BRATISLAVA 13. novembra (WEBNOVINY) – Za novembrovými udalosťami spred dvadsiatich rokov stáli na Slovensku aj ľudia, ktorí sa v tom čase nechceli politicky profilovať. Svojím aktívnym občianskym postojom sa snažili docieliť odstránenie straníckeho chápania spoločnosti a iniciovať zmeny, ktoré by znamenali zlepšenie občianskych práv a slobôd. „Patril som k tým, ktorí vtedy nemysleli na žiadne funkcie, nemyslel som na zakladanie nejakých strán,“ uviedol v rozhovore pre agentúru SITA jeden z aktérov Nežnej revolúcie, ochranár Mikuláš Huba. Situácia sa však nakoniec vyprofilovala ako politická záležitosť. „Potom sa to objavilo skôr ako nevyhnutnosť, keďže vzniklo isté vákuum. Komunisti sa ako keby zo dňa na deň stratili, ako keby tu neboli. Zrazu bolo treba nejako ten štát spravovať, tak vznikli tie kvázi dočasné orgány, tie kooptované parlamenty a vláda národného porozumenia,“ povedal Huba a dodal, že potom pochopil spolu s ostatnými, podobne zmýšľajúcimi, že sa tej politike nemôže vyhnúť.
Za novembrovými udalosťami pred dvadsiatimi rokmi stála v Bratislave skupina ochranárov životného prostredia, ktorí mohli svoje aktivity vyvíjať legálne v rámci Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny na riešenie lokálnych ekologických problémov a na ochranu pamiatok. Z tejto skupiny ľudí vzišiel aj Ján Budaj, ktorý kontrastoval s názorom Mikuláša Hubu, ktorý sa na rozdiel od Budaja nesnažil politicky angažovať. Podľa Hubu, Budaj a ľudia z jeho blízkeho okolia využívali ochranárstvo, ktoré bolo legálne, ako istú platformu na to, aby im trochu krylo chrbát pri vyvíjaní politických aktivít, ktoré nemohli robiť v rámci slovenských opozičných možností niekde inde. „Ten konflikt tak latentne existoval aj v tom prednovembrovom ochranárstve, lebo Ján Budaj a pár ľudí okolo neho pravdepodobne sledovali tento cieľ od začiatku, resp. mali politické zameranie svojich aktivít,“ uviedol Huba. Podľa neho Budajove zameranie kontrastovalo s väčšinovým prístupom, ktorý v prvom rade sledoval nadčasové hodnoty – príroda, pamiatky, spoločnosť aj zdravie a politiku chápal len ako nástroj na ozdravenie spoločnosti.
November ’89 vyniesol na tribúny ľudí, ktorí neskôr zakotvili na istý čas v politike či v aktívnom spoločenskom živote. Mikuláš Huba si ako na jedného z blízkych ľudí z toho obdobia spomína na Jána Langoša, niekdajšieho disidenta, ktorý po ponovembrovej politickej kariére šéfoval od roku 2003 až do svojej tragickej smrti 15. júna 2006 Ústavu pamäti národa. Keby ešte žil Ján Langoš, ako kamaráta by som spomenul asi jeho, uviedol Huba. „Ale myslím si, že Fedor Gál je človek, ktorý kontinuálne držal určitú líniu, nikdy neurobil nejaké harakiri,“ dodal. Spomenul, že s Gálom sa mu dobre spolupracovalo aj v čase, keď zelení, za ktorých bol Huba ako nezávislý poslanec v parlamente v rokoch 1990 až 1992, boli v istej opozícii. Strana zelených, na rozdiel od hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) nebola súčasťou vlády. „Aj keď sme boli akoby vzájomne v opozícii a prišiel som s nejakým návrhom z oblasti životného prostredia, Gál mi povedal, že ty sa do toho najlepšie vyznáš, ja nemám žiadne výhrady,“ uviedol. Gál dokázal podľa Hubu prekonať stranícku obmedzenosť, bol schopný dať zelenú odbornosti bez ohľadu na politickú príslušnosť v parlamente. Huba po čase spomína ako na blízkeho aj na prvého československého ministra životného prostredia v rokoch 1990 – 1992 a zakladateľa Spoločnosti pre trvalo udržateľný život Josefa Vavrouška. „Boli ľudia ako Josef Vavroušek, ktorý aj keď bol federálny politik, mal veľa spoločného so Slovenskom. To bol mne asi najbližší politik, ak nerátam Václava Havla, ale ten už bol pomerne vysoko,“ povedal Huba.
Za novembrovými udalosťami spred dvadsiatich rokov stáli na Slovensku aj ľudia, ktorí sa v tom čase nechceli politicky profilovať. Svojim aktívnym občianskym postojom sa snažili docieliť odstránenie straníckeho chápania spoločnosti a iniciovať zmeny, ktoré by znamenali zlepšenie občianskych práv a slobôd. „Patril som k tým, ktorí vtedy nemysleli na žiadne funkcie, nemyslel som na zakladanie nejakých strán,“ uviedol v rozhovore pre agentúru SITA jeden z aktérov Nežnej revolúcie, ochranár Mikuláš Huba. Situácia sa však nakoniec vyprofilovala ako politická záležitosť. „Potom sa to objavilo skôr ako nevyhnutnosť, keďže vzniklo isté vákuum. Komunisti sa ako keby zo dňa na deň stratili, ako keby tu neboli. Zrazu bolo treba nejako ten štát spravovať, tak vznikli tie kvázi dočasné orgány, tie kooptované parlamenty a vláda národného porozumenia,“ dodal Huba. Autor: Richard Kramarik.
SITA
