Poznámky k návrhu na zmenu volebného systému (komentár)

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Peter Weiss
Peter Weiss. Foto: SITA.
Video Player is loading.
Current Time 0:00
Duration -:-
Loaded: 0%
Stream Type LIVE
Remaining Time -:-
 
1x
  • Chapters
  • descriptions off, selected
  • captions and subtitles off, selected
    Reklama
    Tento článok pre vás načítala AI.

    Opäť raz sa rozbehla diskusia o zmene volebného systému. Dnes je ním jeden „volebný obvod Slovensko“, v rámci ktorého sa volí na základe princípu proporcionality s päťpercentnou bariérou pre vstup do parlamentu.

    Trochu histórie

    Jeden volebný obvod vystriedal systém troch volebných krajov (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský) plus Bratislava, ktorý tu bol od prvých demokratických volieb. V rámci tohto sa uskutočnilo trojo volieb (roky 1990, 1992, 199) a zodpovedal územnému členeniu Slovenskej republiky spred novembra ‘89.

    Nový volebný systém zaviedol Vladimír Mečiar v roku 1997. Napriek tomu, že vtedy už jestvovalo osem krajov a 79 okresov po reforme územnosprávneho členenia, ktorú presadila jeho tretia vláda, rozhodol sa pre takéto riešenie, lebo si myslel, že je pre jeho HZDS výhodnejšie. Vznikla totiž Slovenská demokratická koalícia (SDK) na čele s Mikulášom Dzurindom, ktorá chcela poraziť od roku 1992 dominantné HZDS.

    Vladimír Mečiar
    Vladimír Mečiar. Foto: archívne, SITA/Tomáš Benedikovič

    Mečiar ako dlhodobo najdôveryhodnejší politik sa domnieval, že cez silu svojej osobnosti dokáže lepšie zmobilizovať voličov v jednom volebnom obvode, ako v predchádzajúcom systéme, v rámci ktorého kandidoval v Stredoslovenskom kraji.

    A tak presadil takúto zmenu namiesto ôsmych volebných obvodov kopírujúcich administratívne členenie. Vtedajšie opozičné strany boli proti a sľubovali, že nový volebný systém zrušia.

    HZDS na čele s Mečiarom síce v septembri roku 1998 tesne zvíťazilo, ale vládu už nezostavilo a postupne odišlo zo scény. Volebný systém však ostal. Vyhovoval stranám s dominantným predsedom. Osobitne stranám bez miestnych a regionálnych štruktúr spoliehajúcim sa iba na šikovný marketing svojho lídra. Posilnil rolu predsedov politických strán, resp. ich úzkych vedení, ktoré rozhodovali o umiestnení na kandidátke. Oslabil vnútornú demokraciu v politických stranách, pretože v predchádzajúcom systéme troch krajov plus Bratislava, mali pri zostavovaní kandidátok rozhodujúce slovo regionálne štruktúry.

    Viedol k tomu, že kandidátky bývali nevyvážené z hľadiska zastúpenia jednotlivých regiónov. Treba však tiež poznamenať, že tento volebný systém znevýhodňoval etnické maďarské politické strany so zázemím iba v regiónoch južného Slovenska. V konečnom dôsledku spôsobil pokles kvality strategických politických elít a ich schopnosť kvalifikovane spravovať štát.

    Výhoda pre populistických politických podnikateľov

    Práve vďaka tomuto volebnému systému mohli uspieť populistické antipolitické strany ako Matovičovo OĽaNO s pôvodne štyrmi členmi, Kollárova Sme rodina, ktorá sa prvýkrát dostala do parlamentu s heslom jej zakladateľa „Mne môžete veriť, ja nie som politik”, či narýchlo „zbúchaná“ strana exprezidenta Andreja Kisku, Za ľudí.

    Teda strany s minimálnym členstvom, bez miestnych a regionálnych štruktúr a teda s nulovým, alebo iba epizodickým zastúpením v komunálnej a regionálnej samospráve, a preto so slabým kontaktom so špecifikami vývoja v jednotlivých regiónoch. Strany opierajúce sa výlučne o popularitu ich lídra. K tomu treba pridať aj Sulíkovu SaS s jej početne obmedzeným elitným členstvom, taktiež opakovane neschopnú získať širšie zastúpenie v samosprávach.

    Pravicovo populistické strany, ktoré sa stali doslova „eseročkami“ otcov zakladateľov, od roku 2012, keď sa do krízy dostali tradičné pravicové strany SDKÚ a KDH, významne určovali chod slovenskej politiky.

    Po kríze, do ktorej sa pod vplyvom udalostí v roku 2018 dostala strana Smer, tieto neštandardné strany vo voľbách roku 2020 ovládli Slovensko s ústavnou väčšinou. Obrovskú dôveru občanov v „slušné Slovensko” a očakávania pozitívnych zmien v jeho fungovaní a zásadnej modernizácie trestuhodne zašantročili a uvrhli Slovensko do najhlbšej politickej krízy od nadobudnutia jeho štátnej samostatnosti.

    Osobitne predseda pravicovo populistickeho OĽaNO Igor Matovič si bol vedomý výhodnosti jedného volebného obvodu pre svoju politickú s. r. o., a tak presvedčil koaličných partnerov, aby s pomocou vyše päťdesiatky poslancov OĽaNO „zabetónovali” jestvujúci volebný systém ústavným zákonom.

    Pre taký typ politického subjektu s minimom členov, bez regionálnych štruktúr, s jedinou témou „boja proti mafii”, bolo a je zachovanie status quo doslova otázkou prežitia.

    Možnosti zmeny

    KDH, ktoré patrí k tradičným stranám s rozvinutými regionálnymi a miestnymi štruktúrami, prišlo s návrhom, ak tomu dobre rozumiem, aby sa zachoval proporcionálny systém volieb, ale aby strany kandidovali, podobne ako to je v Česku, na ôsmych krajských kandidátkach, ktoré by mali svojich volebných lídrov. Hlas-SD zase hovorí o priamom zastúpení okresov v parlamente prostredníctvom jednomandátových volebných obvodov.

    Ak vychádzame z premisy, že nikto neuvažuje o zmene počtu poslancov parlamentu, tak tento návrh Hlasu nezohľadňuje dve veci. Po prvé, okresy sa dramaticky líšia počtom obyvateľov – najväčší okres, Prešov, ich má 176 tisíc, najmenší okres Medzilaborce len 11-tisíc. Poslanci volení v súčasných okresoch by preto mali diametrálne odlišnú reprezentatívnosť.

    Po druhé, ak sa predpokladá prechod na zmiešaný volebný systém, teda časť poslancov zvolených ako doteraz na celoslovenskej kandidátnej listine a druhá časť v jednomandátových volebných obvodoch, je logické požadovať, aby ich pomer bol 75:75. To by znamenalo urobiť dohodu o zriadení 75 jednomandátových volebných obvodov s približne rovnakým počtom voličov.

    Poučenie z Orbánovej zmeny volebného systému

    Návrh Hlasu akoby smeroval k prevzatiu maďarského volebného systému. Teda polovica poslancov zvolených z celoslovenských kandidátok politických strán ako doteraz a polovica v jednomandátových volebných obvodoch.

    Tie si vyžadujú kandidátov schopných presadiť sa v priamej súťaži s kandidátmi konkurujúcich politických strán, čo prináša inú kvalitu poslanca či poslankyne, ako keď majiteľ politickej s. r. o. povie osobe náhodou sediacej na schodoch počas jeho mítingu, že ju zaradí na kandidátku.

    Hľadanie schopných kandidátov pre jednomandátové obvody vyžaduje súťaž vo vnútri politických strán a zodpovednosť regionálnej štruktúry strany za výber uchádzača o poslanecký mandát. A úspech v jednomandátovom obvode zase robí z poslanca sebavedomú osobnosť menej závislú od predsedu strany, lebo disponuje nespochybniteľnou autoritou v obvode, kde bol zvolený.

    V Maďarsku až do príchodu strany Fidesz Viktora Orbána k moci v roku 2010 (autor bol vtedy zhodou okolností veľvyslancom v Budapešti) fungovala voľba v jednomandátových obvodoch podľa francúzskeho vzoru. Teda dvojkolovo. To umožňovalo spájanie síl politických strán pred druhým rozhodujúcim kolom podľa jednoduchej zásady – vzájomne si podporíme kandidátov, ktorí majú šancu uspieť proti kandidátovi spoločného politického protivníka. (Mimochodom, takto sa bude vo Francúzsku, kde sa volí iba v jednomandátových volebných obvodoch, teda podľa všeobecného väčšinového princípu, bojovať proti dominancii Národného združenia Marie Le Penovej.)

    Orbán však vďaka takémuto spájaniu síl v druhom kole dvakrát po sebe (2002 a 2006) prehral parlamentné voľby, hoci jeho Fidesz presvedčivo uspel na celomaďarskej kandidátke, kde sa volilo podľa proporčného princípu. Preto po uchopení moci v roku 2010 zmenil voľbu v jednomandátových obvodoch podľa britského modelu. Voľby sa stali jednokolovými a vyhráva ich kandidát s najväčším počtom hlasov. To umožňuje strane Fidesz aj pri podpore okolo 40 percent občanov opakovane vyhrávať parlamentné voľby s dvojtretinovou ústavnou väčšinou.

    Pravda, aj za pomoci jej priamej aj nepriamej kontroly nad maďarskými médiami a ďalších mocenských nástrojov. Aby teda nedošlo k zabetónovaniu sa jednej politickej strany pri moci na dlhú dobu v prípade presadenia zmiešaného volebného systému, je potrebné použiť pôvodný maďarský model s dvojkolovou voľbou v jednomandátových obvodoch.

    Vzhľadom na potrebu ústavnej väčšiny na zmenu volebného systému a záujmy malých parlamentných politických strán, osobitne tých bez regionálnych štruktúr, sa však najschodnejšie zatiaľ zdá byť zavedenie ôsmych volebných obvodov v jestvujúcich vyšších územných celkoch s ponechaním proporcionálneho systému a päť percentnej bariéry pre vstup do Národnej rady SR. Teda inšpirovanie sa českým volebným modelom. Ten posilňuje váhu regionálnych štruktúr politických strán pri zostavovaní kandidátky, posúva do popredia osobnosti z regiónov a zabraňuje príliš dominantnému zastúpeniu poslancov z hlavného mesta.

    Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať