Niekedy sa len neviete prinútiť do práce. Inokedy rozbehnete desať vecí naraz, ale žiadnu nedokončíte. Myšlienky vám skáču, rozptyľujú vás aj kvapky dažďa búchajúce na okno a aj keď sa veľmi snažíte sústrediť, mozog sa jednoducho rozbehne vlastným smerom. Poznáte to? Možno nejde len o zlé obdobie. Možno žijete s ADHD a ani o tom neviete.
Žijeme v dobe notifikácií, otvorených desiatich kariet v prehliadači a nekonečného multitaskingu. Niet divu, že psychológovia čoraz častejšie hovoria o tom, že porucha pozornosti ADHD sa stáva chorobou modernej doby.
Ako rozlíšiť bežné rozptýlenie od diagnózy? Môžeme si ADHD vypestovať? A prečo ho mnohí dospelí objavia až v tridsiatke? Rozprávali sme sa o tom s psychologičkou Michaelou Trúchlou, ktorá vysvetľuje, že ADHD nie je len „nepozornosť“. A že ho v sebe môže nosiť aj človek, ktorý v škole patril medzi jednotkárov.
V posledných rokoch sa o ADHD hovorí čoraz viac. Je to preto, že sa skutočne stáva častejším alebo sme ho len začali lepšie diagnostikovať?
Myslím, že za značnou časťou nárastu prípadov ADHD je lepšia osveta. Ľudia sa v súčasnosti viac zaujímajú o svoje duševné zdravie, rastie tiež povedomie spoločnosti o rôznych duševných poruchách. Tým, že sa aj o ADHD viac hovorí, viac ľudí vyhľadáva odbornú pomoc a podstupuje diagnostické vyšetrenie.
Štatistiky samovrážd u mladých sú alarmujúce: Ako byť tínedžerovi oporou, keď mlčí? - ROZHOVOR
Nárast prípadov ovplyvňuje aj skutočnosť, že kým v minulosti k odborníkom prichádzali prevažne deti, ktorých správanie bolo rušivé na prvý pohľad, teraz dostávajú pozornosť aj deti, ktoré možno nie sú tak viditeľné, ale v škole sa trápia a pre nejakú príčinu nenapĺňajú svoj potenciál.
Častejšie tak podchycujeme podtyp ADHD s prevahou nepozornosti, ktorý bol v minulosti viac prehliadaný. Väčšia pozornosť sa tiež venuje špecifickým prejavom ADHD u dievčat a žien. Vďaka novým poznatkom rastie počet tých, ktorí dostávajú diagnózu až v dospelom veku.
Súčasná doba je plná rýchlych podnetov, neustáleho multitaskingu a digitálnej stimulácie. Myslíte si, že to môže prispieť k rozvoju ADHD u ľudí, ktorí by ho inak nemali?
Určite žijeme viac v „ADHD dobe“, ako v minulosti. Máme oveľa viac podnetov, oveľa viac vecí, naša práca sa stáva komplexnejšou a náročnejšou. Pod vplyvom smart zariadení a sociálnych sietí sa podľa výskumov zmenila priemerná dĺžka našej pozornosti z dva a pol minúty v minulosti na súčasných 47 sekúnd.
ADHD je však neurovývinová porucha, vzniká v detstve a nemožno ju dostať v neskoršom veku. Ide tiež o komplexnú poruchu, ktorá okrem problémov s pozornosťou zahŕňa aj ťažkosti so sebareguláciou, inhibíciou, deficitmi v oblasti exekutívnych funkcií. Nejde teda len o nejaké čiastkové narušenie pozornosti ovplyvniteľné digitálnym svetom.
Pre porovnanie, ak by človek bez ADHD išiel na niekoľko týždňov mimo civilizáciu a digitálne podnety, jeho mozog by sa postupne dostal do „normálu“. Človek s ADHD by možno vykazoval menej symptómov, ale ADHD by nevymizlo.
Aké dopady môže mať skoré používanie digitálnych zariadení na vývin detského mozgu a môže to nejako ovplyvniť riziko ADHD?
Závery niekoľkých výskumov ukazujú, že včasné vystavenie digitálnym zariadeniam môže mať negatívny dopad na vývin určitých oblastí a fungovania detského mozgu. Väčšina doterajších výskumníkov však potvrdila, že ADHD má neurologické a genetické podklady a nesprávna výchova alebo napríklad hranie hier, nemá vplyv na vznik poruchy. Niektoré sociálne faktory, ako napríklad zvýšený stres v rodine, však môžu interagovať s genetickou predispozíciou dieťaťa a ovplyvňovať ju.
Niektorí tvrdia, že ADHD je len nálepka pre prirodzené odlišnosti v správaní, ktoré v minulosti neboli považované za poruchu. Čo si o tom myslíte?
ADHD nie je ako tehotenstvo – som tehotná alebo nie som. ADHD symptómy môžeme do určitej miery prežívať všetci – po prebdenej noci sme často nepozorní, nevieme si zorganizovať veci, zabúdame, necháme sa ľahko vyrušiť. Preto si treba prítomnosť symptómov ADHD podobne ako napríklad telesnú výšku alebo intelekt predstaviť na spektre.
ADHD predstavuje extrémny koniec tohto spektra, kde sú príznaky v takej intenzite a frekvencii, že nielen predstavujú stav mimo normy, ale čo je dôležité, majú výrazný negatívny vplyv na život človeka. Práve nežiadúce dopady a dôsledky pri interakcii s okolím sú jedným z podstatných kritérií diagnózy ADHD.
Ak vás už nič nebaví, nejde o lenivosť: Možno ste vyhorení zo života, hovorí kouč - ROZHOVOR
ADHD nielen znižuje kvalitu života v rôznych oblastiach (štúdium, práca, vzťahy), ale ako dokázali výskumy, štatisticky znižuje aj vek dožitia o niekoľko rokov. Môžu za to faktory ako zvýšená nehodovosť, vyššie riziko úrazov, závislosti, samovražedné tendencie a tiež vyššie riziko demencie.
Nemôžeme teda povedať, že ide len o nejaké iné prirodzené odlišnosti v správaní, o iný životný štýl. Ľudia prezentujúci svoje ADHD na sociálnych sieťach predstavujú občas len špičku ľadovca. Lepší obraz o ľuďoch s ADHD si možno urobiť vo väzniciach, zariadeniach na liečbu závislostí či na ulici.
Mnoho ľudí sa v dospelosti pýta: „Môžem mať ADHD, len som o tom doteraz nevedel/a?“ Aké sú hlavné znaky, ktoré by si človek mal na sebe všímať?
ADHD viac ako ťažkosti s pozornosťou charakterizujú poruchy v oblasti sebaregulácie, emočnej regulácie, inhibície a exekutívnych funkcií. Exekutívne funkcie sú súčasťou fungovania nášho „ľudského“ mozgu, ktorým sa odlišujeme od zvierat. Namiesto inštinktov a reaktivity sa vieme zregulovať, zastaviť sa, vnímať, v akej situácii sa nachádzame. Zistiť, aké sú možnosti riešenia a následne si naplánovať a zorganizovať ďalšiu činnosť. Motivovať sa a urobiť kroky k cieľu a potom vyhodnotiť, či sme zvolili správne a urobiť prípadné korekcie.
Pri ADHD ide o deficitné fungovanie exekutívnych funkcii. Napríklad v pracovnej oblasti človek s ADHD si nevie zorganizovať a naplánovať svoju prácu, má výkyvy v motivácii a nepodáva vyrovnaný výkon. Má zlý time manažment. Odovzdáva úlohy na poslednú chvíľu, prípadne úlohy odkladá a vyhýba sa im. Rýchlo sa začne nudiť pri stereotypných činnostiach, často mení prácu bez ohľadu na to, či je to pre neho v danej chvíli prospešné alebo nie. Nie je v práci dôsledný alebo mu naopak práca dlho trvá, lebo si ju po sebe potrebuje viackrát skontrolovať. Je netrpezlivý, je pre neho ťažko obsedieť na poradách. Má problémy so spravovaním svojich financií. Má problémy s emočnou reguláciou, často reaguje veľmi emočne. Môžu sa u neho vyskytnúť ťažkosti so závislosťami na alkohole, nikotíne, jedle prípadne digitálne závislosti.
Môže sa ADHD „objaviť“ až v dospelosti alebo ho človek má od detstva, len si to nevšimol?
Človek môže svoje ADHD „objaviť“ aj v dospelosti, ale nakoľko ide o neurovývinovú poruchu, muselo byť prítomné už v detstve. Jednu skupinu ľudí, u ktorých bolo ADHD diagnostikované v dospelosti, predstavujú najmä ľudia s prevládajúcim nepozorným podtypom. Rodičia a učitelia ich nevyhodnotili ako problematických, mali len dojem, že sa dostatočne nesnažili a dosahovali výsledky pod svoje schopnosti. Často zvládali požiadavky okolia kvôli tomu, lebo ich držal externý systém – rodina, škola, tréneri. Niekedy vykrývali svoje nedostatky vyššími intelektovými schopnosťami.
Zlomovým obdobím je pre nich čas, kedy sa zrazu musia spoľahnúť na vlastné organizačné, regulačné mechanizmy. Ocitnú sa v ťažkej životnej situácii, prechádzajú náročnou životnou zmenou alebo sa im už minula kapacita zvládať nároky, ktoré sú na nich kladené.
Druhá početná skupina ľudí, ktorej bolo ADHD diagnostikované v dospelosti, sú ľudia, ktorí sa k diagnostike dostanú vo väzniciach alebo v liečebniach závislostí.
Musí sa ADHD vždy liečiť medikamentózne alebo sú aj iné spôsoby, ako s ním pracovať?
Množstvo vedeckých výskumov potvrdzuje, že v súčasnosti najúčinnejšou liečbou ADHD zostáva práve medikamentózna liečba. Bohužiaľ, nie u každého je vhodná a nie u každého plne účinná. Okrem medikácie je veľmi dôležitá psychoedukácia. Pacienti potrebujú poznať, ako sa porucha prejavuje, aké má dopady na ich život.
U dospelých pacientoch je veľakrát vhodná aj psychoterapia, nakoľko ADHD má vplyv na ich sebavnímanie a sebahodnotenie. Časté sú tiež iné pridružené diagnózy, ako depresia a úzkosť. V terapii pracujeme na zlepšovaní emocionálnej regulácie, zvyšovaní vhľadu do vzorcov správania, presvedčení, pričom tie nefunkčné skúšame postupne meniť.
Určitý vplyv na zníženie intenzity symptómov ADHD má aj zmena životného štýlu – úprava spánkovej hygieny, pravidelná, vyvážená strava a dostatočný pohyb, tréningy všímavosti.
Aké techniky alebo návyky pomáhajú ľuďom s ADHD zvládať každodenný život?
Pri zamedikovaných pacientoch pracujeme ako prvé na tom, aby nezabúdali brať pravidelne lieky, už to môže byť totiž pri ADHD niekedy problematické. Druhý dôležitejší návyk, na ktorom je veľakrát potrebné pracovať je spánok. Nedostatok spánku môže symptómy ešte zintenzívniť. Výskumy uvádzajú, že až 70 % ľudí s ADHD má poruchy spánku. Ide väčšinou o ťažkosti so zaspávaním, prebúdzanie sa počas noci, živé sny, motorický nepokoj počas spánku, posunutý cirkadiálny rytmus.
Tretím dôležitým návykom je pohyb. Výskumy opätovne ukázali prínos pohybovej aktivity u ľudí s ADHD. Ak sú podchytené tieto návyky, pracujeme ďalej na zvyšovaní vhľadu a poznávania, napríklad aké sú ich myšlienkové procesy, aký typ organizácie im najviac vyhovuje, kedy sú najproduktívnejší. Následne môžeme zlepšovať organizačné a plánovacie stratégie a time-manažment.
Niektorí ľudia sa obávajú liekov na ADHD – napríklad stimulantov ako Adderall. Sú tieto obavy oprávnené?
Skoro všetky lieky, ktoré užívame, sa spájajú s určitými nežiadúcimi účinkami či dlhodobým dopadom na náš organizmus. S liečbou stimulantmi sa spája najmä riziko kardiovaskulárnych ochorení, zvýšeného krvného tlaku, nepravidelný pulz, ťažkosti so spánkom, závislosti.
Liečbu ADHD by som prirovnala k liečbe krátkozrakosti. Ak má človek polky dioptrie zväčša dokáže v živote fungovať bez väčších obmedzení. So štvorkami je to už náročnejšie, musel by si osvojiť určité účinné stratégie fungovania vo svete. Ak má ale niekto povedzme sedmičky, osmičky dioptrie, jeho kvalita života je výrazne ovplyvnená. Jeho život sa môže radikálne zmeniť, ak si nasadí kontaktné šošovky. Ich dlhodobé nosenie so sebou však tiež prináša problémy – zvyšuje riziko očných infekcií, poškodenia rohovky, až slepoty. Záleží na tom, ako človek k používaniu šošoviek pristupuje.
V prípade liekov na ADHD má rozhodujúce slovo lekár. Potrebuje posúdiť, či sú symptómy už v pásme poruchy a či budú pozitívne vplyvy medikácie prevažovať nad ich negatívnymi účinkami a rizikami.
Dnes si ľudia často „sami diagnostikujú“ ADHD na základe videí na sociálnych sieťach. Dá sa to alebo to nikdy nemusí byť stopercentné?
Vnímam pozitívne, že sa ľudia čoraz viac zaujímajú o svoje prežívanie, duševné zdravie. Práve sledovanie sociálnych sietí môže človeka inšpirovať k návšteve odborníka a riešeniu svojich duševných ťažkostí.
Na druhej strane, veľa z dotazníkov, prípadne príspevkov na sociálnych sieťach je veľmi povrchných, niekedy dochádza i k zámene niektorých diagnóz. Symptómy ADHD zažíva veľké množstvo ľudí. Rozhodujúca je miera, teda to, či sa už intenzita a frekvencia prejavov pohybuje výrazne mimo normy a aký silný je dopad týchto prejavov na život človeka. To najlepšie posúdi odborník.
Pri klinickej diagnostike sa niekedy zistí, že nejde o ADHD, ale človek si napríklad prechádza ťažkým obdobím a nemá dostatočnú kapacitu riešiť svoju súčasnú situáciu. Prípadne je mu diagnostikovaná iná príčina – napríklad úzkosť, trauma, bioplárna porucha. Na druhej strane, množstvo „samozdiagnostikovaných“ ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že majú ADHD, prináša o spoločnosti jeho zľahčovanie. To môže byť zraňujúce pre ľudí, ktorí ním skutočne trpia.
Môže ADHD niekedy „zmiznúť“ alebo sa s ním človek naučiť žiť tak, že už ho nepovažuje za problém?
Výskumy ukazujú, že časť detí z ADHD „vyrastie“. Niektoré zo symptómov môžu pretrvávať, ale celkovo už prejavy nespĺňajú kritériá poruchy. U približne 2/3 pretrváva porucha do dospelosti. Počas života sa však symptómy a prejavy ADHD môžu meniť. Niekedy sa symptómy môžu zmierniť, zmiznúť a objavia sa nové prejavy, niekedy sa môžu znovu vrátiť v ďalších obdobiach života. Prejavy ADHD sa zhoršujú v záťažových obdobiach, u žien býva napríklad náročné obdobie menopauzy.
Treba tiež poznamenať, že niektorí ľudia nepovažujú svoje ADHD za problém, majú pocit, že oni sú v poriadku. Stáva sa, že vtedy často viac trpí okolie, ako oni sami.
Existuje názor, že ADHD je v niektorých prípadoch len dôsledok zlého vzdelávacieho systému, ktorý nevyhovuje všetkým typom detí a nerešpektuje odlišnosti v učení sa detí. Čo si o tom myslíte?
Ak sú deti s ADHD vzdelávané vhodným spôsobom, v štruktúrovanom a zároveň podporujúcom prostredí, ich symptómy v škole môžu byť menej výrazné. Môžu tak dobre prosperovať a zostávajú vo vzdelávacom prostredí dlhšie. ADHD je ale neurovývinová porucha, ani tým najlepším vzdelávacím systémom nevymizne. Ak sa tak stane, veľmi pravdepodobne bol diagnostický záver nesprávny a problémy dieťaťa boli niekde inde.
Práve vzdelávanie je jednou z oblastí, kde vidieť negatívny dopad ADHD. Okrem pozornosti sa pri ADHD vyskytujú poruchy učenia (napr. dyslexia, dysortografia), ktoré ešte viac sťažujú vzdelávanie a znižujú nielen ich školskú úspešnosť, ale aj ich sebavedomie. Problémy v škole nastávajú aj pre nedostatočnú emočnú reguláciu, čo zasa spôsobuje veľakrát problém pri začleňovaní sa do kolektívu.
Vysoké nároky na sebakontrolu, konzistentný výkon, priebežnú prípravu, vytvárajú ďalší tlak. Ten vedie k odporu, často však nie zo vzdoru voči autoritám, ale z pocitu preťaženia a strachu z neúspechu. Stáva sa, že študenti napriek svojmu intelektovému potenciálu školu opúšťajú skôr, ako ich vrstovníci. Majú tak nižšie vzdelanie, vyššie riziko horšieho uplatnenia na trhu práce a nižšieho zárobku. Tolerantné, podporujúce a jasne štrukturované školské prostredie tak môže zohrávať mimoriadne dôležitú rolu v začleňovaní detí s ADHD do spoločnosti a mať vplyv na ich ďalšie spoločenské uplatnenie.
Sú prípady, keď sa ADHD diagnostikuje príliš rýchlo, len preto, že dieťa je „neposedné“ alebo dospelý neorganizovaný?
Odborníci stále viac a viac preskúmavajú problematiku ADHD. Kým ešte určitý čas dozadu boli deti a dospelí poddiagnostikovaní, môže sa v súčasnosti ojedinele stať, že je diagnóza ADHD určená príliš rýchlo, resp. diagnózu dostanú aj ľudia, ktorých intenzita symptómov a ich dopady nedosahuje kritérium poruchy.
V zahraničí, najmä v USA sa veľa hovorí o výraznom deficite spánku u detí, ktorý môže mať za následok prejavy podobné symptómom ADHD. Takéto deti sú tak niekedy zbytočne medikované. U nás sú ale pacienti s ADHD zväčša v dlhodobej starostlivosti odborníkov, psychiatrov. To predstavuje dostatočný priestor na pozorovanie a prípadnú zmenu diagnózy. Pri liečbe nejde o nejaké „nálepkovanie“, ale o to, aby bola ľuďom poskytnutá najvhodnejšia pomoc.
Aké sú najväčšie mýty o ADHD, ktoré vás ako odborníčku najviac rozčuľujú?
Je ich naozaj mnoho. Medzi moje najobľúbenejšie patri práve ten, že všetci máme ADHD a človek sa len musí viac snažiť a koncentrovať. Mal by si ísť napríklad zabehať, lebo všade sa píše, že pohyb pri ADHD pomáha a nebyť lenivý. Ďalším mojím obľúbeným mýtom je ten, že ADHD vyliečia nejaké zázračné doplnky, prípadne zmena stravy, napríklad keto diéta. Doplnenie dôležitých vitamínov, ak sú v deficite, lepšie stravovacie návyky a pohyb sú určite výborné pri znižovaní prejavov, ale ADHD bohužiaľ nevyliečia.
