Európska únia čelí v existenčným výzvam, ktoré preverujú jej jednotu, konkurencieschopnosť a schopnosť konať v turbulentnom globálnom prostredí. Miroslav Wlachovský diskutuje v podcaste Okno do sveta s Emilom Brixom, rakúskym diplomatom a riaditeľom Diplomatickej akadémie vo Viedni o súčasnosti a budúcnosti európskej integrácie v ére zmien, neistoty a pokračujúcej ruskej agresii proti Ukrajine.
Dnes už nie je Pax Americana, že Američania nás bránia a my robíme výhodné obchody a podobne, pripomína v podcaste Okno do sveta riaditeľ Diplomatickej akadémie vo Viedni Emil Brix. Teraz začína byť, aspoň na politickej úrovni, veľmi jasné, že treba konať, aby sa zachránila konkurencieschopnosť, spoločenstvo, duch identity Európy, dodáva.
Okno do sveta: Ukrajinská akcia Pavučina znížila šancu na prímerie, Rusi budú chcieť hlavne odpovedať - ROZHOVOR
„Musíme sa stať konkurencieschopnými tým, že sa opäť staneme niečím ako dobrým impériom. To znamená aj jeden hlas, ktorý hovorí za toto impérium. To je pre impérium nevyhnutné,“ zdôrazňuje Brix. Po druhé, impérium musí mať silu vytvárať normy, pravidlá a regulácie, vrátane princípu právneho štátu. Po tretie, neodovzdáva suverenitu svojim členom, pretože suverenita je viac-menej centralizovaná. „Je to impérium,“ dodal.
Rusi ničia európsky bezpečnostný systém
Prvok moci je kľúčovým prvkom akéhokoľvek budovania impéria. Európania nie sú zvyknutí hovoriť o moci kvôli tomu, čo sa stalo vo svetových vojnách. Jazyk moci však nie je niečo zlé. „Dôležité je len to, ako svoju moc uplatňujete,“ konštatuje Emil Brix. „Musíme sa to znova naučiť, a to čoskoro, inak nás to naučia iní,“ nadväzuje Miroslav Wlachovský.
Rusi jasne spochybňujú a ničia európsky bezpečnostný systém vytvorený po 2. svetovej vojne a Studenej vojne, nie sú spokojní so súčasným stavom. Ukrajina je podľa Wlachovského len prejavom vôle revizionistickej mocnosti získať späť to, čo si myslia, že im patrí. „Nik by si nemal myslieť, že to skončí pri Ukrajine; majú iné plány. Chcú slabú Európsku úniu.“
Našou odpoveďou na túto výzvu by mala byť organizácia EÚ ako obrannej a bezpečnostnej komunity a dokončenie rozšírenia, dodáva.
Fungujú ekonomické sankcie?
Podľa Brixa je obranná komunita dlhodobý projekt. Dlho to bola otázka NATO, ale teraz sa to čoraz viac stáva otázkou Európskej únie. Viac krajín hovorí o spoločnej európskej armáde.
„Nevieme, či bude v NATO možná európska suverenita a čo urobia Američania, ale väčší európsky prínos do NATO je nevyhnutný. Aj neutrálne Rakúsko je partnerom NATO, hoci nie členom. Pre všetky európske krajiny bude jasné, že spoločný obranný systém je nevyhnutný,“ konštatuje rakúsky diplomat.
Brix spomína, že sa s Putinom stretol pri mnohých príležitostiach a vždy mal dojem, že bol agresívny, jasne vyjadroval, čo chce, a ak cítil slabosť na druhej strane, tlačil a pokračoval bez zastavenia. „Musí naraziť na stenu,“ nadväzuje Wlachovský. Ekonomické sankcie nefungujú, pretože kým Putin dokáže udržať svoju moc v Rusku, nezaujíma ho, či je to dobré pre jeho vlastných ľudí. „Jediná cesta je ukázať silu,“ konštatuje Brix.
Bývalí diplomati diskutujú aj o:
- ochote Európanov brániť sa agresii
- dôsledkoch zmenenej roly USA ako garanta európskej bezpečnosti
- alternatívach posilňovania európskej integrácie
- dokončení rozširovania EÚ
- prekvapení Rusov z jednotného postupu Európy po napadnutí Ukrajiny
- tom, či je Rakúsko stále neutrálne aj keď nie je členom NATO
- tom, Prečo Európa potrebuje spoločný obranný systém
- prečo viedenská diplomatická akadémia prijíma len študentov, ktorí už majú titul
Miro Wlachovský: Ste riaditeľom Diplomatickej akadémie vo Viedni. Povedzte nám viac o tejto jednej z najstarších inštitúcií svojho druhu?
Emil Brix: Je to najstaršia stále existujúca akadémia svojho druhu. Zriadila ju pred 270 rokmi Mária Terézia rokmi. Rakúsko malo v tom čase jedného protivníka, a to bola Osmanská ríša. Náš problém bol, že sme našich diplomatov vzdelávali v teréne, bez akejkoľvek prípravy. Poslali sme ich do Istanbulu a viete, čo sa môže stať, keď, keď pošlete svojich mladých študovať diplomaciu k nepriateľovi. Mnohí z nich sa dostali na výplatnú listinu oboch strán, rakúskej aj tureckej.
Takže myšlienka bola veľmi jednoduchá, musíme vlastnú vzdelávaciu inštitúciu. Myšlienka cisárovnej bola taká, že ich potrebujeme pochopiť, lebo ich potrebujeme, aby sme z nich mohli urobiť partnerov, obchodovať s nimi a podobne. Mäkká diplomacia existovala už v 18. storočí, každý sa musel naučiť jazyky regiónu – turečtinu, perzštinu, arabčinu, a každý sa musel dostať do kultúry týchto ľudí, zaoberať sa dejinami Osmanskej ríše.
Takže myšlienka bola začať s jazykmi, kultúrou, a tak je to doteraz. Je to jedna z priorít, na ktorú som tu hrdý, pretože je výnimočná. Našu katedru histórie sme nikdy nezatvorili. Bez pochopenia toho, čo sa stalo a prečo sa to stalo v minulosti, nebudeme schopní tvoriť budúcnosť. Samozrejme spôsob výučby histórie sa zmenil. Teraz sú to globálne dejiny a geopolitika v dejinách..
MW: To sa mi veľmi páči, je to v podstate veľmi v rozpore so súčasnou dobou, ktorá je instantná. Sme bombardovaní správami, ale chýba nám nejako schopnosť ísť hlbšie. A ako ste povedali, aby ste vyriešili problém, musíte pochopiť, čo je jeho jadrom, čo je za ním, aké sú korene, aká je jeho história. V mnohých prípadoch sú ľudia veľmi povrchní v analýze zložitých medzinárodných problémov.
EB: Pre študentov to tu nie je jednoduché. Na jednej strane sa musia snažiť prijať všetky tradície a formy kultúrnych prejavov a na druhej strane musia byť akademicky brilantní. To znamená tvrdo pracovať. Takže ak si zoberieme niečo z právnickej oblasti – musí študovať medzinárodné právo, ale aj medzinárodnú ekonómiu, musí študovať históriu, musí študovať politiku.
Berieme len študentov, ktorí už majú akademický titul. Väčšina z našich študentov má bakalársky titul, ale niekedy už prichádzajú aj tí s doktorátom. To nám veľmi uľahčuje prácu. Pre našich, v tejto chvíli niečo vyše 200 študentov, ponúkame takmer 90 profesorov. Môžeme sa im venovať takmer na báze jeden na jedného.
MW: Akadémia je financovaná štátom?
EB: Vláda nám poskytuje tretinu nášho rozpočtu. Dve tretiny pochádzajú z poplatkov za štúdium, od sponzorov a z peňazí z verejných podujatí, ktoré organizujeme. Je to približne 200 verejných podujatí o medzinárodných záležitostiach.
Som fundraiser, to je vždy úloha šéfa, aby získal prostriedky. Vždy sa snažím vysvetliť vláde, že tu máme diplomatickú akadémiu so študentmi zo 66 krajín, ktorí ostávajú zaviazaní svojej alma mater do konca svojej kariéry. Mnohí z nich sú teraz lídrami. Je to veľmi dobrá investícia.
MW: Sú tam študenti zo Slovenska?
EB: Momentálne, myslím, len jeden. Na naše dvojročné magisterské programy, máme ročne asi do 1000 uchádzačov a z môžeme prijať 100 až 120 ľudí. Snažíme sa, aby sme získali študentov zo všetkých kontinentov a s rôznym akademickým vzdelaním. Sociálna interakcia s ľuďmi, ktorí majú takéto odlišné zázemie, je veľmi dôležitá. Kedysi bola diplomacia právnická záležitosť, teraz je to otvorené pre akúkoľvek akademickú oblasť. Máme špeciálne programy pre technikov či lekárov.
MW: Ak mám záujem o štúdium, aké sú podmienky?
EB: Najdôležitejšia podmienka je, že sa musíte zaujímať o svet, ale formálne musíte mať akademický titul. Ako som spomínal, z akéhokoľvek odboru, z akejkoľvek oblasti. Pri rozhodovaní o prijatí nás zaujíma aj rozmanitosť oblastí a zázemia, pretože máme skúsenosť, že to je tá najlepšia príprava na diplomaciu. Takže človek by nemal váhať prihlásiť sa, ak je napríklad archeológ. A dôležité sú aj jazyky. Našim pracovným jazykom je angličtina. A vyučujeme aj iné jazyky. Máme stále oddelenia pre nemčinu, francúzštinu a angličtinu, ale našim študentom dávame možnosť učiť sa akýkoľvek iný jazyk, ktorý sa chcú učiť navyše.
MW: Takže neveríte, že budú stačiť preklady cez umelú inteligenciu?
EB: Nie. Nie je to len o jazyku, nielen o komunikácii, je to aj o emóciách.
MW: O celom kultúrnom pozadí, ktoré k tomu patrí. A to je to, čo nikdy stroje nezvládnu.
EB: Plne súhlasím. Ale máme nový magisterský program pre digitálne medzinárodné vzťahy, pretože ak chcete rozumieť tomu, čo sa deje v medzinárodnej oblasti, musíte byť doma v digitálne oblasti. Takže v tomto programe sa študenti učia ako fungujú logaritmy, učia sa hackovať.
MW: Hackovať?
EB: Učia sa hackovať. Keď sa musíme brániť kybernetickým útokom, tak musia rozumieť tomu, čo to znamená.
MW: Poďme sa porozprávať o najväčších výzvach pre EÚ vo všeobecnosti a pre strednú Európu zvlášť. Žijeme v ére rozvratu, zmien a výziev pre svet starší. Čelíme najväčšej vojne na našom kontinente od 2. svetovej vojny. Ale čelíme aj situácii, keď náš tradičný spojenec, ktorý garantoval európsku bezpečnosť niekoľko desaťročí, teda Spojené štáty, nemá záujem udržať ju na rovnakej úrovni a v rovnakom režime.
Takže na Európu je vyvíjaný obrovský tlak z východu a teraz aj zo západu a je tu aj otázka konkurencieschopnosti Európy. Takže ako vidíte, súčasnú situáciu ako rakúsky diplomat, ktorý mal túto fantastickú príležitosť vidieť strednú Európu z oboch strán – z Londýna, aj z Moskvy.
EB: Musíme konať, ak chce Európa prežiť ako integračný projekt. Musíme konať teraz. Je absolútne nevyhnutné nájsť spôsob, ako konať jednotnejšie. Páči sa mi, ako k tejto otázke pristupujú Francúzi. Emmanuel Macron opakovane hovoril, že sa netreba báť, netreba čakať, netreba sa rozdeľovať a treba konať.
Vieme, že Francúzi sú dobrí v rétorike, menej dobrí v realizácii. Ale on má pravdu a teraz je kľúčový moment, kedy sa rozhodne, či bude mať európska integrácia budúcnosť alebo nie. Existujú alternatívy. Niektoré politické strany v Európe získavajú podporu pre tieto alternatívy, národné nacionalistické alternatívy alebo regionálne alternatívy, alebo hľadajú iných veľkých partnerov, ktorých máme teraz. A je otázka, či máme pre nás model ako chceme žiť?
Hovoríme si, že máme sociálny štát, vieme, ako sa postarať o ľudí. Ale keď sa pozriete na francúzske predmestia, alebo na oblasti východného Poľska, vidíte, že problém, pokiaľ ide o sociálnu starostlivosť, je aj v našich krajinách.
Takže líšime od amerického modelu, prípadne ruského modelu na druhej strane? Neboli by sme radi, by to bolo podobné, ale chápeme, že tam je veľa tvrdej sily, vojenskej sily. Máme na to odpoveď? Nie, zatiaľ na to nemáme odpoveď. A chceme vôbec skutočnú odpoveď? Nevieme.
Všetci budeme investovať do nášho obranného priemyslu. Ale máme za tým obyvateľstvo? Máme prieskumy verejnej mienky, že len asi 13 % Rakúšanov je pripravených brániť svoju krajinu.
MW: Podobné je to na Slovensku. Je to veľký problém.
EB: Zoberme si Čínu. Mysleli sme si, že Čína nebude problém, pretože kapitalizmus s komunizmom nebude fungovať. Ale v skutočnosti je ich štátny kapitalizmus celkom úspešný. Kde je teda priestor pre Európu? Čím môžeme presvedčiť väčšinu ľudí, že naše spoločenstvo je to najlepšie na život a stojí za to ho brániť?
MW: Sme tak veľmi sústredení na naše vnútorné usporiadanie a naše vnútorné problémy v rámci Európskej únie, že často zabúdame aká veľká je vo svete konkurencia s ktorou musíme súťažiť. Žiaľbohu v tejto konkurencii nie je žiadny členský štát dostatočne silný. Ale ako jednotný subjekt máme viac než dobrý potenciál. Ale nevidím dostatok myslenia smerom, Že to dokážeme.
Vladimír Putin, si myslel, že sme slabí, že nie sme schopní sa zjednotiť. Myslím, že po tom ako napadol Ukrajinu bol prekvapený ako Európa dokázala urobiť jednotnú odpoveď na jeho výzvu. Ale aj tak…
EB: Áno, je to problém. A plne súhlasím s tým, že ten duch európskej jednoty tu nie je. Spomínam si na slávnu esej Milana Kunderu o smrti strednej Európy v 80. rokoch. Stala sa takou iskrou, ktorá odštartovala premýšľanie o tejto veci. On túto esej otvoril epizódou z maďarskej revolúcie v roku 1956, kde novinár hovorí, máme tu Červenú armádu a Európa nás nebráni. Duch Európy zomrel. My sme poslední, ktorí bojujú za Európu.
Takže je tam tá myšlienka, že neexistuje duch Európy napriek všetkým výzvam, ktoré sme mali v studenej vojne, a všetko bolo veľmi jasné.
Dnes je úplne iná situácia. Už nie je Pax Americana, že Američania nás bránia a my robíme výhodné obchody a podobne. To už nefunguje. Ale ja som optimista práve preto, že keď je nebezpečenstvo veľké, tak rastie nádej. To vždy hovorili nemeckí filozofi a myslím si, že je v tom kus pravdy. Takže teraz začína byť, aspoň na politickej úrovni, veľmi jasné, že treba konať, aby sa zachránila konkurencieschopnosť, spoločenstvo, duch identity Európy.
To je, ako všetci vieme, spochybňované rôznymi predstavami o identite. A nehovorím tu len o pravici, ktorá je podľa mňa v najbližších rokoch politicky najproblémovejšou časťou nášho politického systému, ale aj o intelektuálnej ľavici. Ani pravica, ani ľavica sa nesústreďujú na spoločnú myšlienku európskej identity.
Ale na tom naozaj musíme pracovať. Je šanca, že každý pochopí, že sme silní. Máme ekonomickú silu, máme schopných ľudí, máme kvalitné vzdelávanie. Máme peniaze. Na obranu vynakladáme viac peňazí ako Rusko. Ďaleko viac.
Máme regulačné mechanizmy. To má dve strany. Ak to Európa v tejto oblasti preháňa, tak strácame konkurencieschopnosť, ale ak používame spoločné normy v konkrétnych otázkach, ako sú napríklad otázky ochrany životného prostredia, otázky klímy, spôsobu ako medzi sebou obchodujeme, ako komunikujú diplomati a podobne, ak budeme túto normatívnu moc múdro používať, tak je šanca niečo urobiť.
MW: Povedali ste, že musíme konať hneď a ja s vami zdieľam ten pocit naliehavosti, ale nie som si istý, či je tento pocit v Európe bežný. Mohlo by sa stať, že nebudeme schopní zastaviť dezintegračné sily v Európskej únii. Pretože, ako ste spomínali existujú aj iné názory a tie hovoria, že by sme mali Európsku úniu opäť zredukovať v podstate na colnú úniu, bez politickej moci voči národným štátom.
Ako tento pocit naliehavosti zviditeľniť, ako ho natrvalo zakotviť v politickom myslení a rozhodovaní?
EB: Nie je to otázka toho, čo by sme mali robiť. Je to otázka politickej vôle v členských krajinách, aby sme to jednoducho urobili. A to závisí od vedenia v členských krajinách a tiež na európskej úrovni. Otázka vedenia je v Európe veľmi zložitá, pretože v demokracii musíte robiť veľa kompromisov. A ako vieme, demokracie sú pomalé a je ťažké dospieť k skutočne silným odpovediam.
Ak nebudeme mať lídrov, ktorí dokážu presvedčiť ostatných, že by ich mali nasledovať, nebude to fungovať. Ako ich môžeme vychovávať? Ide naozaj o to, aby sme vytvorili generáciu mladých ľudí, ktorí pochopia, že budúcnosť bude závisieť od tejto európskej jednoty, od toho že si pripustíme myšlienku, že sa Európa stane impériom.
MW: Kompromis, to samotné slovo, ktoré ste použili, sa pre mnohých stalo sprostým slovom. Pretože ide o to, že musím byť tak veľmi silný v mojom hodnotovom systéme, musím byť tak oddaný svojej bubline, že by som nemal siahať po kompromisoch. Začína byť ťažké robiť kompromisy alebo priznať, že som urobil kompromis. A v skutočnosti musíme dosahovať kompromisy.
EB: Áno, to je problém našich bublín. Ako ste povedali, ak hovoríte do svojej bubliny, musíte sa držať svojho naratívu. A žijeme v dobe naratívov, ktoré si navzájom konkurujú. A tam sa zdá, že je to všetko o pravde.
Ale ako vieme diplomacia nie je o pravde. Je o hľadaní spoločnej cesty vpred. Na tomto svete je veľa právd. Dovoľte mi dokonca povedať túto myšlienku o univerzálnych ľudských právach. Stretol som sa s toľkými ľuďmi z globálneho Juhu, ktorí hovoria – univerzálne ľudské práva to sú vaše západné idey, to je koloniálna záležitosť.
Takže musíme pochopiť túto situáciu a nevytvárať si ilúziu o univerzálnych ľudských právach a ich všeobecnom uplatňovaní. Existujú aj iné myšlienky a myslím si, že systém OSN v súčasnosti nie je v dobrej kondícii na to, aby túto situáciu riešil.
Takže si myslím, že ako Európania musíme pracovať na tom, aby sme boli silní v otázkach globálneho správy vecí, čo najviac pracovať v systéme OSN a snažiť sa udržať Američanov na palube. V tomto smere je to veľmi ťažké. Číňania sú možno dobrými partnermi na takúto globálnu správu vecí verejných.
A potom na regionálnej úrovni sa musíme stať konkurencieschopnými tým, že sa opäť staneme niečím ako dobrým impériom. A impérium znamená, že na konci máte jeden hlas, ktorý hovorí za toto impérium.
Po druhé, musí mať moc vytvárať normy, pravidlá a predpisy. V tom vlastne robíme veľa. A po tretie, nedáva suverenitu členom, pretože suverenita je viac-menej centralizovaná. Je to impérium.
Môže zaručiť, že dá ľuďom bezpečnosť. V tom máme problém. Európska únia sa snaží pracovať na kontrole svojich vonkajších hraníc lepšie ako kedysi, ale stále potrebuje viac ako to.
A po druhé, musíme nájsť spôsob, ako integrovať tých, ktorí žijú na tomto kontinente. V histórii neexistujú žiadne dobré príklady, ako sa to dá urobiť. Ale možno je príkladom Viedeň. Mnohí naši politici, premiéri, majú české alebo poľské mená. Pretože sme ich rodiny integrovali pred 100 rokmi. Takže takáto integrácia je veľmi dôležitá, ak chcete byť úspešní.
MW: Potom treba spomenúť aj tradíciu Svätej ríše rímskej, pretože to bola ríša množstva suverénnych štátov s jedným cisárom a s množstvom kompromisov a komplikovanou ústavou.
EB: Koniec koncov bez centrálnej moci. Habsburgovci boli väčšinu času cisári Svätej ríše rímskej, ale bez skutočnej moci. Takže prvok moci je ústredným prvkom budovania akéhokoľvek impéria. A my Európania nie sme zvyknutí hovoriť o moci. Je to kvôli tomu, čo sa stalo vo svetových vojnách. Ale jazyk moci nie je niečo zlé. Je to len otázka, ako uplatňujete svoju moc.
MW: Musíme sa to rýchlo znovu naučiť, lebo inak nás to naučia iní. Rusi jednoznačne spochybňujú a ničia európsky bezpečnostný systém po 2. svetovej vojne a Studenej vojne. Nie sú spokojní s tým, ako to je. To, čo vidíme na Ukrajine, je len prejavom vôle revizionistickej mocnosti znovu získať to, čo si myslia, že im patrí. A nik by si nemal myslieť, že sa to skončí Ukrajinou. Je jasné, že majú iné plány. Oni by chceli mať slabú Európsku úniu. A my by sme mali na túto výzvu reagovať. A sú dve naliehavé otázky. Prvá, ako zorganizovať Európsku úniu ako obranné spoločenstvo. A druhou je, ako dokončiť rozšírenie.
EB: Obranné spoločenstvá sú dlhodobý projekt. Dlho to bola otázka NATO, ale teraz je to čoraz viac otázka Európskej únie. Viac krajín hovorí o spoločnej európskej armáde. Nevieme, či bude v NATO možná európska suverenita, čo tam budú robiť Američania. Väčší európsky vklad do NATO je nevyhnutný. Vrátane mojej krajiny, Rakúska. Sme partnermi NATO, ale nie jeho členmi, čo vyplýva z postoja väčšiny nášho obyvateľstva. Ale myslím si, že sa to bude týkať všetkých európskych krajín.
Je jasné, že spoločný obranný systém je potrebný. A môžem vám povedať, že som sa s pánom Putinom stretol pri mnohých príležitostiach a vždy som mal dojem, že bol vždy viac či menej agresívny v tom zmysle, že niečo chcel a jasne to vyjadril. A ak cítil, že druhá strana je slabá, on tlačil, pokračoval, nezastavil sa.
MW: Musí naraziť.
EB: Bohužiaľ je to tak. Nie som proti ekonomickým sankciám, ale dôvod prečo nefungujú, pretože kým si pán Putin môže udržať svoju moc v Rusku, je mu jedno, či je to dobré alebo zlé pre jeho vlastných ľudí. Bohužiaľ. Takže naozaj jediná cesta je ukázať silu. A plne súhlasím s vašou druhou poznámkou, že je to o Európe. Ukrajina statočne bráni Európu a musí mať našu podporu, ako sa len dá. Dokonca aj zo strany neutrálnej krajiny, akou je Rakúsko. Nemôžeme sa priamo vojensky angažovať, ale morálne sme plne na ukrajinskej strane a prispievame aj do systému podpory, humanitárnej, ale aj tej nesmrtiacej vojenskej. A to je väčšinový postoj, ktorý máme nielen vo vláde, ale aj v parlamente.
MW: Debata o obrannej bezpečnosti sa v Rakúsku za posledný rok zmenila, aj keď nie tak dramaticky ako vo Fínsku a Švédsku, ktoré vstúpili do NATO. Je nejaká perspektíva, že by ste sa pripojili?
EB: Máme dobrých susedov ako Česko a Slovensko a Maďarsko. Takže Ukrajina je ďaleko a Rusko je ešte ďalej. Nemáme spoločnú hranicu s Ruskom, máme odlišnú pozíciu. A súvisí to aj s odlišnými historickými skúsenosťami. Musíte si uvedomiť, že Rusi sa stiahli z Viedne a z východnej časti Rakúska
desať rokov po skončení 2. svetovej vojny.
Po stáročia sme boli susednými ríšami. Boli sme aj priatelia, aj sme sa zradili, ale existuje nejaký rešpekt medzi Ruskom a Rakúskom. Takže myšlienka, že by sme vstúpili do vojenskej aliancie, ako je NATO, je na istý čas vylúčená. Ale naša politika je, je dosť šikovná. S NATO spolupracujeme ako keby sme boli členmi, je to tomu veľmi blízk. Môžeme to robiť, pretože sme členmi Európskej únie, ktorá už tiež znížila náš štatút neutrality.
MW: Vrátim sa k tej druhej otázke a to je rozšírenie. Zatiaľ sa nepodarilo integrovať krajiny západného Balkánu do Európskej únie. Aké sú vyhliadky a aké sú pocity na západnom Balkáne?
EB: Iste poznáte termín únava z rozširovania. Ale momentálne to nie tento prípad, len sa pozornosť od Balkánu odvrátila iným smerom. Je tu ruská vojna na Ukrajine, aj iné záležitosti, ktoré pred nás kladú Američania. Čo by sme teraz mali urobiť, je predovšetkým pokúsiť sa vyjednávať s každou z kandidátskych krajín na Balkáne. Podporiť praktické kroky, pokračovať aj v investíciách do právneho štátu, vzdelávania, súdneho systému, vzdelávania štátnych úradníkov. Trochu to robíme aj tu na akadémii, ale aj v iných inštitúciách v Rakúsku a tiež pôsobíme s cieľom presvedčiť väčšie krajiny na Západe o tom, prečo si myslíme, že je potrebné integrovať západný Balkán. To zahŕňa aj rozhovory s ľuďmi z Trumpovej administratívy o tom, ako nám Američania môžu pomôcť v tomto procese.
Všetci vieme, že pán Trump nie je priateľom Európy, ale hovoríme o americkej politickej elite na oboch stranách ich straníckeho systému. Stále veria v Európu a stále veria, že, že je dôležité robiť integračné kroky, ako je zahrnutie Balkánu, pretože inak budú Rusi, Číňania a Turci presadzovať svoje geopolitické záujmy na Balkáne ešte viac ako doteraz. Takže je tu šanca, stále som optimista, že napríklad Čierna Hora by mohla byť prvou z týchto kandidátskych krajín.
Všetci vieme, že malá krajina ako Čierna Hora môže byť integrovaná zajtra. Je to o symbole, ktorý by sme mali dať týmto krajinám.
MW: Áno, lebo tam tá nádej umiera kvôli tým 20 rokom.
EB: Som úplne proti tej myšlienke, že politické spoločenstvo okolo Európy je ohnivý kruh. Mali by sme si jasne povedať, ktorá krajina chce byť integrovaná, stať sa členom Európskej únie s plnými právami, možno po prechodnom období, ako sme to urobili všetci, keď sme vstupovali. A nie vytvárať akési šedé zóny, kde krajiny ako Rusko môžu ľahko pôsobiť.
MW: Môžu stále uplatňovať svoj vplyv, lebo im to umožňujeme, lebo sa k budúcim členom nesprávame ako k rovnocenným. Čo sa týka Američanov, myslím si, že v elitách stále uznávajú, že Európa je pre Ameriku prirodzeným partnerom. Myslím, že pre nich je to dobrá investícia, pretože Amerika nemá žiadne iné vzťahy ako s Európou. Ale nejakým spôsobom sa Európska únia stala, v očiach amerického prezidenta, veľkým konkurentom a zdá sa, že nerozmýšľa spôsobom win- win výhra-výhra, ale prehra-prehra.
EB: A používa, či jeho ľudia používajú argument, že Európa stratila svoje hodnoty. Stratila hodnoty rodiny, viery a všetky tieto veci. Takže existuje republikánske okolie pána Trumpa s pocitmi, že západná Európa je dekadentná. Preto sa zhodujú s Rusmi, ktorí hovoria, že západná Európa je dekadentná.
MW: No, počuť to od Rusov je naozaj zvláštne. A môžeme veľa diskutovať o tom, prečo Rusko nemá právo hovoriť o Európanoch, že sú dekadentní.
Zvyčajne sa na konci epizódy nášho podcastu pýtam našich hostí, akú literatúru alebo podcast by ste odporučili našim poslucháčom a divákom?
EB: V prvom rade by som pozval poslucháčov a divákov na webovú stránku Diplomatickej akadémie. To je dobrý začiatok, pretože tam máme podcasty a prezentácie. Väčšinu našich verejných podujatí dávame aj na YouTube a Facebook. Sú tam stovky vecí na všetky možné témy. Naši študenti majú svoj vlastný podcastový kanál.
Odporúčal by som webovú stránku Bruselského inštitútu pre geopolitiku (Brussels Institute for Geopolitics.)
Odporúčal by som knihu talianskeho spisovateľa Itala Calvina Neviditeľné mestá, veľmi poetickú cestu talianskymi mestami. Je o tom, že každé miesto má svoju vlastnú pamäť, a nielen jednu pamäť alebo jednu identitu, ale mnoho identít.
Už som spomínal esej Milana Kunderu Únos Západu alebo Tragédia strednej Európy. Je z roku 1984, ale je naozaj stále aktuálna. Zaujímaná je aj kniha Ivana Krasteva a Stephena Holmesa Svetlo, ktoré pohaslo, o tom prečo Západ prehráva boj o demokraciu. Je to dosť skeptická kniha, ale dáva nám aj predstavy o tom, ako sa to dá zachrániť.
Určite by som mohol spomenúť svoju vlastnú knihu s názvom Central Europe Revisited. Tú sme napísali v rokoch 2018-2019 ešte pred plnoformátovou vojnou Ruska na Ukrajine. Ale už vtedy sme hovorili, že ak Európa nebude načúvať skúsenostiam Stredoeurópanov a Východoeurópanov a ak sa nám nepodarí integrovať ich názory do spoločného európskeho projektu, tak máme problém. Ale mysleli sme si, že hlavný problém je v Európe, v európskej integrácii. A nemysleli sme si, že je to Rusko, ktoré zaútočí na Ukrajinu takým spôsobom, ako zaútočilo. Ale aj tak si myslím, že je to, zaujímavá kniha. Je to zamyslenie sa nad tým, čo sa stalo od pádu železnej opony s našim regiónom a prečo by sme mali formovať budúcnosť Európy.
