Ako by ste Tisa charakterizovali dnešnému čitateľovi?
Tiso bol od mladosti mimoriadne nadaným človekom, konzervatívneho razenia. Po zvolení si kňazskej dráhy ho tieto vlastnosti predurčili na špičkové teologické vzdelanie a prácu v cirkevných štruktúrach; po roku 1918 i pre prácu v Slovenskej ľudovej strane, ktorá sa stala najvýraznejšou obhajkyňou záujmom katolíckej cirkvi a slovenskej svojbytnosti v čase, keď štátnou ideológiou bol čechoslovakizmus. Ešte za Hlinkovho života sa stal v HSĽS prirodzenou autoritou. To po smrti Hlinku vyústilo do konsenzu, že sa v roku 1939 stal jeho nástupcom vo vedení strany. Povahovo bol Tiso umiernený, rozvážny typ politika i človeka, muž dialógu a kompromisov. Vedel efektívne pracovať ako v rámci straníckeho systému prvej ČSR, tak aj v podmienkach autoritatívneho režimu prvej SR, ktorý sám spoluvytváral. Práve v období autonómie a prvej SR, keď sa stal historicky prvým slovenským premiérom a potom i prezidentom, sa ukázali aj ďalšie jeho dôležité črty. Bol akoby typom starého, autoritatívneho kňaza-vodcu, no súčasne i ľudového politika. Rozumel ako intelektuálom, tak aj sedliakom, každému sa vedel patrične prihovoriť, vypočuť ho či prijať. Svojou autoritou v prezidentskom kresle akoby nadviazal na tradíciu autority niekdajších cisárov i čsl. prezidentov, ktorá sa v očiach národa len zvýšila tým, že bol katolíckym kňazom a Slovákom. Nebol pokladaný za čosi dosadené zvonka, ale za „nášho človeka“. Miera jeho obľúbenosti na Slovensku nemá medzi ostatnými (česko)slovenskými prezidentmi 20. storočia obdobu. Ako premiér i prezident sa pohyboval bez ochranky a prakticky všade kam prišiel, sa stretal s ohromnou podporou a sympatiami. Je zaujímavým javom, že kým viacerí iní, aj dlhšie úradujúci prezidenti akosi vypadli z kolektívnej pamäte, Tisova pamiatka sa drží aj po 65 rokoch od jeho popravy a po desaťročiach očierňovania či tabuizácie.
Historici po roku 1990 tak stáli – a podnes stoja – pred ťažkou úlohou nájsť vyvážený pohľad na Jozefa Tisa.Martin Lacko, historik
Poznanie i hodnotenie historických osobností sa mení. Aké to bolo v Tisovom prípade?
Hodnotenie J. Tisa a prvej SR bolo od roku 1945 do roku 1989 – na domácej pôde – nie historickou, ale skôr politickou záležitosťou. Obraz prvej SR, ako aj jej prezidenta, sa už od roku 1945 kriminalizoval, vládol, jednoducho povedané, policajno-prokurátorský výklad. Pritom, SR ani Tiso sa neskúmali ako osobitné historické entity, nazeralo sa na nich z perspektívy československého odboja, ako na „separatistov“, „zradcov“ Československa, „pomáhačov“ Hitlera. Už retribučný súd, ktorý ho v roku 1947 odsúdil na smrť, nepreskúmal objektívne mieru jeho zodpovednosti za dianie v rokoch 1938 – 1945, hodnotil ho najmä z hľadiska „rozbíjania“ ČSR. Tomuto trendu sa prispôsobila aj terminológia. Zaviedla sa úplne absurdná nálepka fašizmu, či označovanie štátu za takzvaný, ako keby tento ani neexistoval. O osobe a roli J. Tisa sa mohlo hovoriť len negatívne. Cieľom bolo vypestovať u Slovákov povedomie, aby sa hanbili, že kedysi mali vlastný štát a aby sa o takú „nehoráznosť“ už viac nepokúšali. Opačný názorový prúd sa vyprofiloval v slovenskej emigrácii na Západe, ktorá Tisov obraz zas idealizovala. Historici po roku 1990 tak stáli – a podnes stoja – pred ťažkou úlohou nájsť vyvážený pohľad.
Ako sa to darí? Dnes sa historici predsa nemôžu vyhovárať na stranícke direktívy…
Pre objektívne historické hodnotenie je mimoriadne dôležitou spoločenská a politická atmosféra. Po roku 1990 sa skutočne zdalo, že slobodná verejná diskusia bude možná. Nádejný rozbeh však netrval dlho. O úlohe Tisa – ako aj 1. SR, ktorej je symbolom – u nás už verejná odborná diskusia viac ako desaťročie neexistuje. Súvisí to s glajchšaltáciou mienkotvorných médií a frontálnym nástupom tzv. politickej korektnosti. Médiá, ktoré majú rozhodujúcu rolu vo formovaní (či deformovaní) historického povedomia, o Tisovi nediskutujú. Nedávajú vyvážený priestor historikom s odlišnými názormi. Zanikli aj desaťročia jestvujúce historické rubriky. A ak o zložitých historických osobnostiach či udalostiach žurnalisti bez patričných znalostí a nadhľadu čosi napíšu alebo povedia, je to obvykle predpojaté. Pre nich je dnes skrátka „vsjo jasno“. Obdobie prvej modernej slovenskej štátnosti a Tiso sú zlom, príťažou, ktoré treba dnes, v 21. storočí odkopnúť, očierniť, alebo aspoň ignorovať. Akoby ani to nestačilo, ak sa objaví nejaká spoločensky známa osobnosť čo i len s čiastkovo pozitívnym názorom na Tisa a prvú SR, takmer okamžite sa stáva terčom mediálnych útokov a diskreditácie. Pochopiteľne, že takáto atmosféra zastraší aj mnohých historikov či pamätníkov a spôsobí, že hoci majú osobne iný názor, nechajú si ho pre seba a navonok dodržujú „oficiálnu líniu!. O historickú diskusiu stratili akýkoľvek záujem aj politické elity. Demonštrujem to na jednom prípade. Pred 20 rokmi, v roku 1992, sa pod záštitou predsedu SNR uskutočnila veľká medzinárodná konferencia o Tisovi, kde sa stretli jeho prívrženci i odporcovia a z tohto podujatia vyšiel aj veľký zborník. Neviem si predstaviť, že by sa niečo podobné uskutočnilo dnes.
Spomínate dva krajne protichodné výklady J. Tisa a nutnosť hľadania vyváženého postoja. Čo vy osobne pokladáte za najväčšie pozitíva, a na druhej strane za najväčšie negatíva jeho činnosti?
Tiso má mimoriadne miesto v slovenských dejinách. Bol hlavou prvej SR v našich dejinách a jedným z rozhodujúcich spolutvorcov modernej slovenskej štátnosti. Rešpekt si zaslúži už tým, že na seba prevzal neľahké bremeno zodpovednosti v období, ktoré patrilo medzi najhoršie v európskych dejinách. V období, keď bolo Slovensko územne, ekonomicky i politicky okyptené a životne ohrozované z viacerých strán. Nekonal tak s vidinou slávy či zisku. Autonómne, neskôr samostatné Slovensko sa ako premiér a potom ako prezident snažil kormidlovať tak, aby z nelichotivej situácie vyšlo čo najlepšie. Vedel pragmaticky odhadnúť váhu i možnosti Slovenska, no súčasne vedel za jeho záujmy tvrdo bojovať aj pred Hitlerom, ktorý si získal jeho rešpekt. Tiso tak ostáva symbolom sebavedomej slovenskej politiky, štátnikom, pre ktorého boli prvé národné záujmy, až potom záväzky voči tútorom. Takýto postoj nemá obdobu nielenže v rokoch komunistického Československa, ktoré bolo úplným satelitom Moskvy, ale ani dnes, keď sa druhá SR vzdáva posledných zvyškov svojej suverenity. V období, keď bola Európa zatiahnutá do vojnového konfliktu skutočne svetových rozmerov, teda po 22. júni 1941, uskutočňoval politiku minimalizácie vojnových strát a obetí. Aj vďaka tomuto ich úsiliu boli obete Slovenska len zlomkovými v porovnaní s I. sv. vojnou. Kým v I. svetovej vojne zahynulo v radoch vtedajšej c. a k. armády až 70 tisíc Slovákov, pri trojročnej účasti SR na východnom fronte a potom v Taliansku to bolo menej než 1 500 Slovákov. Vďaka Tisovi sa v prvej SR nepopravovalo, a to ani v čase stanného práva. Je to svetová rarita, ktorú dnes málokto spomenie.
A negatíva?
Pochopiteľne aj negatív je viacero. V auguste 1944, azda ako najvyšší veliteľ armády dal Nemcom impulz na odzbrojovanie armády a prakticky podporil aj nemeckú okupáciu vlastnej krajiny. No hlavne jeho prístup k tzv. židovskej otázke. Tiso, ako najvyššia štátna i stranícka autorita prakticky podporil zavedenie a realizáciu rasových prvkov do politiky a verejného života, a čo je najhoršie, dopustil zbavenie občianstva a deportáciu šesťdesiat tisíc vlastných občanov do rúk Nemecka, hoci ono samo to priamo nepožadovalo. Nepočúval pritom ani hlas Vatikánu, ba všetky tieto nešťastné kroky nepochopiteľne obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov, pápežom. To všetko bolo, myslím, jeho jednoznačné zlyhanie nielen ako štátnika, ale aj ako kňaza, kresťana a človeka.
