Prečo ste si zo všetkých športov vybrali práve atletické viacboje? Čo vás k tomu viedlo?
Lebo sa mi páči atletická všestrannosť. To ma na tých viacbojoch najviac láka! Chcem robiť všetko, čo je v programe viacbojov, nie iba jednu – jedinú disciplínu (smiech). Možno sa niekedy budem špeciálne venovať jednej disciplíne, ale až keď budem staršia a skúsenejšia. Teraz sa ešte nechcem špecializovať iba programovo na jednu disciplínu. Teraz ma baví robiť viac vecí súčasne. Aj tréner Milan Sulety ma už dlhšie systematicky vedie k univerzálnosti a všestrannosti.
Po kom z rodiny ste zdedili atletické gény?
V našej rodine sa atletike a športu venovali už starí rodičia. Atlétkou a dobrou viacbojárkou bola aj moja mama, Otec behal 400 m cez prekážky. Starší brat bol tiež atlétom v Dubnici, tomuto športu sa venoval aj strýko. Brat bol veľký talent od prírody, štartoval na MS pretekárov do 17 rokov, ako aj na MS atlétov do 19 rokov, ale nebol taký ´pracant´ na tréningu ako som napríklad ja. Preto v súčasnosti už nešportuje, radšej sa venuje štúdiu. Pri svojom veľkom talente to mohol dotiahnuť ďaleko, len on si myslel, že v súčasnej konkurencii vystačí iba s talentom a zdedenými génmi. A to už teraz už nejde. Už to nestačí. Treba k tomu pridať aj niečo navyše. Treba na sebe poctivo a tvrdo robiť (dlhá odmlka). Podľa mňa nevyťažil všetko, čo v ňom bolo. Ale aj tak všetko dianie u nás sa zásluhou mamy, otca a brata točilo predovšetkým okolo atletiky. V takom prostredí, v ktorom šport bol témou číslo jeden, som vyrastala. Som rada, že som mala po kom zdediť atletické gény (smiech).
S akým športom ste začínali?
Od ôsmich rokov som hrala tenis. Vydržala som pri ňom sedem rokov. Ale tento šport ma nejako nenapĺňal. Nedarilo sa mi v ňom, lebo som sa veľmi dlho nedokázala vyrovnať s tým, že mám hrať – a hlavne mám ´nabiť´ niekoho, koho vidím priamo oproti sebe na druhej strane siete. Robilo mi problémy porážať súperky, ktoré som mala zoči – voči (smiech). Neviem si vysvetliť, prečo som to takto vnímala svojou detskou hlavou, ale bolo to tak. Tenis ma veľmi neoslovil. Nebol to môj šport (smiech). Rodičia, keď videli, že sa neviem na kurte dostať do potrebného súťažného tempa, že ma to nebaví, tak ma z tenisu zobrali a dali ma na atletiku.
Aké sú vaše osobné rekordy v sedemboji?
Aby som sa nepomýlila, tak si radšej pomôžem výkonmi, ktoré mi vlani na svetovom šampionáte juniorov v Barcelone pomohli vybojovať 6. miesto, vďaka ktorému ma v ankete nášho zväzu vyhlásili za Talent roka (smiech). V behu na 100 m cez prekážky mám osobný rekord 13,99, do výšky som skočila 175 cm, moje maximum vo vrhu guľou je 10,89 metra, hladkých 200 metrov zabehnem za 24:33, do diaľky som už skočila 603 cm, rekord v hode oštepom mám 31,36 m, 800 m som najrýchlejšie zvládla v čase 2:20:44 min. Spolu to bol výkon na 5610 bodov.
Chystaný odchod do Ameriky by ma mal ľudsky i športovo posunúť ďalej.Lucia Mokrášová
Ktoré disciplíny zo sedemboja sú vašou silnou stránkou, a na ktorých musíte v blízkej budúcnosti ešte pracovať, aby ste ich zlepšili?
Dobré výkony som aj v Barcelone, a potom aj neskôr na ďalších menších pretekoch, predviedla v behoch na 100 metrov cez prekážky, na 200 metrov a 800 metrov. Behy sú mojou silnou stránkou. Tam si verím, viem, že v nich dokážem ´urobiť ´ dobré časy. Som dostatočne rýchla. Spokojná môžem byť aj so skokom do výšky a do diaľky. Ak však chcem v budúcnosti úspešne atakovať stále platný slovenský rekord Marcely Podrackej musím sa zlepšiť vo vrhoch a hodoch. Konkrétne vo vrhu guľou a v hode oštepom. Ale to podľa mňa príde až postupne, keď fyzicky zosilniem a pretekársky dospejem. Všetko okolo nás chce svoj čas a postupnosť. Aj atletický viacboj žien.“
Láka vás prekonať niekedy „bradatý“ slovenský rekord v sedemboji žien, ktorý od augusta 1994 – od ME v Helsinkách výkonom 6046 bodov drží Marcela Podracká?
Samozrejme, že by bolo pekné urobiť raz taký výkon ako Marcela Podracká! To je méta, ktorá je momentálne pre mňa ešte veľmi ďaleko (krátka odmlka). Aby ste ma správne pochopili, ambície prekonať rekord Podrackej jednoznačne mám. Nechcem však na seba vyvíjať nejaký veľký tlak, ale určite sa o taký výkon s trénerom budeme usilovať. Neviem však povedať, kedy to bude. My s trénerom ideme trpezlivo a cielene krok za krokom. Každý rok sme niečo zlepšili, niečo pridali a výsledky sa dostavili. Výkon na hranici 6050 bodov je však ešte veľmi ďaleko (dlhá odmlka). Nič nemôžeme nasilu a tvrdohlavo lámať na kolene! Nedá sa za tým cieľom ísť cez ´mŕtvoly.´ Musím vnímať aj to ako na fyzickú záťaž reaguje moje telo. Je to veľmi dôležité. Za výkonnostnými cieľmi treba ísť postupne. Každý rok niečo pridať. Niečo zlepšiť. Určitú výkonnosť som mala, keď som štartovala na MS pretekárov do 17 rokov, inú športovú formu som mala, keď som minulý rok išla na MS juniorov do Barcelony.
Minuloročné 6. miesto na majstrovstvách sveta juniorov v Barcelone ste senzačne vybojovali najmä zásluhou zlepšenia osobných rekordov vo všetkých behoch a skokoch. Kde treba hľadať dôvody tohto vášho zlepšenia výkonnosti?
Barcelonsky výsledok je ovocím mojej dvojročnej práce pod vedením výborného trénera. Za dva roky sme s trénerom urobili výsledok, na ktorý som dnes hrdá. Fakt, nepreháňam. Som naň pyšná! Ukázalo sa, že s trénerom sme urobili poctivú prácu. Teší ma, že sme to veľmi dobre načasovali. V Barcelone som si zlepšila osobné rekordy v behu na 100 m cez prekážky, v behu na 200 i 800 metrov, v diaľke a výške som svoje osobné rekordy vyrovnala a posun vpred sa nekonal iba pri mojich slabších disciplínach, čiže iba v hode oštepom a vo vrhu guľou (smiech).
Už dávnejšie tvrdíte, že po maturite na Športovom gymnáziu v Trenčíne chcete v štúdiu i v športovej kariére pokračovať na univerzite v USA. V akom štádiu je momentálne váš „prestup“ do zámoria?
Budem úprimná, neviem. Fakt teraz ešte neviem, či do Ameriky pôjdem o rok, alebo až o dva. Teraz to ani neriešim. V prvom rade musím pracovať na vrhoch a hodoch. S trénerom Suletym sa zameriam na vrh guľou a spolu sa oprieme aj do hodu oštepom! Toto je základ môjho možného napredovania. Ak zvládnem guľu a oštep, budem pre Američanom ešte cennejšia. A samozrejme, z toho posunu vpred môžem ťažiť aj ja na ďalších šampionátoch, ktoré ma najbližšie dva roky čakajú (dlhá odmlka). Pre ME .pretekárov do 19 rokov, ktoré budú tento rok v Rieti, mám odloženú ústnu maturitu až na september. Čas, ktorý získam týmto plánovaným odkladom chcem využiť nie iba na tréning, ale aj na zdokonaľovanie sa v angličtine. Musím na nej ešte popracovať, aby som do Ameriky prišla ako kompletný mladý človek (smiech). Chcem tam ísť dobre vybavená a vytrénovaná nie iba po športovej, ale aj po jazykovej stránke. Aby som v novom pôsobisku nemala žiadne väčšie problémy.“
Na Slovensku nemám žiadnu konkurenciu! Dosiahla som slušný výsledok. Ale zostala som sama. Nemám súperky. Horko – ťažko nazbieram tri dievčatá, aby som mohla súťažiť, čo je veľmi smutné.Lucia Mokrášová
Kedy ste sa dostali do kontaktu s americkými vyhľadávačmi talentov a skautmi zámorských univerzít?
Skauti americkej univerzity si ma podľa všetkého vybrali už na svetovom šampionáte pretekárov do 17 rokov v Lille v roku 2011. Tam sa prvýkrát vyjadrili v tom duchu, že ma chcú. Že si na mňa počkajú… Už vtedy tvrdili, že som ich typ, ktorý do tímu svojej univerzity potrebujú. Dôkazom toho, že to stále myslia vážne, je skutočnosť, že sa na mňa boli minulý rok pozrieť aj v Barcelone na MS juniorov. A boli veľmi radi, že sa mi na tomto šampionáte tak darilo! Tešili sa spolu s nami. Po mojom 6. mieste boli úplne v eufórii, s čím sa vôbec netajili (smiech). Vybrali si ma na základe toho, že ako vysoká pretekárka, mimochodom meriam 177 cm, mám veľmi dobrú techniku a som rýchla. Také pretekárky oni potrebujú. Teraz sa takmer celý rok budem venovať iba angličtine, aby som pri prechode do USA nemala problémy. (dlhá odmlka). Uvedomujem si, že ten prechod bude veľmi ťažký, ale chcem to aspoň skúsiť.
Lucia, čo si od tohto zamýšľaného prestupu na americkú univerzitu najviac sľubujete?
Chystaný odchod do Ameriky by ma mal ľudsky i športovo posunúť ďalej. Aj tréner mi už niekoľkokrát povedal: ´choď, skús. Ja ti už o pár rokov nebudem mať čo dať. Ty musíš ísť výkonnostne hore. Možno sa dostaneš do partie a k trénerovi, ktorý ti v tomto smere veľmi pomôže.´ Práve pre tieto rady si svojho trénera veľmi vážim. Myslí dopredu – a mnohokrát myslí aj za mňa (smiech). Mohol ma predsa odhovárať. Mohol mi sľubovať, že spolu ešte dokážeme veľké veci… On ma však stále povzbudzuje, aby som išla do zámoria. On si asi dal na váhy podmienky pre atletiku a šport u nás a možnosti atlétov a športovcov v Amerike. Dá sa to vôbec porovnávať? Dá sa nejako objektívne porovnávať neporovnateľné? Asi nie… Obávam sa iba jedného. Prídem do iného tréningového i jazykového prostredia, do inej kultúry, medzi ľudí s inou mentalitou. Ale to by som mala zvládnuť. Najťažšie asi bude nájsť dobrého trénera. To je pre športovca veľmi dôležitý faktor. Je dôležité, ako si títo ľudia ´sadnú.´ Dúfam, že pri výbere nového trénera mi bude šťastie naklonené. Viem, že dobrý tréner ma môže v mojom športe posunúť ešte ďalej. A s týmto zámerom tam chcem ísť.
Kde vidíte svoje hranice v päťboji žien pre túto sezónu? Aké výsledky chcete dosiahnuť v sedemboji žien?
Okrem sedemboja chcem robiť aj päťboj. Nedávno v Prahe som bola iba 121 bodov od slovenského juniorského rekordu Marcely Podrackej, čo je veľké povzbudenie do ďalšej tréningovej práce. Ako tretia na Slovensku som sa dostala cez 4000 bodov, môj osobný rekord je teraz 4025 bodov. Lenže problémom je to, že v tejto disciplíne nemám na Slovensku žiadnu konkurenciu! Dosiahla som slušný výsledok. Ale zostala som sama. Nemám súperky. Horko – ťažko nazbieram tri dievčatá, aby som mohla súťažiť, čo je veľmi smutné. Ale aká môže byť úroveň disciplíny, keď súťaž žien vyhrá juniorka? Preto jediné riešenie ako sa z tohto žalostného stavu dostať, je cestovať za súperkami do zahraničia. Našťastie, najbližšie to máme do Prahy, kde sa zvykne stretnúť dobrá konkurencia. Rada tam chodím súťažiť. Ale súťaže v Prahe predsa nemôžu byť riešením toho stavu, čo teraz v päťboji žien u nás máme.
Atletika je podľa mňa spravodlivý šport. Všetko, čo neurobíte alebo oklamete v tréningu, sa vám počas súťaže vráti. Mnohokrát vo veľmi krutej podobe. V atletike sa z pohľadu výkonnosti nedá hrať na skrývačku…Lucia Mokrášová
Čo vás na atletike najviac baví, čo sa vám na nej nepáči?
Páči sa mi, že atletika je krásny, ale zároveň aj ťažký šport. Som rada, že atletika je podľa mňa spravodlivý šport. Všetko, čo neurobíte alebo oklamete v tréningu, sa vám počas súťaže vráti. Mnohokrát vo veľmi krutej podobe. V atletike sa z pohľadu výkonnosti nedá hrať na skrývačku… Ja som na tréningu veľký ´pracant´ a tréner to vidí. Aj preto spolu veľmi dobre vychádzame, a aj vďaka tomu ideme postupne každý rok vo výsledkoch a výkonoch vyššie. V atletike sa nemôžete vyhovárať na spoluhráčku, na iného človeka, že vám niečo pokazil… To sa nedá. V tomto je to šport pre mňa ako stvorený. Rada sa porovnávam so súperkami, rada si staviam nové a nové méty. A čo sa mi nepáči? To si radšej nechám pre seba. Aby som nevyložila všetky karty na stôl (smiech). Ťažké tréningy ma nie vždy tešia. A potom tréning disciplín, v ktorých sa mi nedarí. Ale aj tie patria do sedemboja. Aj tie musím robiť (smiech).
Čo z tohto vášho športu vôbec nemusíte?
Neviem, či som teraz správne pochopila vašu otázku. Ale poviem to tak, ako to ja cítim. Najväčším problémom slovenskej atletiky je to, že nám chýba líder, chýba nám tímový hráč, ktorý by dianie v tomto športe usmernil, ktorý by mu dal potrebný a osožný impulz. Aby sme všetci išli jedným a správnym smerom. Aby napríklad aj tréneri normálne spolupracovali (krátka odmlka). Potrebujeme vodcovskú osobnosť, ktorá stmelí atletické hnutie i celý slovenský šport. Potrebujeme človeka, ktorý bude zanietený pre to, čo robí. Samozrejme, problémom sú aj peniaze. Je zle, ak športovec nemá financie na prípravu, na sústredenia, na tréningové pobyty. Ale viac ako tie peniaze nám chýba človek, ktorý by mal jasnú víziu a pre jej naplnenie by dokázal získať ľudí. Potrebujeme osobnosť, ktorá by určila správny smer. Taký človek u nás chýba. Mnohí sa o to usilujú, ale ešte nevidíme ovocie ich úsilia (dlhá odmlka). Ak chcem niekedy byť v top poradí vo svojej disciplíne na svete, potrebujem podporu, podnety. Potrebujem okolo seba ľudí, ktorí mi pomôžu. Nemyslím iba trénera. Toho mám. A veľmi dobrého. Mama ho poznala ešte z čias, keď sama súťažila, a povedala mi, že on pre mňa bude ten najlepší tréner. Som rada, že v tomto smere sa nemýlila. Spolu sme urobili kus dobrej práce. My sme silná dvojka. Aj keď môj tréner to niekedy má so mnou veľmi ťažké. Je však trpezlivý, vie mi poradiť, pomôcť. V tomto smere je asi najlepší tréner pre disciplíny viacboja. Niekedy musí byť aj dobrý psychológ a pedagóg. Ale on si už na to všetko zvykol (smiech).
Čím si vysvetľujete skutočnosť, že vy ako viacbojárka dokážete v hale i na otvorenom štadióne v bežeckých disciplínach v priamom súboji zdolať aj špecialistky na tieto trate?
Lebo som lepšia ako moje súperky (smiech). Ale teraz už vážne. Veď o tom je predsa atletický viacboj! Ak chcem patriť medzi najlepšie mladé sedembojárky v Európe, musím doma byť rýchlejšia a lepšia ako mnohé špecialistky. V priamej konfrontácii s nimi musím ísť tie ´ich´ disciplíny naplno. V tomto to už iné nebude… Samozrejme, nesmiem sa báť ísť s kožou na trh a do priameho súboja so špecialistkami. Napokon, mnohé súperky z behov a skokov ma motivujú, mnohé ma na pretekoch ťahajú – a mnohé zasa v súťažiach výkonnostne dopredu ťahám zasa ja. Ja predsa mám výkony, s ktorými sa nestratím ani medzi šprintérkami. Na nedávnom halovom šampionáte v bratislavskom Eláne som vytvorila nový juniorsky rekord v behu na 60 m cez prekážky. Aj to je jasný dôkaz toho, že stále idem výkonom hore. Aj to je svedectvo toho, že to s trénerom Suletym robíme dobre, že obaja vieme, kam svoje spoločné snaženie smerujeme. Darmo, my dvaja s trénerom sme silná dvojka (smiech). Teraz sú pred nami majstrovstvá Európy pretekárov do 19 rokov v Rieti.
Štefan Žilka