BRATISLAVA 28. augusta (WEBNOVINY) – To, že sa Slovenské národné povstanie (SNP) udržalo proti nemeckej presile dva mesiace, považuje Marína Zavacká z Historického ústavu SAV za obdivuhodný výkon.
„Ste kdesi na strednom Slovensku, zo severu sa na vás hrnie 19. SS divízia Tatra, 86. SS divízia Dirlewanger, od východu Pancierový armádny zbor, z juhu 108. mechanizovaná SS divízia, 4. SS tanková divízia, 18. SS divízia Horst Wessel, 8. pešia divízia, od západu 178. mechanizovaná divízia, 20. SS divízia Schill a okrem toho Pohotovostné oddiely Hlinkových gárd. Vy máte 60-tisíc slabo vyzbrojených vojakov regulárnej armády a 18-tisíc civilistov – partizánov,“ opísala vtedajšiu situáciu povstalcov historička. Povstanie podľa nej viazaním týchto nemeckých síl prispelo k spojeneckému vojnovému úsiliu.
Komunistický režim potláčal interpretácie o SNP
V zahraničnej historickej a vojenskej literatúre je však často SNP v súvislosti s druhou svetovou vojnou spomínané len okrajovo. Dôvodov je podľa Zavackej viac.
„Komunistický režim ponúkal po vojne nedôveryhodné verzie povstania, pričom nekomunistické interpretácie sa mocensky potláčali. Stačí spomenúť, ako Štátna bezpečnosť šikanovala historika SNP Jozefa Jablonického. Demokratickí pamätníci v exile si boli vedomí, že písaním môžu dodatočne ohroziť tých, čo ostali doma. Mali aj sťažený prístup k prameňom a navyše im zasa silno konkurovali svojou verziou exiloví ľudáci, ktorí význam povstania popierali, pričom, paradoxne, zveličovali vplyv komunistov naň, aby sa mohli v atmosfére Studenej vojny sami štylizovať za ‚dobrých‘,“ vysvetľuje Zavacká.
V uplynulom roku sa však podľa nej pri príležitosti 70. výročia SNP na povstanie zameralo viacero zahraničných vedeckých podujatí.
Obrazom: V Bratislave si pripomenuli SNP, hovorili o slobode
Povstalci šli do akcie, ktorá nemala zaručený úspech
Povstaniu podľa historičky predchádzala dlhodobá príprava a bolo viac o prihlásení sa k hodnotám ako o pragmatizme v rámci faktu, že Nemecko prehrávalo vojnu.
„Organizátori povstania, najmä z vojenských kruhov a z občianskeho odboja, sa prihlásili k demokratickým ideálom medzivojnovej republiky a k jej obnove. Komunisti to mali v tomto smere, teda so vzťahom k demokracii, zložitejšie. Ale o všetkých účastníkoch možno povedať, že išli do akcie, ktorá nemala zďaleka zaručený úspech a išlo v nej o život. Pragmatická úvaha sa očakávala skôr zo strany vedúcich predstaviteľov Slovenského štátu, no tí zostali Tretej ríši verní až za Hitlerov hrob,“ povedala Zavacká.
Názory na povstanie sa podľa nej v rámci obyvateľstva líšili, pričom rozhodovali rôzne okolnosti. „Rozdiely možno nájsť na úrovni regiónov, napríklad na územiach priamo zasiahnutých a nezasiahnutých povstaleckými bojmi a aj na úrovni jednotlivcov. Samozrejme, rodiny politických väzňov ho vnímali inak ako arizátori. Ale dojmy sa menili aj v čase, podľa toho, či práve prevládala eufória, alebo beznádej, či sa práve darilo, alebo sa ustupovalo, či človek prišiel o blízkych,“ dodala historička.
V sobotu 29. augusta si pripomenieme 71. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Ozbrojené vystúpenie protifašistického odboja na Slovensku na konci druhej svetovej vojny malo zásadný význam pri obnove Československa a Slovensko sa vďaka Slovenskému národnému povstaniu zaradilo k víťazným krajinám druhej svetovej vojny.
Na jar v roku 1944 silnela na Slovensku činnosť partizánskych skupín a situácia sa vyostrila koncom augusta, po príchode nemeckej armády, s ktorým súhlasil Jozef Tiso. Centrom povstania sa stalo mesto Banská Bystrica a pripravovali ho Slovenská národná rada (SNR), povstalecká armáda (pomenovaná na konci augusta 1944 ako 1. československá armáda na Slovensku) vedená generálmi Jánom Golianom a Rudolfom Viestom a partizánske jednotky.
V SNP tiež bojovali ruskí, rumunskí, ukrajinskí, českí, poľskí, bulharskí, francúzski vojaci i partizáni a príslušníci mnohých ďalších národov.
Po potlačení SNP na jeseň 1944 rozpútali Nemci na Slovensku teror. Zabíjali nielen partizánov a vojakov, ale aj civilistov, ženy a deti a vypaľovali celé osady a dediny. Nacisti majú na svedomí niekoľko tisíc obetí, ich zločiny sú jednou z najťažších kapitol dejín druhej svetovej vojny na Slovensku.
Jána Goliana a Rudolfa Viesta zajali 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci. Oboch odvliekli do Nemecka, kde pravdepodobne v apríli 1945 zahynuli v koncentračnom tábore Flossenburg. V roku 1995 im prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
