Keď jej manžel náhle zomrel, zostala sama s dvoma malými deťmi. Svet sa jej zrútil v priebehu niekoľkých sekúnd, no napriek tomu sa rozhodla vstať a ísť ďalej. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli iným.
Mgr. Petra Glosr Cvrkalová, dnes zakladateľka a riaditeľka Nadačného fondu Vrba, premenila osobnú tragédiu na zmysluplnú pomoc stovkám rodín, ktoré postihol rovnaký osud.
Existuje život po smrti? Svedectvá ľudí, ktorí prežili klinickú smrť sa nedajú poprieť - ROZHOVOR
„Zistila som, že mladých vdov a vdovcov je v Česku viac než 35-tisíc. A pritom sa nemajú kam obrátiť,“ hovorí.
Tak vznikla Vrba – unikátny systém podpory v Českej republike, ktorý ponúka pozostalým rodičom nielen právne a finančné poradenstvo, ale aj psychologickú pomoc, remeselníkov, opatrovateľky či „vrbienky“ – ženy, ktoré sa s citom postarajú o deti, keď sa rodič potrebuje nadýchnuť.
Ako vyzerali vaše prvé mesiace po strate manžela a čo pre vás bolo najťažšie?
Od prvej chvíle, keď som sa dozvedela, že môj manžel náhle a nečakane zomrel, som sa cítila ako v nejakom neskutočnom svete. Zrazu sa realita zmenila na zlý sen – niečo nepríjemné, čo nechcem pre seba ani pre svoje deti a nad čím nemám žiadnu moc. Celkovo ten pocit bezmocnosti, že nemôžete urobiť nič – nemôžete zaplatiť žiadnu sumu, aby sa otec vašich detí vrátil – bol jednou z najťažších emócií, aké som cítila.
Najprv všetci ostatní, až potom ja. Trpíte záchranárskym komplexom? Takto ho porazíte - ROZHOVOR
Samozrejme, pridala sa aj zodpovednosť, strach z budúcnosti, ako uživím dve malé deti, keď som na rodičovskej dovolenke, kam mám ísť, čo vybaviť… Bol to skrátka otrasný stav plný nezodpovedaných otázok a neistoty. Čas sa stal naozaj relatívnym pojmom. Mesiac sa mi zdal ako rok a to, čo sa odohrávalo u nás doma, vôbec nezodpovedalo tomu, ako si naše prežívanie predstavovalo okolie. Domnienky, súdy a hodnotenia, ktoré sa šírili našou obcou, ma skôr zraňovali, než aby mi dodávali pocit podpory.
Kedy ste si uvedomili, že aj iní ľudia prechádzajú podobne náročnou cestou a že by ste im chceli pomáhať?
Pomerne rýchlo. Asi po troch mesiacoch som začala pátrať, koľko žien v mojom veku prežíva podobnú situáciu. Na stránkach Českého štatistického úradu som zistila, že mladých vdov a vdovcov je viac ako 35-tisíc. To vo mne vyvolalo množstvo otázok. Ako to zvládli oni? Kto im povedal, čo vybaviť, aké sú lehoty, na čo majú nárok?
Ako správne komunikovať, aby sme zlepšili svoje vzťahy s partnerom, v práci, s deťmi a rodičmi? - ROZHOVOR
A tak som asi po pol roku od manželovej smrti začala premýšľať, ako uchopiť podporu a pomoc pozostalým rodičom s deťmi inak. Po roku som sa s touto myšlienkou zverila okoliu a rodine som vysvetlila svoj zámer. Potrebovala som ich súhlas, pretože mi bolo jasné, že vytvoriť nový systém popri bežnej práci si vyžiada ich pomoc s opatrovaním detí. Našťastie som dostala ich podporu a mohla som sa naplno venovať novej sociálnej inovácii, ktorá nemá vo svete obdobu.
Dá sa povedať, že osobná skúsenosť vás priviedla k založeniu Nadačného fondu Vrba? Ako sa zrodila myšlienka vytvoriť takýto systém podpory?
Samozrejme. Už predtým som vedela, že existujú mladí ovdovení – niektorých som mala aj vo svojom okolí. No až vlastná skúsenosť vás pevne ukotví v danej realite. A vtedy to bol naozaj problém. Dnes, keď už Vrba existuje, si dovolím povedať, že mladí pozostalí rodičia sa majú na koho obrátiť a môžu nájsť pomocnú ruku v každej oblasti, ktorú aktuálne potrebujú.
Epidémia osamelosti sa šíri rýchlejšie než vírusy, odborníci varujú pred jej dopadom na zdravie
Naša komplexná starostlivosť a podpora je unikátna nielen ponukou, ale aj spôsobom realizácie. Vychádzame zo skutočných potrieb rodičov a detí. Nesnažíme sa ich „napasovať“ do žiadnych štandardov. Rešpektujeme každého člena rodiny a snažíme sa ich čo najcitlivejšie sprevádzať na ich ceste zo smútku.
Spomínate si na moment, keď ste si povedali: „Musím s tým niečo urobiť nielen pre seba, ale aj pre iných?“
Úplne presne. Už na gymnáziu som pochopila, že ak chce človek niečo zmeniť, musí začať od seba a iniciovať zmenu sám. Vtedy som si povedala, že ak pomôžem jednej rodine, budem sa cítiť dobre. Pamätám si, že keď ich bolo desať, cítila som sa tak dobre, že som si nevedela predstaviť s tým prestať. Keď sme dosiahli prvú stovku klientov, pochopila som, že smrť môjho manžela a bolesť, ktorú sme prežili, neboli zbytočné, ak ma to malo nasmerovať týmto smerom. Teraz sa blížime k číslu 800 rodín. A ja mám pri každej konzultácii rovnaký rešpekt a úctu k našim klientom, aký som cítila na začiatku.
Čo z vašej vlastnej skúsenosti najviac formovalo to, aké služby dnes fond ponúka (psychoterapia, právna pomoc, služby do domácnosti,…)?
Úplne všetko. V prvých rokoch som sa sústredila na praktické informácie a pomoc – administratívne, právne a finančné poradenstvo, sprevádzanie dedičským konaním a podobne. Neskôr vznikla myšlienka našich „Vrbienok“ – opatrovateliek pre deti, potom služby gazdiniek, remeselníkov… Postupne som služby začala stavať na príbehoch našich rodičov. A to je kúzlo Vrby, každá z našich rodín v nej zanechala svoj odtlačok. Každá Vrbu posilnila a pomohla jej rásť. Dnes máme krásnu a rozvetvenú Vrbu, ktorá má otvorenú náruč pre každého, kto ju potrebuje.
Aké reakcie dostávate od rodičov, ktorí vašu pomoc využili? Spoznávate sa v ich príbehoch?
Najviac verejných a milých spätných väzieb dostáva náš remeselník. Trochu mu to závidíme (smiech). Ale aj my dostávame od rodín nádherné reakcie. S mnohými sme v kontakte veľmi dlho, až kým nie sú naozaj pripravení vrátiť sa späť do života. Je jasné, že to už bude iný život, ale snažíme sa, aby bol rovnako krásny. Najviac ma poteší, keď mi príde pozvánka na druhú svadbu alebo fotka z dovolenky, kde sa už všetci neboja radovať.
Jesennú úzkosť nemusíte pretrpieť, môžete ju rozchodiť. Najlepšie v prírode, radí koučka
Mojou úlohou je napĺňať našich klientov nádejou a motiváciou, že život pre nich a ich deti neskončil a že aj v tomto období má zmysel mať hoci len malú víziu šťastného života. Nie je to ľahká úloha a ide o dlhodobú prácu. Ale verte mi, keď sa to podarí, nič krajšie (okrem narodenia mojich dcér) som nezažila.
Ako sa podľa vás zmení život ovdoveného rodiča, keď dostane praktickú aj psychologickú oporu, ktorú ponúkate?
Veľmi výrazne. V prvom rade, keď rodičovi vysvetlíme, čo presne je v jeho situácii potrebné vybaviť, dáme mu návody, ako na to, povieme mu, čo môže očakávať a vďaka nášmu multidisciplinárnemu tímu veľa vecí aj urobíme za neho, naplní ho to pokojom. Uspokojíme potreby rozumu a tým vznikne priestor pre jeho dušu.
Najvýraznejším prvkom je u nás peer-to-peer podpora – teda podpora človeka človekom s podobnou skúsenosťou. Je rozdiel, či sa s vami rozpráva niekto, kto si ovdovenie v mladom veku prežil alebo nie. To, že naše rodiny môžu zdieľať svoje emócie s dospelými aj deťmi, ktorí si podobnou stratou prešli, je veľmi dôležitý krok v procese uzdravovania. Rodič, ktorý takouto opaterou neprejde, často časom rezignuje – na systém, na život aj na nádej. A v tomto duchu potom vychováva svoje deti. A práve tomu sa snažím zabrániť.
V čom by podľa vás mala byť spoločnosť citlivejšia voči ľuďom, ktorí stratili partnera a zostali sami s deťmi?
Ďakujem veľmi pekne za túto otázku. Všetci môžeme byť nápomocní rodinám po úmrtí tým, že sa naučíme, čo nehovoriť. Práve na tieto nechcené vety sa zameriava aj náš pripravovaný kalendár na rok 2026. Celkovo odporúčam nesľubovať pomoc v štýle „kedykoľvek, s čímkoľvek“. Uvedomte si, kde konkrétne môžete byť rodine užitoční. Možno stačí, že pri ceste z práce vyzdvihnete dieťa susedke zo školského klubu, alebo keď vidíte, že má pred domom zarastenú záhradku, ponúknete sa, že jej ju radi vyplievate.
Svet trpí únavou a stresom, až 62 percent ľudí sa necíti psychicky v poriadku. Slovensko nie je výnimkou
Bola by som rada, keby sa v našej spoločnosti, aj vo vzťahu k našim rodičom, menej hodnotilo a súdilo cez vlastné skúsenosti, a naopak viac rešpektovalo. Nikto z nás neprešiel cestu v topánkach toho druhého, a na to by sme mali myslieť vždy, keď máme potrebu o niekom niečo vysloviť.
Čo vám osobne dáva najväčšiu silu pokračovať v práci fondu aj v živote samotnom?
Momentálne nachádzam v práci veľký zmysel aj radosť, pretože mám nový pracovný tím a je skvelé byť obklopená ľuďmi, ktorí zdieľajú moju myšlienku, majú chuť zviditeľňovať túto náročnú tému a naplno sa venovať našim rodinám. Nie je to samozrejmosť a som im nesmierne vďačná.
Môj život je už desať rokov neoddeliteľne spätý s Vrbou a ťažko by som to od seba oddelila. Moje mentorky by to možno rady videli inak, ale Vrba je mojou súčasťou rovnako, ako ja jej. Bez podpory mojej rodiny by to však nebolo možné – ani na začiatku, ani dnes. Zázemie, ktoré mi vytvárajú, je presne to, čo potrebujem, keď je toho niekedy priveľa aj na mňa.
Aký je váš najväčší sen, ako by ste chceli, aby Nadačný fond Vrba vyzeral o desať rokov?
Mojím snom je, aby sa systém starostlivosti o pozostalé rodiny s deťmi, tak ako som ho vytvorila, podarilo implementovať v každom európskom štáte. Som si plne vedomá toho, čo hovorím a verím, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Sny máme preto, aby sme za nimi išli a ja idem. Niekedy bezhlavo, občas zakopnem, ale stále idem dopredu. A to je najdôležitejšie.
Čo by ste odkázali tým, ktorí dnes stoja na začiatku podobnej cesty, akou ste si prešli vy?
Často sa mi stáva, že ma kontaktujú ľudia, ktorí chcú zakladať podobné organizácie – možno pre inú cieľovú skupinu. Ja nikomu neradím, iba odporúčam. Ak v našej alebo inej krajine nie je nastavený systém udržateľného financovania danej oblasti, odporučila by som začať práve tam.
Život síce nie je o peniazoch, ale verte mi, že ak ich máte, svoje dobré myšlienky a vízie môžete napĺňať oveľa rýchlejšie a účinnejšie, než keď máte iba dobrú vôľu na papieri. Určite by som však každému odporučila ísť si za svojím snom – robiť spoločnosť lepšou, solidárnejšou a ľudskejšou. Stojí to za to.
Dala vám táto tragická skúsenosť niečo? Okrem toho, že vám veľa vzala.
Dala mi Vrbu, a tá mi vzala veľa času, ktorý už nikdy nevrátim svojim deťom. A to je ten najväčší dar spoločnosti, aký som ako mama mohla dať. Ale neľutujem ani jedinú chvíľu, ani jedinú slzu, ani jedinú chybu. Vďaka tomu som tam, kde som – vo Vrbe, s Vrbou a pre Vrbu.
