V stredoeurópskom priestore verejnej správy sa hýbem roky, a nedá mi nereagovať, keď vidím ako sa moja rodná krajina zmieta medzi nádejou a stagnáciou.
Samozrejme, nie som tu na to, aby som rozdával rady z politického piedestálu, na ktorom ani nie som, alebo sa zapájal do politických hier, ALE ako niekto, komu na tejto zemi záleží, vnímam signály, ktoré predvídajú hlbokú krízu.
Nie je to len číslo v tabuľkách – je to príbeh rodín
A priznám sa, že ma k tomuto komentáru inšpiroval aj pohľad Richarda Rybníčka, predsedu Únie miest Slovenska, ktorého slová ma nútia premýšľať o tom, kam sme sa dostali a kam by sme mohli smerovať, ak sa neprebudíme.
Slovensko sa pomaly vytráca z mapy vitálnych krajín (kdeže tie časy sú, keď sme boli stredoeurópskym tigrom) a pomaly sa topí v tichom bahne demografického úpadku.
Predstavte si dediny, kde ozvena detského smiechu je len spomienkou, a ulice miest zapĺňajú len tiene minulosti. Štatistiky hovoria jasne: narodenia detí na historickom minime, úmrtnosť prevyšujúca všetko, čo sme doteraz zažili, a populácia, ktorá sa scvrkáva ako starý pergamen.
Nie je to len číslo v tabuľkách – je to príbeh rodín, ktoré sa rozhodujú neprinášať deti do sveta plného neistoty, a regiónov, kde starnutie obyvateľstva mení komunity na múzeá spomienok. Ak sa pozrieme do budúcnosti, vidíme scenár, kde o pol storočia môže chýbať státisíce ľudí, a s nimi aj ruky, ktoré budujú, mysle, ktoré inovujú, a duše, ktoré držia spoločnosť pohromade.
Budúcnosť preteká cez deravé sito
Ešte alarmujúcejšie je, ako sa táto demografická katastrofa prelína s hlbokým rozkolom medzi generáciami. Starší, často uväznení v nostalgii za časmi, kde autorita znamenala poriadok a stabilita sa kupovala za cenu slobody, vzhliadajú späť na vodcov, ktorí vládli železnou rukou. Ich hlasy rezonujú v diskusiách o „starých dobrých časoch“, kde všetko malo svoje miesto, aj keď to miesto bolo často v tieni strachu.
Na druhej strane mladí, vyzbrojení globálnymi pohľadmi a túžbou po autentickej zodpovednosti, balia kufre a hľadajú inde to, čo tu nenachádzajú: príležitosti bez korupcie, systémy, ktoré podporujú kreativitu namiesto dusenia ju reguláciami. Tento konflikt nie je len o veku; je o dvoch svetoch, ktoré sa navzájom nepočúvajú, a výsledkom je krajina, kde budúcnosť preteká cez deravé sito.
Ďaleko od Bratislavy: Keď sa demokracia vzdáva sama sebe - KOMENTÁR
V centre toho všetkého je jeho veličenstvo štát, ktorý sa stal svojím vlastným nepriateľom – centralizovaný kolos, kde rozhodnutia padajú zhora, bez ohľadu na realitu na zemi. Verejná správa, namiesto toho, aby slúžila ako most medzi ľuďmi a ich potrebami, sa zmenila na labyrint byrokracie, kde rezorty bojujú o moc a regióny sú odsunuté niekde na okraj. Toto nie je len administratívny chaos; je to systémová choroba, ktorá dusí iniciatívu, brzdí rozvoj a odrádza tých, ktorí by mohli priniesť zmenu.
Vidíme to v nefunkčných samosprávach, kde malé obce zápasia s povinnosťami, ktoré presahujú ich možnosti, a v hlavnom meste, ktoré by mohlo byť motorom pokroku, no je často prehliadané, lebo zhodou okolností sídli tam kde centrálna moc.
Kozmetické úpravy nepomôžu
Ak chceme takúto realitu zvrátiť, musíme sa pustiť do odvážnej premeny, ktorá ide ďaleko za len kozmetické úpravy. Predstavte si ,,nové časy,, , kde financie prúdia priamo do rúk miest a regiónov, umožňujúc im formovať svoju budúcnosť bez diktátu z Bratislavy.
Územné členenie by sa malo prispôsobiť prirodzeným hraniciam života, nie umelým politickým konštruktom, vytvárajúc silné municipality schopné riešiť lokálne výzvy. Bratislava by mala získať postavenie, ktoré zodpovedá jej úlohe, ako srdca krajiny, a nový zákon o regionálnom rozvoji by mal byť viac než len papierom – nástrojom na skutočné investície a plánovanie.
K tomu patrí aj reforma volieb, ktorá vráti hlas ľuďom v ich domovoch, a ekonomické opatrenia, ako zníženie daní, zjednodušenie regulácií a podpora inovácií, aby sme udržali talenty doma a vytvárali skutočné a udržateľné hodnoty.
Táto premena sa nedá odložiť na neskôr; je to už otázka prežitia. Ak sa nezačneme hýbať teraz, riskujeme, že o dekádu či dve nebudeme mať ani ľudí, ani vôľu na zmenu. Nie je to o dramatických zmenách cez noc, ale o postupných krokoch, ktoré vrátia dôveru a nádej. Slovensko nie je o tých, ktorí chcú vládnuť z vrchu; je o tých, ktorí ho budujú zdola, pokorne, nezištne a s odvahou.
Možno je čas, aby sme sa všetci zamysleli: Slovensko, aký príbeh chceme písať ďalej do budúcnosti?
