BRATISLAVA 18. apríla (WBN/PR) –
Slavomír Brezina:
Kont/Akty
Miesto konania:
Dom umenia, Nám. SNP 12, Bratislava
Usporiadateľ:
Ministerstvo kultúry SR
Národné osvetové centrum
Doba trvania:
19. 4. – 19. 5. 2011
Kurátor:
PhDr. Ľubomír Podušel, CSc.
S l a v o m í r B r e z i n a ( l944 ), prešovský rodák, absolvent prof. Petra Matejku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave strávil rozhodujúcu časť svojho štúdia v dnes už legendárnom oddelení monumentálnej maľby legendárneho profesora. Napriek Matejkovmu príkladu, a tiež atmosfére jeho „školy“ sa pomerne skoro zbavil získaných predispozícií, a ponechajúc si čo považoval za dôležité alebo najdôležitejšie z týchto rokov, vykročil na vlastnú cestu. Cestu hľadania nových objavov po známych,. ale aj skrytých, neprebádaných územiach (ľudskej) emocionality.
Brezina študoval na VŠVU v Bratislave v rokoch l96l – l967 (spočiatku u prof. Dezidera Millyho, potom u prof. Petra Matejku). Roky štúdia sprevádzala Brezinova snaha o silný emotívny výraz , založený na plošnej kompozícii, kontrastnom kolorite, zdynamizovaní obrazovej plochy a transkripcii farebných tvarov na pozadí pomyselnej geometrickej osnovy. To všetko vyústilo postupne do budovania novej koncepcie obrazu v rámci ktorej čítanie myšlienky diela malo byť nahradené jej alúziou. V tom čase maľoval dramatické kompozície s lakonickými názvami, ktoré odkazovali na význam veľkosti prostých vecí a javov v našom živote. Dobový pohyb v slovenskom umení mu poskytol impulzy smerujúce k novým tvarom a formám. Brezina vytvoril viacero monumentálnych kompozícií kde všetko – celý konvolút vzrušených, lietajúcich, rozdrásaných tvarov, ohnivých a studených farieb, hlbokých čierných kontúr, pevných a náhle prelomených, roztrhaných línií naznačuje že zobraziť a vyrozprávať príbeh sa dá aj inak ako opisom, a že obrazy vedia príbehy rozprávať, pretože sú to zároveň aj posolstvá: o nás, o živote, detstve, starobe, o láske… O boji a dobývaní, víťazstvách a prehrách… Platí to aj v súčasnosti.
Slavomír Brezina prišiel s tedenciou koncipovať nový jazyk maľby, ktorý by nebol len definíciou – potvrdením získaných objavov korešpondujúcich s maliarskymi meditáciami a ich následnými farebnými a tvarovými explóziami v Európe a vo svete, ale aj pokusom o vlastný prínos do tejto oblasti. Napokon boli tu Pablo Picasso, Georges Braque, Henri Matisse, Bernard Buffet, Francic Bacon, Antonio Tapiés, Asger Jorn, Horst Antes, Emilio Vedova a ďaľší, čo prinášali poznatky spoluuformujúce maliarske sondy výtvarnej moderny do vizuálnej a emocionálnej sféry ľudského vedomia. Tí ho zaujali vari najviac. V duchu ich maliarskych snažení, zúžitkujúc poznatky ktoré so sebou priniesli a prinášali, projektoval Brezina vo svojej tvorbe akýsi prienik do spôsobov umeleckej transpozície sveta v kontexte európskych a zahraničných výtvarných snažení. V tomto zmysle ohlásil nástup novej umeleckej výpovede na pomedzí reality a abstrakcie, tvarov a farieb rozvíjaných do priestoru ako unavené, búriace sa ľudské vzdychy a „šepoty a výkriky.“ V tomto zmysle sa predstavil (po prvej samostanej výstave v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave), v bratislavskej Galérii mladých a na ďaľších nasledujúcich monografických výstavách. Vystavoval maliarske kompozície plné mohutných, pevných, rozviatych tvarov, ktoré slúžili aj za predobraz jeho diel pre 2. ročník medzinárodnej prehliadky výtvarného umenia Danubius v Bratislave (tá sa však žiaľ neuskutočnila). Boli to v prvom rade ľudské hodnoty a ideály, čo ho motivovali v týchto a budúcich rokoch. Ich platnosť presadzoval aj naďalej v sedemdesiatych, osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch minulého storočia a v prvom decéniu nášho milénia. Zakotvené sú v umelcových olejomaľbách, temperách, kombinovanýchn technikách a kresbách, ktoré tvoria jadro vystavenej kolekcie na prítomnej výstave v bratislavskom Dome umenia. Nemožno pritom obísť fakt, že Brezinov výtvarný profil sa konštituoval ako rovnoznačná súhra bytostného maliara a kresliara. Alebo inak povedané – maľujúceho kresliara a kresliaceho maliara. Dokladajú to celé série a cykly jeho maliarskych a kresliarskych diel v kombinácii techník, kde svoju úlohu zohrávajú tempera, pastel, pero, tuš, štetec a ceruzka. Poukazuje na to aj táto retrospektívna prehliadka umelcovej tvorby usporiadaná (s odstupom niekoľkých rokov) v priestoroch bratislavského Domu umenia. Potvrdzuje jedno, že – Slavomír Brezina je a ostal aj napriek nepokojným časom presvedčený o zmysluplnosti výpovede maľovaného obrazu, jej aktualizácii ktorá neustále prináša nové posolstvá a zanecháva v našom vedomí, v ľudskej duši svoje nezmazateľné stopy. Akoby chcel neustále oživovať slová spisovateľa Petra Jaroša, ktorý o Brezinovi svojho času napísal, že „ je robustným maliarom, maliarom epikom, ktorý svojím umením, svojimi novými vecami akoby šomral na staré, ale keď sú videné s odstupom času, je to vlastne tá istá brezinovská robustná úprimnosť, len vypovedaná inak.“
Platí to zvlášť, keď máme na mysli Brezinovu farebnú a tvarovú lexiku, ktorej kmitočet ostal takpovediac nezmenený.Je to základ, fundament jeho pocitových a myšlienkových výbojov, obsah toho o čo maliarovi vždy išlo a ide: transkripcia ľudskej – človečenskej skutočnosti stelesnená v pohybe umelcových predstáv, seizmografických kriviek našich ľudských slabostí a charakterových vlastností. Také sú Brezinove oleje, akrylové maľby, temepry, pastely a kresby z posledných rokov, plné tajomných vôní ženského tela, jeho telesnej a erotickej zmyselnosti (pokiaľ máme na mysli ich príťažlivé aspekty a fragmenty, bez ktorých si život nevieme predstaviť). A nielen to: Slavomír Brezina odtajňuje, skúma hĺbky ľudskej mysle, zákonitosti myslenia, prehodnocuje (neustále) svoj vzťah k životu z hľadiska humánnej existencialikty – základného konceptu svojej umeleckej výpovede. V kresbách ceruzkou, tušom, kolorovaných i lavírovaných, v obrazoch s figurálnymi a nefigurálnymi výjavmi, maľovaných a dopĺňaných „papierovými kolážovými vstupmi“, v sériách pastelových kresieb – malieb, skrátka v celej svojej tvorbe doplnenej o diela z posledných rokov, kde sa život odohráva v niekoľkých sémantických vrstvách – rovinách nad sebou, alebo pod sebou určovaných túžbou po harmónii. Usiľuje sa, aby dospel pokiaľ sa dá k najväčšej čistote, čo možno najčistejšieho výtvarného prejavu, kde maľované či kreslené prvky pripomínajú jeho vlastné slová maliara šepkané do dňa i do večera.
Slavomír Brezina prispel svojou tvorbou k rehabilitácii maliarskeho obrazu a maľovania ako takého, ktoré odjakživo patrilo k jedným z možných znakových systémov výtvarného umenia, bolo a je prijímané ako operačné pole pre ďaľšie výtvarné výskumy v súčasnosti. Ostáva objektom našich neustálych, permanentných túžob. Ostáva iba veriť, že prítomná (retrospektívna) výstava jeho obrazov, pastelov a kresieb sa tak stane pútavou a príťažlivou pre všetkých, ktorým výtvarné umenie nie je ľahostajné, a ktorí ju prijmú z pozície toho, komu je určená ako neodškriepiteľná a overená značka kvality.