a nie predstaviteľov československej vlády. Ich aktivita vychádzala aj z faktu, že sa prevažne v západnej časti Československa nachádzali nemecké jednotky, ktoré sa pokúšali dostať sa do amerického a nie sovietskeho zajatia,“ vysvetlil Posch.

Pražské povstanie

Aktivity nemeckých jednotiek v posledných momentoch druhej svetovej vojny podľa Poscha skomplikovalo Pražské povstanie, ktoré vypuklo 5. mája, teda len niekoľko dní pred oficiálnym ukončením bojov.

„Povstalecká Praha bola prekážkou pre nemecké jednotky pri spomínanej snahe dostať sa do amerického zajatia. Ôsmeho mája sa skončili aj boje v Prahe, keď povstalci umožnili po niekoľkých dňoch krvavých bojov bez dostatočnej výzbroje odchod nemeckých jednotiek z Prahy. Avšak až po tom, ako podpísali kapituláciu,“ povedal Posch s tým, že boje v Prahe neboli posledným ozbrojeným stretom s nemeckými jednotkami.

Jednotky Waffen SS sa totiž podľa Poscha nepodriadili dohode s Českou národnou radou a pokračovali v bojoch.

„Niektoré nemecké jednotky sa pokúsili prebojovať cez uzavretú demarkačnú líniu na západ aj po oficiálnom ukončení bojov. Posledný takýto veľký pokus sa uskutočnil 12. mája 1945,“ vysvetlil.

Dodal, že ukončením oficiálnych bojov v Československu sa neskončili všetky armádne operácie, keďže 17. mája 1945 sa začalo obsadzovanie pohraničného územia československými jednotkami, ktoré bolo odtrhnuté od Československa počas Mníchovskej dohody na jeseň roku 1938.