BRATISLAVA 27. septembra 2016 (WBN/PR) – Pripravte sa na divokú jazdu, ktorá uspokojí doslova každého fanúšika kvalitných psychotrilerov. Posledná možnosť úniku je špičkový príbeh, v ktorom nič nie je také, ako sa zdá…
Úspešný právnik Ted McKay má všetko, po čom človek môže túžiť – krásnu manželku, dve rozkošné dcéry a dobre platenú prácu. Keď mu však diagnostikujú nádor na mozgu, rozhodne sa po dôkladnej úvahe spáchať samovraždu.
Práve keď sa chystá streliť si guľku do hlavy, vyruší ho zvonček pri dverách. Spočiatku chce Ted nevítaného hosťa ignorovať, ale napokon dvere otvorí. A to nemal urobiť, lebo od tohto okamihu sa začne odvíjať krutý príbeh, plný neočakávaných zvratov.
Neznámy návštevník má pre Teda pozoruhodný návrh: ponúkne mu členstvo v tajnej organizácii, ktorá zabíja vrahov, čo ušli spravodlivosti. Ted ponuku prijme, ale po čase zistí, že zavraždil aj nevinného človeka. Začne tušiť, že mu niekto nastražil pascu a on sa do nej chytil, niekto ním zjavne manipuluje a zasieva v ňom pochybnosti.
Ted už neverí ničomu, ani sebe, ani ľuďom, ktorí ho obklopujú…
A z tejto hry autor nevynecháva ani čitateľa, ktorého nabáda, aby sa snažil rozlíšiť, čo je realita, a čo nie.
Číta Matej Landl:
Federico Axat je argentínsky spisovateľ, pochádza z Buenos Aires. Príbehy jeho kníh sú zasadené do prostredia Spojených štátov amerických, kde niekoľko rokov profesionálne pôsobil. Jeho predošlé knihy (Benjamín, Aula 19, Jazero s motýľmi), ktoré boli preložené do viacerých jazykov, možno charakterizovať ako napínavé psychologické trilery.
Tejto charakteristike zodpovedá aj jeho štvrtý román Posledná možnosť úniku, ktorý sa takisto vyznačuje vysokou dávkou napätia, sofistikovanou zápletkou a nečakaným rozuzlením.
Začítajte sa do novinky Posledná možnosť úniku:
PRVÁ ČASŤ
1
Ted McKay si práve chcel streliť guľku do spánku, keď naliehavo zazvonil zvonček.
Zarazil sa. Nemôže predsa potiahnuť kohútik, keď za dverami niekto stojí.
Choď preč, nech si hocikto!
Znovu zaznel zvonček a potom zahrmel mužský hlas:
„Otvorte, viem, že ma počujete!“
Ostrý hlas sa rozľahol po pracovni tak jasne, že Ted na zlomok sekundy zapochyboval, či je skutočný.
Poobzeral sa okolo seba, akoby v prázdnej miestnosti hľadal dôkaz, že krik je skutočný. Boli tam účtovné knihy, reprodukcia od Moneta, písací stôl… a nakoniec list, v ktorom Holly všetko vysvetľoval.
„Otvorte mi, prosím vás!“
Ted stále držal brovning len niekoľko centimetrov od hlavy, už mu začínal byť priťažký. Ak by ten chlapík začul výstrel a zavolal políciu, jeho plán by zlyhal. Holly je s dievčatami v Disneylande a on nedovolí, aby ich takáto správa zastihla ďaleko od domova. To teda nie.
K drnčaniu zvončeka sa pridalo búchanie.
„Otvorte! Neodídem, kým ma nepustíte dnu!“
Tedovi sa v ruke začala chvieť pištoľ. Oprel si ju o stehno. Prstami druhej ruky si prehrabol vlasy a znovu sa začal s cudzincom v duchu hádať. Kto je to, nejaký podomový obchodník? V tejto štvrti zámožných ľudí neboli takíto predajcovia vítaní, tobôž ak sa správali takto bezočivo. Krik a buchot na chvíľku stíchol a Ted znova pomaličky dvíhal zbraň k spánku.
Už si začínal myslieť, že možno to chlapa omrzelo a odišiel, keď nová salva úderov a krik ho presvedčili o opaku. Ale Ted mu neotvorí, to teda nie…, ešte počká. Ten dotieravec sa raz musí vzdať, nie?
Zrazu čosi na písacom stole vzbudilo jeho pozornosť – hárok papiera preložený na polovicu, taký istý, aký nechal uprostred stola pre Holly, lenže na tom druhom nebolo meno jeho manželky. Žeby bol taký hlúpy a zabudol hodiť do koša papier, na ktorom si to skúšal? Kým hluk od vchodových dverí neustával, potešil sa, že toto neočakávané prerušenie bolo aspoň na niečo dobré. Roztvoril papier a pozrel na text.
Zamrazilo ho. Písmo bolo jeho. Lenže sa nepamätal, že by bol napísal čo i len jednu z dvoch viet na papieri.
Vari im napísal list, na ktorý si nepamätá? Možno nejaká hra s Cindy a Nadine? V tejto nezmyslenej situácii s maniakom, ktorý chce vyraziť vchodové dvere, si odkaz nevedel vysvetliť. Ale nejaké vysvetlenie tu musí byť.
Nahováraj si, čo len chceš.
Brovning v ruke už vážil tonu.
„Otvorte konečne, Ted!“
Trhlo ním, spozornel. Ten človek ho oslovil menom? Ted nemal blízke vzťahy so susedmi, ale myslel si, že určite by rozoznal ich hlasy, lenže hlas tohto muža sa ani trochu nepodobal na nikoho z nich. Vstal a nechal pištoľ na písacom stole. Vedel, že mu iné nezostáva, len sa ísť pozrieť, kto to je. Chvíľku rozmýšľal a potom si povedal, že sa svet nezborí. Nech by ten bezočivý chlap bol hocikto, rýchlo sa ho zbaví a vráti sa do izby, aby raz a navždy skoncoval so životom. Pripravoval si to celé dlhé týždne a teraz, v poslednej chvíli, mu jeho plán neprekazí bezočivý podomový predavač.
Odhodlane vstal. Na rohu stola stála fľaštička od detskej výživy s perami, sponkami, napoly opotrebovanými gumami a všelijakými nepotrebnými drobnosťami. Ted ich rýchlo prebehol zrakom a našiel kľúč, čo tam ani nie pred dvoma minútami schoval. Vzal ho do prstov a pozeral naň neveriacky ako človek, ktorý sa znova stretne s niečím, o čom si myslel, že to už nikdy v živote neuvidí. V tejto chvíli mal sedieť v polohovacom kresle a na prstoch mal mať stopy po pušnom prachu, ktorý sa mal vznášať aj vo vzduchu.
Keď sa človek rozhodne vziať si život – a nezáleží na tom, či má o tom pochybnosti alebo nie -, posledné minúty preveria jeho pevnú vôľu. Ted tou skúškou už prešiel a nepáčilo sa mu, že by to musel urobiť ešte raz.
Skutočne rozmrzený podišiel k dverám, vsunul kľúč do zámku a otvoril. Keď na dverách asi vo výške očí zbadal prilepený lístok, znovu ním prebehol príval zlosti. Bol to odkaz pre Holly. „Zlatko, druhý kľúč je na chladničke. Dievčatá nepusť dnu! Ľúbim ťa.“ Vyzeralo to trochu kruté, ale Ted si to starostlivo premyslel. Nechcel, aby ho našla niektorá z dcér, ako leží za písacím stolom s dierou v hlave. Na druhej strane zomrieť vo vlastnej pracovni malo svoj zmysel. Veľmi seriózne zvažoval možnosť skočiť z mosta alebo odcestovať ďaleko a hodiť sa pod vlak, ale vedel, že neistota by pre ne bola horšia. Najmä pre Holly. Ona to musela vidieť na vlastné oči, byť si na istom. Potrebovala… šok. Bola mladá a pekná, mohla si ešte zariadiť nový život. Znova by mohla začať žiť.
Opäť sa ozvalo búchanie.
„Už idem,“ zavolal Ted.
Búchanie prestalo.
Otvor dvere! Je to tvoja posledná možnosť.
Cez okienko pri dverách zbadal siluetu návštevníka. Cez izbu prešiel pomalým, takmer vzdorovitým krokom. Znova sa poobzeral okolo seba, rovnako pozorne, ako si pred chvíľou obzeral kľúč od pracovne. Videl ohromný televízor, stôl pre pätnástich stolovníkov, porcelánové džbány. Svojím spôsobom sa už rozlúčil s každým jedným pozemským predmetom. A predsa tu stál opäť, starý a milovaný Teddy, a blúdil po vlastnej obývacej hale ako duch.
Zastal. Je to jeho verzia svetla?
Chvíľku pocítil pochabú túžbu vrátiť sa do pracovne a overiť si, či za stolom neuvidí vlastné bezmocne ležiace telo. Natiahol ruku a prstami prešiel po operadle kresla. Zacítil studený dotyk kože; príliš skutočné, aby to bol len výplod fantázie, pomyslel si. Ale ako si mohol byť istý?
Otvoril dvere, a keď videl pred dverami mladého muža, pochopil, prečo sa napriek drsným spôsobom mohol živiť ako podomový predavač. Muž bol asi dvadsaťpäťročný, na sebe mal dokonale čisté biele nohavice s opaskom z hadej kože a tričko s vodorovnými farebnými prúžkami. Vyzeral skôr na hráča golfu než na predavača, aj keď v ruke držal ošúchaný kožený kufrík, ten však s celkovým výzorom neladil. Mal plavé vlasy po plecia, modré oči a zvodný pohľad, ktorý by mu mohol závidieť aj sám Brad Pitt. Ted si vedel predstaviť Holly alebo hociktorú ženu zo susedstva, ako si kupuje od tohto pána každú somarinu, čo by jej chcel predať.
„Neviem, čo predávate, ale nemám záujem,“ povedal Ted.
Mužovi sa na tvári rozlial široký úsmev.
„Och, nie, nič nepredávam,“ povedal, akoby to bola najsmiešnejšia vec na svete.
Ted hodil okom dozadu, ponad plece cudzinca. Pri kraji cesty ani nikde na Sullivanovom bulvári neparkovalo nijaké auto. V to popoludnie nebolo príliš horúco, ale keď svieti slnko, chôdza na väčšiu vzdialenosť by musela zanechať stopy na tomto bezočivo krásnom mladíkovi. Navyše, prečo by mal parkovať tak ďaleko?
„Neľakajte sa,“ povedal mladík, akoby mu čítal myšlienky. „Môj spoločník mi zastal tu, pred dverami, aby nevyvolal u susedov podozrenie.
Zmienka o komplicovi Teda neznepokojila. Umrieť pri lúpeži by bolo dokonca ešte dôstojnejšie než streliť si do hlavy.
„Nemám čas. Odíďte!“
Ted už zatváral dvere, ale muž natiahol ruku a zastavil ho. Nebolo to vyslovene nepriateľské gesto; v očiach mal záblesk prosby.
„Volám sa Justin Lynch, pán McKay. Ak mi…“
„Odkiaľ poznáte moje meno?“
„Ak mi dovolíte vojsť a hovoriť s vami aspoň desať minút, vysvetlím vám to.“
Nastala chvíľa vyčkávania. Ted nedovolí tomuto človeku vojsť do domu, to bolo viac než jasné. Ale musel si priznať, že jeho prítomnosť v ňom vyvolala istú zvedavosť. Nakoniec zvíťazil rozum.
„Ľutujem, toto nie je vhodná chvíľa.“
„Mýlite sa, je to naj…“
Ted zatvoril dvere. Posledné Lynchove slová zneli z druhej strany dverí pridusene, ale boli celkom zreteľné. „Je to najvhodnejšia chvíľa.“ Ted ďalej stál za dverami a načúval, akoby čakal, že ešte niečo bude nasledovať.
A presne to sa stalo. Lynch hovoril hlasnejšie, aby ho bolo dobre počuť.
„Viem, čo sa chystáte urobiť s tou deväťmilimetrovkou, ktorú ste nechali v izbe. Jedno vám však sľubujem, nebudem vás od ničoho odhovárať.“
Ted otvoril dvere.