žiadnom prípade krehký – dokáže zvládnuť náročné podmienky pri vesmírnom štarte a je vynikajúcim tepelným izolátorom, 39-násobne účinnejším než sklené vlákna.
Prvé aerogély boli vyrobené na báze kremíku, neskôr vznikli aj na báze kysličníku hlinitého a v 80-tych rokoch minulého storočia aj na báze uhlíku.
Dnes sa aerogély na báze kremíku, oxidov kovov, polymérov a uhlíku používajú na tepelnú izoláciu v oknách a budovách, pri výrobe tenisových rakiet, ale napríklad sú súčasťou materiálov na odstraňovanie ropných škvŕn. Majú však aj o niečo exotickejšie využitie – napríkad NASA na báze aerogélu vyvíja špeciálne termoizolačné spodné prádlo pre potápačov a tento materiál bol využitý aj na vesmírnej sonde Star Dust na zachytenie zrniek vesmírneho prachu.
Najnovšie sa vedci z University of Central Florida v Orlande pokúsili vytvoriť aerogél na báze uhlíkových nanotrubíc. Podarilo sa im to a nový – a doteraz najľahší – aerogél dostal označenie MCNT (Multiwalled Carbon NanoTube) aerogel, teda aerogél s využitím mnohostenných uhlíkových nanotrubíc.
Problémom bolo doteraz odstrániť vlhkosť z gélu, ktorý sa z nich podarilo vytvoriť. Tým pádom vytvorili naozaj najľahší pevný materiál s hustotou 4 mg/cm3. Ak by sa nanotrubice, z ktorých pozostáva 30 gramov aeorogélu rozprestreli vedľa seba, zabrali by plochu 3 futbalových ihrísk.
Takto vytvorený aerogél je ohybný, možno ho naťahovať a navyše má výborné vodivé vlastnosti, predurčujúce ho k použitiu v elektronických komponentoch. Podrobný odborný popis jeho výroby nájdete na tomto mieste (v angličtine).
