Nadpis tohto príspevku som si požičal od Josepha Hellera. Aj keď moje príspevky zďaleka nedosahujú úroveň jeho cynicko-ľudského, až absurdného humoru. Lenže – aj to, čo sa stalo, má v sebe prvky Hellerovského humoru. Teda, ako pre koho.
Nemám pocit, že by sa momentálne Truban, Beblavý a Hlina chytali za bruchá od smiechu, potľapkávali sa po ramenách a tešili sa z toho, že ako keby vyliezli z Hlavy XXII. Skôr by sa mali smiať a chytať od smiechu za bruchá kvôli tomu paktu o neútoční, ktorý im bol na prd.
Ale teraz vážne. Čo sa to vlastne stalo? Napríklad toto – progresívni všeumelci sa nedostali do parlamentu. Otázka, nie len pre nich je – prečo?
Matovič robil politiku, ostatní cirkus
Mimochodom, zdôvodnenia politikov, prečo boli neúspešní si, prosím vás, nevšímajte. Je to zlátanina výhovoriek a bludov. Ako napr. Trubanova úvaha o tom, že do Austrálie nedodali nejaké volebné lístky zahraničným Slovákom. Ako keby tí volili len a len jeho.
Pripomína mi to rok 2016, keď Ján Figeľ prišiel so zdrvujúcim zdôvodnením toho, prečo KDH neprešlo do parlamentu. Neviem, kto mu vtedy našepkal (teda viem, ale nepoviem), že najlepšie bude, ak povie, že zodpovední sú krajskí predsedovia. Ale tá Trubanova Austrália má tiež niečo do seba.
No, a čo sa stalo? Len a len to, že Matovič robil politiku a ostatní cirkus. Nič iné. Napríklad: Kresťania uzavrú pakt o neútočení s neomarxistami. Alebo naopak. Nadšení nie sú ani jedni, ani druhí voliči.
Trápne a arogantné
Politici PS/Spolu si pomýlili politiku a aktivizmus. Neviem, koho oslovili tým, že chodili na protidemonštrácie na mítingy ĽSNS. Asi im nedoplo, že voľby nie sú o tom, aby provokovali voličov iných strán, ale o tom, aby získavali. A oslovovali prípadných svojich voličov. Pekná ukážka kempovania v NR SR na záver volebného obdobia bolo tiež niečo, z čoho museli byť voliči nadšení.
Prednášky o drogách, či čo to bolo, lídra PS mohli osloviť toho, koho oslovili. Veď viete. Len či práve títo, možno pod vplyvom návykovej látky, išli voliť, no neviem.
Tváriť sa ako budúci minister pred voľbami nie je iba pokúšaním osudu, ale aj trápne a arogantné.
Fatálne zle si vysvetlili úspech Čaputovej v prezidentských voľbách. Považovali to za svoj úspech a z toho odvodili aj svoj politický potenciál. Čaputová by vyhrala, aj keby kandidovala napríklad za SaS. Voliči v prezidentských voľbách volili totiž aj a najmä proti SMER-u. Čaputová v tomto prípade zohrala úlohu „sviežeho vánku“, ktorý fúka z opačnej strany. Odkiaľ, to nebolo až tak podstatné. Podstatné bolo, že fúkal proti.
Im naklonené médiá zohrali trápnu, nedôstojnú a najmä pre nich škodlivú úlohu. Vytvorili dojem, že ich sila je oveľa väčšia, ako reálne naozaj bola. Stavili na hru, že keď vreštíte najhlasnejšie, je vás aj najviac. Ale toto, samozrejme, neplatí. Naopak – otvorili otázku o opodstatnenosti vlastnej existencie. Najmä o relevantnosti samotnej koalície.
Majstri v hejtovaní
PS sa môže reálne pýtať – načo nám je Beblavý? Navyše tým, že sebaisto vytvorili koalíciu, sami sa pripravili o zastúpenie v parlamente. Keby išli cestou spoločnej kandidátky, boli by tam. Konzervatívec, ako ja, si povie – chválabohu. Ale to je snáď každému jasné.
Prívrženci a členovia tejto strany (nie všetci), sú majstrami v hejtovaní. A nenávisti. Vedel by som niečo o tom hovoriť. Kamaráti mi posielali print screeny. Ale nejde o mňa. Politika je síce boj, to je v poriadku. Len sa to nedá spojiť s tým, že sme jediní držitelia jedinej pravdy, hoci sme názorová menšina. Toto ale boľševicky oni robili. V spolupráci so svojimi médiami dosiahli efekt denníka Slovenská republika, ktorý tak neobjektívne podporoval svojho času HZDS, že len po jeho otvorení ste dostali reflux a hnačku zároveň.
Tu sme pri merite veci. Keď sa fanatizmus, alebo aktivizmus, spojí s médiami, vznikne z toho, okrem pocitu nesmiernej trápnosti, prúser. Niekedy skôr, niekedy neskôr. Takú selekciu, akú robili „ich“ médiá, na to netreba srdce, ale žalúdok. Adorovanie ich vyvolených a až ostrakizácia tých, ktorí im nepasovali do schémy.
Jednu vec nechápem – toto isté robili, keď zvolili Kisku za prezidenta. A nepoučili sa. Pri Čaputovej im to tiež vyšlo, aj s umelo a veľmi nepoctivo vyvolanou hystériou pár hodín pred voľbami. Lenže – to boli väčšinové voľby a nebolo tam 14 dňové moratórium na prieskumy. Parlamentné voľby sú pomerné. A to je, milí priatelia, setsakramentský rozdiel!
Poďme do nich
Tváriť sa pokrokovo a vyvolene ešte nemusí byť pokrokové, a už vôbec to z vás neurobí vyvolených. My, kresťania, totiž vieme, že je veľa povolaných a málo vyvolených. Takže „Mladá sila, poďme do nich!“ bol asi najväčší omyl ich kampane. Lebo to urážalo starších a „poďme do nich!“ patrí do krčmy. Dokonca ani do kaviarne nie. Ani do bratislavskej (ešte aj tú mi znechutili).
Ale čo je najdôležitejšie. Ukázalo sa, že je ich na Slovensku menej, ako si sami mysleli. Slovensko nie je „ľavicovo-progresívne“. Dokonca ani „progresívne“. Vo svojej podstate je stále konzervatívne.
To, že KDH v ňom neuspelo, nie je chyba Slovenska, ako by sa niekomu možno zdalo a zdá, ale chyba KDH. A to aj napriek tomu, že si predseda KDH myslí zrejme niečo iné. Lebo koketuje s myšlienkou, že by aj voliči mali mať hmotnú zodpovednosť. Asi za blbú voľbu, keď sa nedostal do parlamentu. Pripomína mi to časy, kedy komunisti vymieňali národy, ktoré nechceli prijať ich názor. Stalin takto pekne hore-dolu sťahoval Kurdov, Tatárov, Poliakov. Nacisti, to bol iný problém. Rasový, nie len názorový.
KDH zostalo iba značkou
Problém KDH bol najmä v tom, že jeho predseda neustále bojoval. To nie je moc kresťanské. Čím úspešne negoval svoje naozaj poctivé návštevy regiónov, ktoré do tej miery nerobil žiadny predseda KDH pred ním. Navyše, mal chronický a dosť veľký problém aj s 8. Božím prikázaním (ak neviete, ktoré to je, vygúglite si ho). V tomto prípade sa skrátka stalo, že Slovensko nemá relevantnú kresťanskú stranu. Napriek tomu, že sme údajne jednou z najkresťanskejších krajín v Európe.
KDH zostalo iba značkou. Kresťanskí politici sú dnes roztrúsení od OĽaNO cez KÚ, KDŽP, ĽSNS až po SMER – aj so svojimi voličmi. O atrapách tzv. „liberálnych kresťanov“ v PS sa nebavme. Otázkou ostáva, či neúspech KDH v týchto voľbách je pre túto stranu umieráčikom. Odpoveď na ňu nepoznám.
Bije sa vo mne skepsa, vyplývajúca z podozrenia, že kvalita sa z KDH vytratila a pocit (možno skôr želanie), že to celkom tak nie je. Kvôli objektivite však musím povedať jedno – zlý výsledok KDH nejde len na vrub predsedu. Je to vizitka pre celú stranu a najmä pre predsedníctvo. To malo zasiahnuť najmä pri „pakte o neútočení“.
Tu už ide o najhlbšie nepochopenie kresťanskej politiky. Kresťanská strana sa skrátka nemôže spájať so stranami, ktoré majú v programe sobáše homosexuálov, liberalizáciu interrupcií a pod. Ani v podobe paktu o neútočení, ani za cenu „vyššieho záujmu“ – porážke SMERu. KDH malo ísť tak, ako OĽaNO. Svojou cestou. Myslím si, že toto bolo nakoniec to, čo KDH zlomilo väzy. Odtiaľto pramení môj skepticizmus. Akí kresťanskí politici v KDH vlastne sú?
Zásadné posolstvá
Tieto voľby teda priniesli zásadné posolstvá. To prvé – Slovensko nie je ani „progresívne“ ani ľavicové. Je, aké je. Mierne konzervatívne, neporiadne kresťanské, ale so zdravým rozumom. Slovensko nie je to, čo prezentujú uvrešťaní aktivisti. Slovensko dokázalo samo sebe, že mať veľa peňazí a najhlasnejšie kričať ešte neznamená, že sme aj najväčšia sila. Naopak – Slováci demaskovali to, čo som ja iba od nich opísal a napísal o vetu vyššie. To mi dáva optimizmus.
V Európe masovo pretláčané myšlienky Frankfurtskej školy a neomarxizmu sa zatiaľ o nás iba obtreli bez vážnejších škôd. Zatiaľ. Lebo ako sa na pravých boľševikov patrí, oni budú robiť svoju permanentnú revolúciu stále. Už to aj vypisujú.
Druhé posolstvo je to, že SMER iba nevyhral. Stále ostáva druhou najsilnejšou stranou na Slovensku.
Tretím je fakt, že zvíťazila protikorupčná strana. Toto dáva nádej. Boj proti korupcii a jej chobotnici je behom na veľmi, veľmi dlhú trať. Ale aj najdlhšia cesta sa začína prvým krokom. Chcem len veriť, že toto je prvý krok.
Nie je koho voliť
Preto Matovičovi úprimne držím palce. Napriek tomu, že je viac aktivista ako politik, napriek tomu, že niekedy robí veci, nad ktorými ostáva rozum stáť, napriek tomu že je až príliš insitný. Jedno mu treba uznať. Je stále rovnaký. Je taký istý, ako keď mal 5 %. Zatiaľ – aj keď to pre niekoho môže byť tá najhoršia správa. Keď sa to zmení, chcem byť prvý, kto mu to otrieska o hlavu.
Štvrtým – pre mňa, ako kresťana je alarmujúci fakt, že dnes kresťanskí voliči de facto nemajú koho voliť. To netvrdím ja, to ukázali voľby. Ja to len definujem. Dokonca pripúšťam aj to, že niektorí z vás uvažujú, či je to vôbec dôležité. Ako pre koho. V mojom vnímaní je.
Kresťanské strany by mali mať jeden rozmer navyše – hodnotovo eticko-morálny. To je to, prečo sú aj tieto strany citlivejšie vnímané pri prípadných prešľapoch a kauzách. Verejnosť to od nich ako keby podvedome očakávala – integráciu „vyššieho princípu“. Je to niečo ako aura. Je to niečo, čo sa nedá rozprávať, ale treba to konať. Ak konanie nie je v súlade s rozprávaním, táto aura zanikne. KDH ju teraz nemá.
Na záver trochu humoru
A na záver, trochu humorné posolstvo. Musím sa usmievať nad špekuláciami, že keby Kiska nezaložil stranu, nezobral by hlasy PS/Spolu a pod. Neviem, kto tieto bludy vymýšľa. Lebo táto filozofia predpokladá, že Kiska mal ísť za Beblavým, alebo za neviem kým a povedať – chcel by som založiť stranu, ale to neurobím, aby som vám nebral hlasy.
A čo ďalej? Mal ísť aj Drucker za Ficom, Harabin za Kotlebom a SNS a pod.? Takto ale parlamentná demokracia nefunguje. Takto funguje len zúfalosť nad výsledkom a neschopnosť vidieť nahého kráľa.