TRENČIANSKE TEPLICE 17. júna (WEBNOVINY) – O skutočnosti, že ľudia nakoniec skončia tam, kde im je to predurčené, svedčia mnohé osudy.
Potvrdzuje to aj úspešný slovenský kameraman Jozef Šimončič, ktorý si na 20. ročníku Art Film Festu prevzal ocenenie Zlatá kamera.
Rodák z Bratislavy chcel byť pôvodne architektom, keď ho na fakultu nevzali, odišiel pracovať do televízie, kde robil osvetľovača, asistenta kamery a asistenta produkcie pri dabingoch. Od filmu ho už nič neodtrhlo.
Dnes jeho tvorba zahŕňa 62 hraných filmov a rovnaký počet televíznych inscenácií.
Už jeho debut a zároveň absolventský film Sladké hry minulého leta (1968) vzbudil pozornosť nielen u nás, ale aj na festivale v Monte Carle, odkiaľ si odniesol ocenenie za kameru Zlatá nymfa.
Obrazom: Kameraman Dodo Šimončič na Art Film Feste 2012
V živote mal šťastie
V jednom rozhovore raz Jozef Šimončič povedal, že v živote treba mať šťastie. A ako sám priznáva, on ho mal. Keď nakrúcal film Slávnosť v botanickej záhrade (1969), tak sa na večernú projekciu prišiel pozrieť aj režisér Juraj Herz.
„Dokončievali sme film a večer bývali projekcie, na ktoré nikto okrem štábu nechodil. Naraz sa otvorili dvere a vstúpil Juraj Herz aj s produkciou,“ spomínal Šimončič na tlačovej konferencii v Trenčianskych Tepliciach.
Režisér si povedal, že toho kameramana chce a vznikla z toho vyše päťnásťročná spolupráca a filmy ako Petrolejové lampy (1971), Sladké starosti (1984) či Galoše šťastia
„Mal som veľké šťastie na režisérov, či už je to Jakubisko, Hanák, Peter Solan či Juraj Herz, takže som točil rozprávky ako Perinbaba či Galoše šťastia. Naozaj to boli špičkoví režiséri, s ktorými bola fantastická spolupráca,“ uviedol Šimončič.
Obrazom: Art Film fest 2012
Režisérovi treba pomáhať
Skutočnosť, že jeho profesia a zásluhy za film sa strácajú v tieni hercov a režisérov, ho veľmi netrápi.
„Režisérovi treba pomáhať, nepútať pozornosť na svoju kameru, aby som ukázal, ako viem krásne konkurovať. Nejde tam o konkurenciu, ale o súhru, aby tie zábery vytvárali niečo, čo režisérovi a dramaturgovi pomáha lepšie vysvetliť film. Kameraman a režisér sa musia mať radi. Keď tam niečo začne škrípať, tak to škrípe do konca a potom sa to prejaví aj na filme,“ dodal Šimončič, ktorý je prezidentom Asociácie slovenských kameramanov.
V Kúpeľnej dvorane Art Film Festu si zaspomínal aj na svoju doterajšiu kariéru.
Kameraman stojaci pri zrode najlepších filmov, ktoré sa za minulé desaťročia na Slovensku i v Čechách nakrútili, vrátane významného slovenského filmu 70. rokov Ružové sny (1976) režiséra Dušana Hanáka, získal ocenenia na mnohých filmových a televíznych festivaloch.
O zmenách, ktorými prešla kinematografia, by za svoju vyše 40-ročnú kariéru vedel rozprávať dlho: „Medzi filmovaním vtedy a teraz je veľký rozdiel. Vtedy sa točilo na 35 mm film a svietenie či exponovanie bolo oveľa náročnejšie. Nedávno som natočil jeden televízny film 1h 45 a bola to strašná drina, lebo sa to točilo 12 filmovacích dní. Voľakedy sme robili filmy 20-40 filmovacích dní a Perinbabu dokonca aj celý rok.“
Perinbaba bola drina
Za doteraz najtvrdší oriešok považuje práve spoluprácu na kultovej rozprávke Perinbaba.
„Keď chce človek urobiť pekný film, vždy sa natrápi. Ale ide napríklad aj o dĺžku. Ťažké bolo pracovať s Jurajom Jakubiskom, ale nie kvôli tomu, aký je režisér, ale kvôli času. Točili sme v zime, v lete, na jar i jeseň – takže všetky štyri ročné obdobia. Chodili sme do jaskýň, museli sme šlapať dole schodmi, tristo schodov, zasa sa vrátiť hore a zasa dole. Svietenie v jaskyniach tiež nebola sranda, to bolo asi najnáročnejšia práca na filme,“ uviedol nositeľ ocenenia Zlatá kamera, ktoré si prebral na slávnostnom otvorení Art Film Festu.
Filmový festival na počesť Doda Šimončiča uvedie v programe jeho kameramanský debut Sladké hry minulého leta (1969) režiséra Juraja Herza. Impresionisticky ladený film je oslavou radosti zo života a túžby po nemožnom.
Film získal Veľkú cenu – Zlatú nymfu a Osobitné uznanie za najlepší farebný program, s ocenením práce kameramana Šimončiča, na 10. Medzinárodnom televíznom festivale Monte Carlo 1970 a Hlavnú cenu Ledňáček v rámci celej kolekcie predvedených filmov z obdobia normalizácie na 4. FINALE Plzeň 1990.
