Najnovší diel video podcastu Okno do sveta je zameraný na upadajúcu konkurencieschopnosť Európskej únie v kontexte rozsiahlej správy, ktorú k tejto téme predložil bývalý guvernér Európskej centrálnej banky (ECB) a taliansky premiér Mario Draghi.
Hosťom Miroslava Wlachovského bol Ivan Šramko, bývalý guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) v rokoch 2005 až 2010, bývalý predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v rokoch 2012 až 2020 a tiež aj bývalý veľvyslanec SR pri OECD v rokoch 2010 až 2011.
Okno do sveta: Musíme sa prebrať z pacifistického sna, v ktorom sme žili od roku 1989
Ako skonštatoval Šramko, problém máme aj v tom, že v porovnaní s čínskymi alebo americkými firmami, sú tie európske malé. „Potrebujeme zväčšovať naše firmy a jedna z ciest, je ich spájanie,“ uviedol.
Európska únia podľa bývalého guvernéra NBS len od roku 2019 vydala vydala 30 negatívnych rozhodnutí o spájaní, akože aby nemali konkurenčnú výhodu. „Nechápem, aký to má súvis s konkurenčnou schopnosťou, ale zabránili tým, aby sa tie firmy mohli zväčšiť, byť významnejším hráčom, mať viac peňazí na investície či výskum,“ dodal s tým, že aj to je jedna z vízií Draghiho správy, že tento prístup treba zmeniť, že fúzie potrebujeme, ochrana trhu musí byť primeraná a musia byť zrejmé priority.
Miroslav Wlachovský s Ivanom Šramkom debatovali aj o tom:
- prečo je ústup od fosílnych palív pre Európu extrémne dôležitý
- či je prechod na zelenú ekonomiku záťažou alebo príležitosťou
- koľko peňazí by mala investovať EÚ do svojej modernizácie
- prečo sa európske startupy presúvajú do USA
- či bolo prijatie eura pre Slovensko výhodné
- či by sa mala výroba sťahovať do Európy aj za cenu dotácií
- aké sú problémy rozhodovacieho procesu v Únii
- ako vplýva na konkurencieschopnosť demografický vývoj
- ako by mala vyzerať politika v oblasti migrácie
- ako zmení svet umelá inteligencia
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Európske spoločenstvá a neskôr aj Európska únia boli dlhé roky vnímané ako ekonomický gigant. Avšak politicky mocensky, ako nie rovnocenný partner svetovým veľmociam. Dúfali sme, že sa staneme aj politicky silnejší a rešpektovaní. Vidíme však, že dochádza k opačnému trendu. Ekonomická váha a význam EÚ začína trochu strácať dych a priepasť medzi EÚ, USA, Čínou sa prehlbuje najmä v otázkach ekonomického rastu. Tým sa zaoberala práve správa Maria Draghiho.
V akej ekonomickej kondícii je dnes Európa, čo budeme urobiť preto, aby sa to zlepšilo a čo dnes vnímate ako najväčšie ekonomické výzvy EÚ?
IŠ: Mal som možnosť s pánom Draghim pôsobiť, keď som bol na kratšie obdobie členom governing councilu Európskej centrálnej banky (ECB). Myslím si, že to bol vždy veľmi významný, rozhľadený a komplexný človek. Je veľmi kvalifikovaný na to, aby takúto správu robil. A podľa môjho názoru je to správny človek, ktorý za celú svoju históriu dokazuje, že jeho myšlienky a návrhy sú veľmi racionálne a veľmi pragmatické.
Celkom mi nesedí, aj keď ho samozrejme treba robiť, to porovnávanie s Čínou a USA, pretože Európska únia je iná únia. Nie je to jednotný štát ako je Čína a nie je to ani únia typu Spojených štátov amerických. Najmä v ekonomickej a hospodárskej oblasti platia princípy subsidiarity, proporcionality, prenesenia právomocí, ktoré hovoria, že národné štáty sú zodpovedné za svoj hospodársky vývoj.
V Európskej únii máme krajiny, ktoré majú dokonca lepšiu výkonnosť či rast ako Spojené štáty. Problém EÚ je, že ak robíme priemer, tak je samozrejmé, že ak tie najväčšie krajiny ako sú Nemecko či Francúzsko majú slabý rast, tak to potom vychádza slabý rast pre Úniu ako celok.
Ale sú aj úspešné krajiny v Európskej únii, kde ten rast je teda výrazne lepší. Napríklad sa očakáva, že aj Slovensko by za tento rok malo mať rast zhruba porovnateľný so Spojenými štátmi. Ak však vychádzame z toho, že EÚ je integrovaná, hoci nie dokonale, ale integrovaná, tak samozrejme dokument aký predložil pán Draghi, je veľmi dôležitý. Treba o ňom hovoriť a na Slovensku som ešte takúto diskusiu „nezačul“.
Draghi poukazuje na to, že ten rast EÚ je pomalý a mnoho dekád zaostávame. Kľúčový problém je rast produktivity práce za posledných 30 rokov. V USA vzrástla hodinová produktivita oproti EÚ viac ako dvojnásobne. Zároveň tento dokument hovorí aj o tom, ako sa dostať do slušného ekonomického rastu, ktorý je podmienkou na to, aby ten vývoj, aj vrátane extrémne, by som povedal rozšafného sociálneho systému, ktorý v EÚ platí, bol udržateľný a aby sme dokázali súťažiť. Čiže je to dôležitý dokument, ktorý bude ovplyvňovať aj Európsku komisiu v novom programovom období a preto je potrebné sa mu venovať.
Draghi v zásade hovorí, že slabo rastieme a sú nejaké tri zdroje, ktoré by mohli podporiť rast. Je to dobehnutie medzery v inováciách a v nových technológiách, kde zaostávame. Ďalej je to lepšie využitie dekarbonizačného procesu, ktorý napriek tomu, že ho mnohí kritizujú, tak je ďaleko silnejší v Číne alebo v USA. Plus treba odstrániť nedostatky v dodávateľských reťazcoch, pretože máme mnoho materiálov, ktoré nám chýbajú. Sme na nich závislí hlavne v tých nových technológiách, vzácnych kovoch a surovinách. V tých krajinách, ktoré ich majú, výrazne dominujú Číňania, Rusi aj Spojené štáty a EÚ je v tomto slabá.
Dokument má východiska, čo treba výrazne zlepšiť. Samozrejme ponúka aj mnohé racionálne návrhy, napríklad odhaduje potrebu investícií v sume takmer 800 miliárd eur ročne, z toho polovicu teda 400 miliárd eur do energetiky. Je to obrovská čiastka, predstavuje približne 5 percent hrubého domáceho produktu EÚ.
Ak to napríklad porovnáme s Marshallovym plánom po 2. svetovej vojne, tak ten bol medzi jedným až 2 percentami HDP. Čiže je to veľmi významný impulz. Samozrejme, mnohé návrhy, ktoré tam sú, sa stretli s odporom, ale je dôležité, že vznikli a treba o nich diskutovať. A na tú diskusiu by sa mali aj naši predstavitelia pripraviť, aby sme do toho kvalifikovane vstúpili.
Kde sa vlastne začali tie nožnice roztvárať, v ktorom období zhruba sme prestali v tom raste stíhať?
Ja by som povedal, že zhruba od začiatku storočia a tých problémov je mnoho. Jeden z nich napríklad je, že naša integrácia nie je dokonalá. Stále máme národné hranice a to spôsobuje, že nedokážeme napríklad dostatočne investovať do toho, aby sme dokázali zdvihnúť produktivitu práce.
Pokiaľ aj existujú nejaké špičkové firmy, tak sa presunú do Spojených štátoch preto, že nám dobre nefunguje integrovaný finančný trh. V USA ďaleko ľahšie a jednoduchšie získajú peniaze na tie svoje produkty, pretože finančný trh v EÚ je stále fragmentovaný, čiže synergia z tej veľkosti sa stále nedostáva a je aj mnoho regulačných a zákonných problémov.
V Spojených štátoch je vidieť, že nadšenie na podporu startupov či nových firiem je ďaleko väčšie. Možno je to aj dlhodobá história, že to tam takto fungovalo. Bankovníctvo tam nebolo až také dominantné a odvaha súkromných investorov riskovať je oveľa väčšia.
My nedokážeme dostatočne mobilizovať ani verejné, ani súkromné zdroje na to, aby sa podporovali investície, ktoré by prinášali nové technológie a zvyšovali produktivitu práce. Problém máme aj v tom, že v porovnaní s čínskymi alebo americkými firmami, sú naše európske firmy malé. EÚ má tiež príliš často veľmi bigotné regulačné pravidlá a princípy.
To, čo potrebujeme, je zväčšovať naše firmy a jedna z ciest, je ich spájanie. Európska únia len od roku 2019 vydala 30 negatívnych rozhodnutí o spájaní, aby nemali „akože“ konkurenčnú výhodu. Zabránili tak, povedzme spojeniu Siemensu s Alstromom, čo je výrobca vodíkových vlakov. Nechápem, aký to má súvis s konkurenčnou schopnosťou, ale zabránili tým, aby sa tá firma mohla zväčšiť a byť významnejším hráčom, mať viac peňazí na investície či na výskum.
Aj to je jedna z vízií Draghiho správy, že tento prístup treba zmeniť. Fúzie potrebujeme, ochrana trhu musí byť primeraná a musia byť zrejmé priority.
Ako keby bol problém aj to, že sa pozeráme často sami na seba. Európska únia sa tak sústredí na svoje vlastné vnútorné procesy a problémy. Zabúdame na svet okolo, ktorý sa samozrejme nejakým spôsobom vyvíja. A keď neumožníme našim firmám dorásť do veľkosti, aby mohli súťažiť s tými v USA a Číne, tak jednoducho nemáme šancu.
Draghi v tej správe hovorí, že medzi prvými 50 technologickými firmami vo svete sú iba štyri z Európy. To je dosť tristné konštatovanie a dôvody na to vidí práve v tom, že firmy nemôžu vyrásť do tej podoby, kde by mohli byť konkurencieschopné. Potom aj tie dobré nápady, lebo to nie je tak, že by sme v Európe nemali dostatočne vzdelaných a šikovných ľudí, tých, ktorí dokážu rozvíjať veci aj v oblasti nových technológií, ale niekde je tam nejaký sklenený strop, ktorý nevedia preskočiť, keď chcú viac investovať či rozvíjať firmu. Aj toto je jeden z faktorov, ktorý tam Draghi spomína. Ďalším sú vysoké ceny energií, povedzme v porovnaní s USA. V oblasti elektriny je to tuším trojnásobok, pri plyne dokonca štvor- až päťnásobok.
Do akej miery sú vysoké energetické náklady prekážkou hospodárskeho rastu? Sú tu nejaké prirodzené zábrany, ktoré vyplývajú z toho, že Rusko sa rozhodlo pre „dobrodružstvo“ na Ukrajine a vtrhlo tam. A bola adekvátne to nejakým spôsobom potrestať. Ale zároveň Rusko zase tie energie začalo používať ako zbraň. To nezačalo inváziou na Ukrajine, spomíname si na krízu z roku 2008. Do akej miery je energetický faktor v tom celom významný…
To, že strácame konkurenčnú schopnosť, je spojené aj s nákladmi. Samozrejme, veľké sú na mzdy, ktoré sú ďaleko vyššie a neporovnateľné, povedzme, s Čínou. Tiež aj s nákladnou sociálnou politikou, ktorá v tomto našom priestore platí.
Samozrejme, že významný faktor sú aj energie a tam je tých problémov ďaleko viac. Ja som bol vždy prekvapený tým dlhodobým odmietaním atómovej energie, až takým fanatickým spôsobom, pričom škody aj na zdraví spôsobujú ďaleko viac uhoľné elektrárne.
V Nemecku zavreli všetky atómové elektrárne a ponuka elektrickej energie sa tým pádom výrazne zmenšila. Nie som energetik, ale v tej energetickej kríze som pochopil, ako funguje burza s elektrinou. To je podľa mňa úplne absurdné, pretože tam existuje princíp, že posledná cena, ktorá sa zjaví, bez ohľadu na to, či to je jadro, voda, OZE alebo uhlie, tak tá posledná cena rozhoduje o všetkých cenách. Čiže, ak by sme aj mali lacnú ponuku z OZE, povedzme z vetra, tak ak dopyt bude väčší ako tá ponuka, a keď tá posledná ponuka bude 5-krát drahší plyn, tak na burze bude platiť tá posledná cena. To sa mi zdá absurdné.
Minimálne, keby sa to rozdelilo na ceny v jednotlivých skupinách zdrojov. Takto sa tým pádom na burze zdražuje nákup. Keď sa ohlásila pred dvoma rokmi reforma, myslel som si, že sa bude reformovať práve toto. Ale to sa nestalo. Aj keď existujú aj bilaterálne dohody, tak tá burza je v určení ceny dominantná.
Ukazuje sa tiež, že máme napríklad pri elektrickej energii veľmi slabo vybudované prepojenie v rámci Únie. Preto Draghi hovorí, že polovica z tých 800 miliárd eur by mala ísť na energetickú transformáciu, aby sme vybudovali nové siete, bola väčšia stabilita, dokázali sa kompenzovať výpadky a prebytky. Takže všetko má vplyv na to, že energie sú u nás mimoriadne drahé a to má zásadný vplyv aj na náklady, za ktorých dokážeme produkovať výrobky. A keďže súťažíme s tými, ktorých výrobky sú globálne lacnejšie, tak potom je to veľký handicap pre konkurenčnú schopnosť EÚ.
Ale som rád, že ste na začiatku spomenuli a trochu ma aj opravili v tej súťaži medzi EÚ, USA a Čínou, že tá Európska únia je predsa len trochu iný typ „zvieratka“. Je to „work in progress“, jednoducho niečo, čo sa stále vyvíja a musí dbať aj na to, že sa to skladá z národných štátov. Že niektoré tie hranice nielen fyzické, ale aj rozhodovacie, nefungujú tak, ako v USA a Číne. Má EÚ nejaké výhody oproti týmto ďalším veľkým hráčom?
Samozrejme, že má výhody a mala by ich extrémne, keby sa integrácia dostala na potrebnú úroveň, pretože je to najväčší trh, väčší ako Spojené štáty. Ekonomicky väčší aj ako Čína, samozrejme nie počtom obyvateľov, ale väčší ako Čína. Už len samotná existencia takéhoto veľkého trhu by mala byť veľkou výhodou pre výrobcov aj pre všetkých, ak by neexistovali stále tie nejaké národné pohľady na to fungovanie.
Jeden z veľmi zaujímavých návrhov bol, že Európska únia by mala viac využívať spoločné dlhy. Som veľmi prekvapený, že aj na relatívne kvalifikovaných miestach beží diskusia. Napríklad mnohí naši ľudia, ktorí by mali pochopiť, ale nepochopili to, že napríklad Fond obnovy je spoločný dlh EÚ, nie je to náš dlh. Slovensko s ním nemá nič spoločné a nebude sa podieľať na jeho splácaní dlhu. Na to sa vytvoria nové príjmy, či už cez clá alebo cez nejaké finančné nástroje, ktoré EÚ urobí. Nie je to dlh Slovenskej republiky, je to dlh, ktorý má Európska únia.
Draghi v návrhu hovorí, že treba zväčšiť ten rozsah tých spoločných dlhov. Napríklad je úplne logické, že ak chcem budovať spoločnú sieť na prenos elektrickej energie, ktorá pôjde z juhu na sever a z východu na západ, tak bude do toho zapojených mnoho krajín. Preto by bolo logické, aby si na to požičala Únia. Má to veľkú výhodu v tom, že keď si požičiava Únia, tak je to lacnejšie, pretože je to veľký objem. Ale narazilo to na odpor Nemecka aj Holandska.
Stále si myslím, že je to predmetom na diskusiu a je možné, že nakoniec zmenia aj tieto krajiny ten svoj klasický, veľmi opatrný prístup k dlhu, že sa to teda zmení a Únia si začne požičiavať. Podľa môjho názoru má EÚ mnoho potenciálu na veľké výhody, len ich treba teda dobre uchopiť. Na druhej strane, treba prestať mať také tie svoje lokálne záujmy, ktoré potom dokážem cez právo veta posunúť a zabrzdiť tie procesy. Potom sa tie potenciálne výhody nevyužívajú v takom rozsahu, ako by sa mohli.
Jedna z vecí, ktoré Draghi v správe spomína, je dekarbonizácia v kombinácii s rastom konkurencieschopností. On tvrdí, že tie dva procesy sa dajú zladiť. Samozrejme, v Európe sú hlasy, ktoré tieto snahy o boj s klimatickou zmenou a snahu Európy byť v tomto príkladom, naopak, považujú za brzdu, pretože to podľa nich spôsobuje napríklad vyššie ceny energií.
Draghi tam však hovorí, že sa to dá zladiť. Ja som bol štyri roky veľvyslancom v Dánsku, ktoré ja považujem za príklad toho, že sa to naozaj dá. Že zelená ekonomika môže fungovať a nevyhnutne to neznamená len obmedzenia, ale aj podnikateľské príležitosti, ak sa to správne uchopí. Do akej miery sa to dá zladiť?
Túto časť detailne nepoznám, ale myslím si, že sa to určite dá zladiť. Myslím si, že pre EÚ je dekarbonizácia, ústup od fosílnych palív extrémne dôležitá geopolitická iniciatíva, pretože my ich nemáme a vidíme, ako sa s nami hrajú ich producenti. Či už Rusi alebo krajiny na Blízkom východe, ako sa hrajú s cenami. Je to normálny kartel, ktorý produkuje podľa toho, akú chcú dostať cenu.
Takže to, že my nemáme takéto zdroje, ani ropu, ani plyn, ani iné, samozrejme nahráva tomu, že by sme sa mali týchto vecí čím skôr zbaviť. Samozrejme, že proces dekarbonizácie a prechod na zelenú ekonomiku dáva obrovské množstvo príležitostí na výrobu, produkciu… na zapojenie sa. Pre mňa je stále veľkým prekvapením, že napríklad nedokážeme vyrobiť fotovoltické panely. Je to zvláštne, pretože vývoj a výskum pôvodne začal v Európe a napriek tomu každý jeden panel, ktorý tu je dovezený z Číny. Myslím si, že by sa mala aj Európska komisia, alebo Európska investičná banka, ktorá je finančnou nohou Európskej komisie, ďaleko viac orientovať na cielené financovanie v týchto oblastiach.
To znamená, že ak nedokážeme vyrobiť čip, tak sa na to zamerať, jasne identifikovať, kde sa treba sa posunúť dopredu a tam to podporovať, povedzme lacnými úvermi z EIB či nejakými rozpočtovými zdrojmi, tak, aby sme manko dobehli a možno sa postupne stali aj lídrami v niektorých oblastiach. Samozrejme, napríklad, v tých vzácnych surovinách sa hrajú aj geopolitické hry.
Ja som minule počúval debatu o lítiových baniach v Srbsku. Tie sú veľmi dôležité, je tam urobený projekt, ktorý nie je len o ťažbe, ale aj o baterkárni. Je to obrovský, významný projekt pre Srbsko, ktorý môže doniesť know-how a pracovnú silu, ktorý donesie v miliardách prospech pre tú ekonomiku.
Podľa mňa s nejakými hybridnými vojnami tam zrazu vznikol veľký odpor voči tomu projektu s takými nezmyselnými argumentmi – predali ste nás Únii a podobne. Čiže niekto tam „nabudil“ takú nejakú nacionalistickú tému, čo je úplne absurdné. Pretože, alebo nemáte nič, alebo máte perspektívu vytvorenia celého nového priemyselného odvetia.
Zrazu tí ľudia začnú protestovať takýmito nezmyselnými argumentmi, čo tam samozrejme niekto cielene spustil, aby tam teda pre Boha nebol úspech. Boli tam obrovské investície, významný projekt, ktorý by Srbsko výrazne posunul a napriek tom tam vznikol takýto odpor. Takže sú to aj takéto geopolitické hry, ktoré bránia niektorým rozumným iniciatívam, ktoré v Európe sú.
V Európe nemáme veľa zásob kritických materiálov a vzácnych kovov. Tu je jeden príklad, kde to máme a mohlo by to pomôcť celej Európe a napriek tomu vidíme, že voči tomu vzniká takýto čiastočne aj umelo vytváraný odpor. Ak by sa to nepodarilo presadiť, bola by to škoda aj pre Úniu, aj pre Srbsko samotné. A otázka je, čo by bola alternatíva, lebo Srbsko by sa zase mohlo dostať do závislosti od iných vonkajších vplyvov. Možno by tam aj tak prišli ťažiť Číňania.
Ten projekt je spustený, podpísaný, takže verím, že pôjde, ale je pre mňa prekvapením, že môže nastať takýto obrovský odpor.
Draghi tiež spomína, že v minulosti bol ekonomický rast vždy sprevádzaný aj rastom populácie v Európe. Dnes vidíme opačný trend. Do akej miery je demografická kríza v Európe brzdou rastu a ako to vieme riešiť? Máme veľkú debatu o migrácii v rámci Európy. Všetci sa boja nelegálnej migrácie, ale už málokto povie, že potrebujeme legálnu migráciu, lebo jednoducho demograficky prestávame stačiť…
Demografia je obrovský problém. Demografický vývoj v EÚ, ale aj na Slovensku špeciálne. My sme v rozpočtovej rade upozorňovali, že máme v tej najbližšej dekáde jeden z najhorších vývojov. Jediné prognózy, ktoré sú relatívne na 100 percent jasné, sú tie demografické, pretože dnes bez problémov vieme povedať, koľko ľudí pôjde o 20 rokov do dôchodku. Vieme povedať, koľko ľudí o 20 rokov pribudne do systému, pretože to sú tí, ktorí sú už narodení.
V demografickej prognóze sa nedá nič príliš zle odhadnúť. Takýto demografický vývoj vytvára obrovské tlaky na sociálny systém. Keď sme si ako rozpočtová rada robili analýzy, aký bude dopad tých penzijných reforiem a antireforiem, ktoré sme robili, tak sme poukazovali na to, že z toho dlhodobejšieho hľadiska 15 až 20 rokov nebudeme mať peniaze na to, aby sme ufinancovali tento systém a preto posúvanie odchodu do dôchodku v závislosti od strednej doby do života bola úplne prirodzená reakcia na ten vývoj.
Napriek tomu to ešte nemáme dobre urobené. Stále sa mení ten prístup a nevie sa to zastabilizovať. Čiže jeden problém demografického vývoja je v sociálnych nákladoch na dôchodkový systém. Samozrejme aj na trhu práce je ten demografický vývoj problém, pretože už aj u nás, ale aj v mnohých európskych krajinách, je nedostatok pracujúcich.
Migrácia je naozaj jeden z možných zdrojov, ale je dôležité, aby to boli migranti, ktorí chcú pracovať. To znamená, ak prídu migranti, ktorí nechcú pracovať, už nehovorím vôbec o nelegálnych migrantoch. Tých by bolo treba samozrejme posielať okamžite naspäť. Ale ak prídu migranti, ktorí pracovať nechcú, tak tú demografiu nevyriešia.
Ja sa divím, že nie je podmienka na to, aby som niekomu udelil nejaký dlhší pobyt, že musí pracovať. Ak prídu takí migranti, ktorí sa chcú zapojiť do pracovného procesu, tak samozrejme tí sú veľmi prospešní. Problém toho je, že čím neskôr budeme na Slovensku na demografický problém reagovať, tak tým drastickejšie budú musieť byť opatrenia.
Keď už za tých desať rokov naozaj natvrdo bude dôchodkový systém neudržateľný, tak potom tie opatrenia budú musieť byť ďaleko razantnejšie, či už ide o sociálne náuky či dane, aby bol ten systém bol udržateľný.
Draghi na tej európskej škále hovorí, že tým, že máme demografický problém nielen na úrovni štátov, ale aj na úrovni celej Únie, tak v podstate tá perspektíva pre rast spočíva v tom, že musíme zvýšiť produktivitu. A akým spôsobom ju vieme zvýšiť? Už sme hovorili o tom, že dobiehanie rozdielu v oblasti inovácií a nových technológií. Ďalej spomína aj vzťah so Spojenými štátmi a Čínou. Bránime svoje trhy v porovnaní s USA a Čínou málo, alebo sme naopak príliš otvorení a tie pravidlá, ktoré my máme, sú výhodné pre našich ekonomických konkurentov. Hovorí sa veľa o tom, že vlastne ten čínsky model a ten čínsky rast je v istom zmysle nefér pre Európanov, pretože pre nás je problém investovať v Číne a ekonomicky tam rásť, pretože oni tam jednoducho nikoho nepustia.
Asi je to pravda. Myslím si, že európsky trh dostatočne nebránime. Dlhodobo napríklad počuť diskusie o oceli. Sme zavalení čínskou oceľou. Ja teda nie som na to expert, aby som vedel potvrdiť to, že je neférovo dotovaná, že má štátnu podporu, alebo že tam pracujú ľudia, ktorí nespĺňajú kritériá. Často sa hovorí o maloletých alebo o nelegálnych pracovníkoch.
Myslím si, že nedostatočne chránime svoj trh. Samozrejme, že globalizácia, ktorá nastala v posledných 30 až 40 rokoch, je extrémne pozitívna, pretože globálne naozaj zvýšila životnú úroveň, miliarda ľudí sa dostala z chudoby do normálneho životného štandardu.
Globalizácia tiež významne prispela aj v boji s infláciou. Znie to paradoxne, ale čínske výrobky vlastne znižovali ceny aj v USA a EÚ. Ale napriek tomu, že osobne nemám nič proti globalizácii, že Slovensko je malá, otvorená ekonomika, ktorá potrebuje fungovať v otvorenom priestore a v normálnych súťažiach, tak napriek tomu si myslím, že nechránime dostatočne Európsku úniu.
Je to náš obchodný priestor a určite pri mnohých výrobkoch by sme mali byť aktívnejší a nemali by sme sa nejako obávať, že keď zavedieme nejaké clá, alebo keď urobíme nejaké opatrenie proti dovozu, že by to malo byť nejakým spôsobom príliš rizikové.
Možno tu narážame aj na ten problém, že Európska únia pozostáva z 27 štátov a rozhodovací proces je pomerne náročný. A to, že je náročný, zvádza k tomu, že niektoré opatrenia sa možno neprijímajú, práve preto, že s vedomím tej náročnosti do toho ani nejdeme. A to je klasický problém, ktorý zažívame aj na Slovensku. Sú situácie, keď to najhoršie je nerobiť nič a čakať, že sa niečo udeje. Keď som čítal tú Draghiho správu, tak v istom zmysle bola alarmujúca v tom, že musíme niečo urobiť. Nemôžeme zotrvávať na tých pozíciách, kde sme dnes, lebo sa nám to šeredne nevyplatí. Ten rast sa naštartovať dá, ale je k tomu nevyhnutné urobiť nejaké aktívne opatrenia. Jednoducho nemôžeme vajatať, musíme prijať nejakú stratégiu, musíme niečo urobiť.
S tým ja úplne súhlasím. Hovoríme, že Európa má vážne problémy v raste. Posledná prognóza sa znížila o desatinu na 0,9 percenta, čo je samozrejme slabý rast, najmä vďaka veľkým krajinám. Nemecko sa potáca niekde okolo recesie a nulového rastu. Francúzsko a Taliansko detto, tiež veľmi nízky rast.
Ale napríklad Británia má ešte nižší rast a to napriek tomu, že má dobrý finančný trh, napriek tomu, že je tam ďaleko lepší prístup k peniazom na investície a na financovanie inovácií, napriek tomu, že má extrémne dobrý vzdelávací systém, tak má horší rast ako je ten nízky rast EÚ, takže treba to dať aj do tohto kontextu.
Ale v tom je výhoda tejto správy, že je veľmi komplexná a nezaoberá sa len jednou témou. Hovorí, že sa treba zobudiť. Plne súhlasím s tým, že je dôležité, aby krajiny pristupovali k týmto témam profesionálne a nie politicky. Je veľmi dôležité, aby takéto témy boli vyslovene postavené na odborných analýzach a prístupoch, aby sa nezneužívalo právo veta, alebo aby sa kvôli nejakým iným cieľom nezablokovali tieto potrebné a veľmi dôležité návrhy, ktoré sú v Draghiho správe.
Mali sme, alebo máme v Európe multikrízu. Po finančnej prišla pandémia koronavírusu, ktorá ukázala, okrem iného to, že sme v kritických materiáloch závislí od vonkajších zdrojov, aj keď sa to týka nášho zdravia. Všetci si pamätáme, ako pristávali v Číne lietadlá, aby doviezli zdravotnícky materiál, rúška a podobne. Do akej miery je potrebné zaistiť bezpečnosť Európy a istú sebestačnosť, ktorej sme sa práve v období globalizácie do istej miery vzdali, lebo sme to „outsourcovali“ do Číny alebo do iných krajín. Do akej miery je dnes potrebný ten pohľad, že v niečom si musíme svoje kapacity udržiavať, aby sme vôbec vedeli zabezpečiť svoj chod?
Samozrejme, že je to extrémne dôležité. Únia by určite mala identifikovať strategicky dôležité veci, ktoré sa musia u nás robiť. Ja som si včera kupoval rúško a zase bolo čínske. Napriek tomu, že to nie je žiadny technologický high-tech ani nič také, tak v našich lekárňach si človek kúpi hlavne čínske výrobky.
Ale tie rúška dnes už nie sú problém, pretože určite aj v Európe je množstvo výrobcov, ktorí ich robia. Ale máme problémy v liekoch, ktoré sa vyvinuli v Európe alebo v USA a vyrábajú sa v Číne. Paracetamol a takéto veci, ktoré sú úplne elementárne.
V živote mi nenapadlo, že to už nikto v EÚ nevyrába. Bolo by dobré identifikovať základné nevyhnutné strategické produkty, ktoré musíme mať a aj cestou dotácii to podporiť a urobiť jasný plán, kto, kde a kedy, začne tie produkty vyrábať tak, aby sme v tomto smere boli sebestační. To je úplne dôležité.
Ten dôvod, prečo sme to outsourcovali, bola zrejme cena pracovnej sily…
Jasné, ekonomicky dôvod. Lacná pracovná sila a možnože aj nejaké dopady na životné prostredie. Možno v tom farmaceutickom priemysle to tak bývalo, že keď to na niečo bolo príliš znečisťujúce, tak sme to začali posúvať do Indie, či do Číny. Medzičasom sa vývoj posunul, tá výroba už nie je taká znečisťujúca, ale naspäť do Európy sa nevrátila. A teraz je otázka, či by sme boli vôbec schopní takú výrobu spustiť a za akú cenu. Ale určite aj za cenu dotácií alebo nejakej mimoriadnej podpory by bolo potrebné, aby sme to dokázali vyrábať.
Ste bankár, boli ste guvernérom Národnej banky Slovenska (NBS) v čase, keď sme prijímali euro. Aké má Európska únia fiškálne nástroje pre naštartovanie rastu a do akej miery je euro výhodou alebo nevýhodou?
Euro je pre Slovensko obrovskou výhodou. Pamätám si diskusie, pred jeho prijatím, kde kritici používali ako najvážnejší argument, že stratíme suverénnu menovú politiku alebo suverénnu možnosť vykonávať menovú politiku, čo významne môže ovplyvňovať rozvoj ekonomiky, makročísla. Že už nebudeme mať nástroje, ako bojovať proti inflácii.
Kríza, ktorá bola, ukázala, že napriek tomu, že Česká republika a Maďarsko majú vlastnú centrálnu banku, nie sú v eurozóne, majú vlastnú menu, tak v inflácii boli ďaleko horší ako my. Čiže vlastná menová politika v boji s infláciou nepomohla.
V Maďarsku mali možno dvakrát vyššiu infláciu a dlhšiu dobu, ako sme mali my. Na základe dôkazov a dát, sa dá teda povedať, že jeden z hlavných argumentov proti zavedeniu eura nebol korektný. Slovenská koruna bola vždy volatilná mena, tým, že naša ekonomika bola veľmi malá a otvorená a tým, že naše devízové rezervy boli vždy v nie vo veľkom rozsahu, tak náš kurz bol veľmi volatilný a to bolo jedno z významných rizík, ktoré v ekonomike fungovalo.
Tým, že sme v eurozóne, tak toto riziko sa skončilo. To je pre nás bytostne dôležité, pretože my sme postavení na otvorenej priemyselnej, vývoznej a dovoznej politike, čiže tam ten kurz hrá veľkú úlohu z hľadiska profitability a udržateľnosti našej produkcie. Myslím si teda, že zavedenie eura bolo mimoriadne dôležitý a pozitívny stabilizujúci prvok pre slovenskú ekonomiku. Krízy, ktorými sme odvtedy prešli, jasne ukázali, že toto obrovské riziko nemáme.
Nástroje, ktoré má EÚ vo fiškálnej oblasti, sú dosť komplikované. Na jednej strane sú rozhodnutia, kde musí byť 100-percentný konsenzus. Jedno z nich je v daňovej oblasti, čo považujem za správne. Myslím si, že je správne, že krajiny si rozhodujú o svojom daňovom mixe, o tom, akým spôsobom zaťažujú alebo uvoľňujú daňové povinnosti.
EÚ sa neustále snaží vylepšovať pravidlá. Problém bol, že pravidlá existovali, ale porušovali sa z hľadiska veľkosti dlhu alebo deficitu, alebo rôznych iných.
Nikdy sa nevymáhala náprava a nikdy neboli voči krajinám, ktoré ich porušovali, vyvodené sankcie. Takže toto je jeden z problémov, že pravidla sú, ale nie sú vymožiteľné alebo nie sú sankcionovateľné a to potom samozrejme oslabuje schopnosť Únie byť v tomto smere dostatočne obozretný, aby problém napríklad vo verejných financiách nebol dlhodobý a nedostal sa do nejakej neudržateľnej roviny.
To je ten problém s nevymáhateľnými pravidlami, že akonáhle sú nevymáhateľné a začnú sa porušovať, tak to inšpiruje k porušovaniu aj ďalších a jednoducho sa tým rozkrúti špirála, ktorá ničí celý systém.
Ale treba povedať, že od tej gréckej krízy… Ja sa vždy veľmi divím, keď niekto hovorí, že Slovensko skrachuje. Slovensko ako člen eurozóny skrachovať nemôže, pretože po gréckej kríze sa vytvorili obranné mechanizmy. Dnes členská krajina aj keby nedokázala predať svoje dlhy na trhoch za prijateľných podmienok, tak sú iné mechanizmy, ktoré jej pomôžu.
Samozrejme, že dôsledky by pre krajinu, keby vstúpila do týchto mechanizmov, boli veľmi vážne. Ale grécka kríza bola preto taká vážna, pretože tie mechanizmy neexistovali. Neexistoval Európsky stabilizačný mechanizmus, centrálna banka v tých časoch nemohla kupovať dlhopisy krajín eurozóny, takže ten pokrok je veľký a existuje garancia alebo istota pre krajinu, že teda bude môcť ďalej fungovať bez toho, aby vyhlásila platobnú neschopnosť.
Keď sa pozrieme na tú Draghiho správu komplexne, čo tam pre vás bolo také najsilnejšie alebo najväčšia výstraha?
Pre mňa je veľmi dôležité, že to vzniklo, pretože to dalo veľký externý impulz na diskusiu. Je veľmi dôležité, aby sa tým vlády zaoberali, aby to brali seriózne a vážne.
Najväčšia výstraha je práve zaostávanie v produktivite na základe toho, že málo investujeme, na základe toho, že máme nedokonalý finančný trh. Tá výzva na tie obrovské investície je podľa mňa mimoriadne dôležitá a kombinovať financovanie tých investícií s verejnými a súkromnými zdrojmi je takisto veľmi dôležité.
Poukázanie na to zaostávanie Únie, napriek tomu, že to porovnávanie nie je celkom korektné, je veľmi dôležité. A veľmi dôležité je, aby sme naozaj začali prijímať opatrenia aj národné, ale aj na úrovni Únie, ktoré dokážu tento zlý vývoj, zlý trend zvrátiť a zase nás vrátia na pozície lídrov.
Akým spôsobom Slovensko dokáže prispieť ku konkurencieschopnosti Európy, máme nejaké domáce úlohy, ktoré by sme si mali v tomto smere splniť?
Jednak by sme mali konštruktívne prispieť v diskusiách, ktoré budú na úrovni Európskej únie, pretože predpokladám, že v krátkom čase sa aj Európska rada a tiež iné orgány začnú zaoberať tým, akým spôsobom to posunúť dopredu. Byť tam konštruktívny, keď vidím pozitívum, tak to podporím, keď je niečo, kde mám iný názor tak to odprezentovať. Ale nespájať to s nejakými inými vecami, ktoré s tým nemajú žiadny súvis. To je problém, že viaceré krajiny k tomu pristupujú tak, že tu ma kritizujete, tak ja vám zase ukážem, že využijem to svoje právo veta.
Pre Slovensku ako také je dôležité, aby aj hľadalo svoj priestor mimo Európskej únie. Vy ako bývalý minister viete, že by bolo dobré nastaviť stratégiu, voči ktorým krajinám dokážeme my ako Slovensku hľadať nový priestor na rozvoj. To nie je povedzme Čína, kde je to veľmi zložité, ale určite India, Filipíny alebo aj africké krajiny.
Takže zamerať sa na to, aby naša zahraničná politika, naša vláda otvárala priestor aj pre náš vývoj, našu expanziu aj do iných krajín, ktoré sú otvorené. Myslím si, že radi budú spolupracovať. Musíme samozrejme identifikovať, ktoré naše firmy a produkcia majú šancu sa tam umiestniť. Myslím si, že by bolo pre slovenskú vládu dnes dôležité – konštruktívne sa postaviť k diskusiám, ktoré budú na európskej úrovni a zároveň hľadať ďalší priestor a takisto aj nastaviť, čo má byť priorita v našej ekonomike.
Ja veľmi podporujem iniciatívu na ten nový jadrový zdroj. Naozaj sa ukazuje, že jadrová energetika je mimoriadne dôležitá, ale to je ďaleko komplexnejší problém. Treba to zobrať od škôl, pretože dnes máme nedostatok odborníkov a na vysokých školách študuje 5 až 6 študentov jadrovej energetiky.
Ak máme ambíciu byť v tejto téme na špičke a lídrom, tak musíme mať na to aj ľudí, vedu či výskum. Musíme mať schopných ľudí, ktorí to dokážu prevádzkovať. Čiže pozrieť sa komplexnejšie, identifikovať, kde chceme byť silní, kde máme na to predpoklady a na to vytvoriť komplexné podmienky, aby sme tam mohli naozaj silní byť.
To asi znamená, že treba hovoriť o niektorých témach už aj na základných a stredných školách, kam asi sa bude vývoj uberať, aby si to žiaci vedeli v hlavách „usporiadať“, že asi toto bude perspektívne odvetvie. Lebo potom vo veku 25 rokov je už trošku neskoro sa nejakým spôsobom preorientovať.
Blížime sa pomaly k záveru našej relácie. Ja sa zvyknem spýtať svojich hostí, či máte nejakú odporúčanú literatúru, či už v súvislosti s tými témami, ktoré sme hovorili alebo z oblastí medzinárodných vzťahov. Čo vás v ostatnej dobe zaujalo, čo by ste nám vedeli odporučiť?
Veľmi mňa zaujala úžasná kniha, ktorá úplne zmenila môj pohľad na dnešný svet. Volá sa Nezadržateľná vlna a napísal ju Mustafa Suleyman. To je šéf časti Microsoftu, ktorá sa venuje umelej inteligencii. Je to zakladateľ spoločnosti, ktorá sa volá DeepMind, ktorá je lídrom v oblasti umelej inteligencie.
Nepredstaviteľne dobrým spôsobom popisuje, že my sme dnes v ére, ktorá je tak revolučná, v porovnaní so všetkými významnými zlomami, ako je parný stroj a kníhtlač, je to úplne iný svet. A ten úplne iný svet je na dohľad. To znamená, že to už nie sú dekády, kedy sa ten svet zmení.
Hovorí tam, že kombinácia umelej inteligencie s biotechnológiami a s kvantovými počítačmi tak zmení svet, nielen v oblasti medicíny, ale kompletne, že za pár rokov budeme žiť v úplne iných podmienkach, Budeme schopní tvoriť cez biotechnológie nové potraviny, ktoré budú reflektovať na podmienky kde sú, na suchá, na všetko. Dokážeme tak zmeniť celý svet.
Táto vlna má aj svoje významné riziká. Popisuje, že za 10-tisíc dolárov si dnes kúpite technológiu, ktorou dokážete syntetizovať DNA. Riziko je v tom, že keď to dostane do rúk nejaký terorista, tak dokáže vytvoriť vírus, ktorý bude odolný voči vakcínam.
Na druhej strane sa to dá pozitívne využiť, aby sa syntetizovali DNA prospešne pre ľudí, aby sa veľmi rýchlo vytvárali nové lieky. To, čo trvalo desiatky rokov výskumu, je dnes schopný niekto za malé peniaze urobiť veľmi rýchlo. Takže je to veľmi zaujímavá kniha, ktorá naozaj, ak si ju človek prečíta, tak dá úplne iný pohľad na svet. A zistíme, že žijeme v úplne unikátnej dobe, ktorá môže celý ľudský svet a celý ľudský život výrazne zmeniť.
Takže nezadržateľná vlna, ktorú už nik nezastaví. Len ju treba mať dostatočne pod kontrolou, aby sa tie rizika nenaplnili.
