Novela Trestného zákona z 11. decembra 2025 vojde do dejín. Určite však nie ako príklad dobrých mravov v politike, rešpektovania pravidiel parlamentnej demokracii, seriózneho legislatívneho procesu a súladu jej obsahu s princípmi právneho štátu. Naopak, spôsob jej prípravy a prijímania i jej politický účel vyvolali obrovskú, priam bezprecedentnú vlnu pobúrenia až zhnusenia. Zo strany opozície v parlamente, ale aj odbornej či širšej verejnosti. Osobitne, čo sa týka jej časti, ktorá dostala pomenovanie Lex Gašpar.
Nástroj na ochranu „našich ľudí“
Evidentný aroganciou moci sprevádzaný cieľ pomôcť konkrétnej osobe, podpredsedovi parlamentu a podpredsedovi najsilnejšej vládnej strany Smer-SD, vyhnúť sa spravodlivosti je porovnateľný iba s Mečiarovými amnestiami.
Matovič ako alibi nedôveryhodnej vládnej moci, alebo potvrdenie tézy o jeho politickej symbióze s premiérom - KOMENTÁR
Koaličná väčšina sa rozhodla pomôcť človeku, ktorý je spolu s Norbertom Bӧdӧrom a ďalšími deviatimi ľuďmi obžalovaný za mimoriadne závažný trestný čin zosnovania organizovanej zločineckej skupiny, ktorá fungovala na pôde Policajného zboru SR. A čaká na súdne pojednávanie na Špecializovanom trestnom súde, ktoré sa už roky odkladá, pričom dôkazová situácia nie je podľa dostupných medializovaných informácií pre neho a jeho švagra príliš priaznivá.
Je škandalózne, že za zákon šitý na mieru konkrétnemu okruhu obžalovaných osôb, vrátane seba a svojho príbuzného, Tibor Gašpar hlasoval, hoci bol v jasnom konflikte záujmov. Zákonodarná moc sa druhýkrát v roku 2024 stala nástrojom na ochranu „našich ľudí“ pred spravodlivým súdom. Tentokrát ich presne definovateľnej skupiny. Vládna koalícia odkázala občanom, že právo platí pre len pre slabých. Pre silných ho upravuje parlamentná väčšina.
Obavy vyjadril aj generálny prokurátor
Okrem ostrej kritiky opozičných poslancov, ktorí hovorili aj o „mafiánskom prevrate,“ sa ozvala aj odborná verejnosť. Rada prokurátorov upozornila v súvislosti s „horalkovou“ novelou na flagrantné porušenie princípov legislatívneho procesu, priame ohrozenie ústavných garancií spravodlivého procesu, neústavný zásah do nezávislosti súdnej moci a nepriemerných zásahy do slobody prejavu.
Generálny prokurátor Maroš Žilinka vyjadril obavy o právnu istotu a súlad s ústavou. Legislatívnu úpravu pokladá z netransparentnú, retroaktívnu a ohrozujúcu boj proti korupcii. Protestovali aj ďalší znepokojení odborníci, mimovládne organizácie, akademici. Konali sa aj verejné protesty.
Natíska sa preto otázka, čo primälo poslancov, ktorí sú olympijskými víťazmi, mnohonásobnými reprezentantmi, uznávanými lekármi, rešpektovanými akademikmi, rektormi či prorektormi univerzít, majú za sebou úctyhodnú profesionálnu kariéru, ich životné príbehy vzbudzujú prirodzenú úctu a rešpekt, že tento svoj osobný kredit a morálny kapitál navždy spojili s legislatívnou ochranou človeka obžalovaného z jednej najťažších foriem zneužitia štátu.
Viedol ich k tomu strach? Ak áno, z čoho presne? Z kolegov, pomsty? Z obáv z konfliktu, nálepky „nelojálnych“ a následného lynču na sociálnych sieťach, či vylúčenia z poslaneckého klubu? A napokon je tu nepríjemná otázka, či niektorí nehlasovali zo strachu, že raz by rovnaký systém ochrany mohli potrebovať aj oni alebo ich blízki? Ak je to tak, potom už nejde o politiku, ale o rozklad elementárnej dôvery v právo.
Druhá odpoveď, prečo poslanci urobili toto zlé rozhodnutie, na ktoré sa ich budú pýtať aj ľudia, na ktorých im záleží, je falošné chápanie lojality. Čiže predstava, že „keď sme v koalícii, musíme hlasovať za všetko“. To však nie je lojalita. To je rezignácia na vlastné svedomie. Argument, že „inak by sa koalícia rozpadla“, neobstojí. Koalícia sa nerozpadne, keď niekoľko poslancov odmietne zlý zákon. Ten sa dá zmeniť. Rozpadá sa vtedy, keď stratí morálnu legitimitu.
A história bude prísna. Nebude sa pýtať, kto koho donútil. Bude sa pýtať, kto mal možnosť povedať nie a neurobil to.
Pellegriniho podpis by nebol neutrálnym aktom
Na podobné otázky musí hľadať odpoveď aj prezident Peter Pellegrini. Dnes nestojí pred technickým rozhodnutím. Stojí pred morálno-politickou dilemou. Rozhodne o tom, či bude vnímaný ako nestranná hlava štátu chrániaca ústavnosť a princípy právneho štátu a parlamentnej demokracie, alebo či sa stane pod tlakom vládnej moci jej spolupáchateľom.
Prezidentovi dnes mnohí odkazujú, aby zákon nepodpísal. Nie preto, že by išlo o opozičnú hru, ale preto, že ide o ochranu elementárnych princípov spravodlivosti. Podpis by nebol neutrálnym aktom. Bol by politickým signálom, že hlava štátu akceptuje model, v ktorom sa zákony píšu pre konkrétnych ľudí a konkrétne kauzy. A zároveň by posilnil podozrenia, že chráni nielen Tibora Gašpara, ale aj seba. Že koná zo strachu, nie zo štátnickej zodpovednosti.
Lex Gašpar a prílepky k tzv. horalkovej novele Trestného zákona a Trestného poriadku nie sú obyčajnou legislatívnou úpravou. Ide o normu s jasným politickým účelom: oslabiť výkon spravodlivosti v prospech ľudí blízkych vládnej moci, obvinených zo závažnej trestnej činnosti. Namiesto súdov má o výsledku rozhodovať parlamentná väčšina, kalendár premlčania a procesné skratky. Takto sa právny štát nerozvíja – takto sa demontuje.
Situácia je zradnejšia ako za Mečiara
Bývalí koaliční partneri prezidentovi jasne a hrubo povedali, že ho už v ďalších prezidentských voľbách nepodporia. Ak zákon podpíše, obetuje vlastnú politickú aj morálnu povesť bez akejkoľvek protihodnoty. V očiach časti verejnosti sa tým definitívne upevní predstava prezidenta ako „podržtašky“ vládnej koalície, nie ako poistky demokracie. A Andrej Danko, Robert Fico a spol. ho budú ďalej osočovať, znevažovať ba až dehumanizovať.
Ak prezident zákon nepodpíše, nielenže ochráni ústavnosť a právny štát, ale dá šancu aj poslancom koalície prehodnotiť svoje rozhodnutie. Prezidentské veto by im umožnilo vrátiť sa k hlasovaniu s vedomím, že nejde o pád vlády, ale o odmietnutie zlého zákona, ktorý rozkladá právny štát a ničí vieru spoločnosti v spravodlivosť.
Takýto krok by mal širší význam. Ukázal by, že politická lojalita má hranice, že spravodlivosť nemôže byť obeťou straníckej či koaličnej disciplíny a že prezident dokáže byť viac než len notárom parlamentnej väčšiny. Zároveň by vyslal signál, že demoralizácia politického vedenia štátu nie je nevyhnutným osudom, ale voľbou. Teda že ju možno odmietnuť.
Dejiny si pamätajú Mečiarove amnestie ako akt jedného človeka, ktorý ním navždy negatívne vstúpil do histórie. Dnešná situácia je zradnejšia. Beztrestnosť pre konkrétnych predstaviteľov štátnej moci sa presadzuje kolektívnou amnestiou od zákonodarcov. Práve preto je úloha prezidenta kľúčová.
Podpis tejto politicky škandalóznej a práve nebezpečnej normy by znamenal definitívne poškodenie rešpektu k úradu hlavy štátu. Veto by, naopak, znamenalo návrat k tomu, čo má priamo volený prezident v demokracii robiť. Čiže chrániť ústavnosť, spravodlivosť a dobré mravy v politike. Aj vtedy, keď je to nepohodlné.
V tejto chvíli nejde o politickú taktiku. Ide o odkaz. A ten sa nedá neskôr v dejepise prepísať. Ako ten Mečiarov.
