Vystúpenie prvého politického ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí v piatich vládach Smeru a podpredsedu tejto strany Juraja Blanára v STVR (29. júna) nám dalo nahliadnuť do hodnotovej výbavy a spôsobu zahraničnopolitického uvažovania najsilnejšej vládnucej strany.
Blanárov výrok, že v záujme nájdenia nejakého spôsobu spolupráce s Ruskom treba aj „odpustenie si toho všetkého, čo sa udialo”, je základným východiskom.
Za touto spontánne vyslovenou vetou je ministrovo bytostné presvedčenie, že obnova štandardných vzťahov s Ruskom je pre Slovensko priam životne dôležitá, urgentná. Oveľa viac, než udržanie vzťahov so spojencami v Európskej únii, od ktorej sme vo všetkých ohľadoch existenčne závislí. Nehovoriac už o vzťahoch so susednou Ukrajinou, ktorej integráciu do EÚ vláda ešte stále podporuje.
Odpusťme Rusku všetko, čo sa stalo. Blanár vyzýva Západ k spolupráci s Moskvou, Ukrajina reaguje
Minister nám nechtiac prezradil, že priazeň Ruska, ktoré má všetky členské krajiny EÚ na zozname nepriateľských štátov, je pre neho i vládu dôležitejšia, než priazeň štátov EÚ, ktoré majú zásadné výhrady voči ruskej agresii proti Ukrajine i voči zámerom ruskej imperialistickej politiky do budúcnosti.
Veta o odpustení Rusku, ktorá v diskusii z úst Blanára vyhŕkla, je dôkazom, že ministrovi chýba profesionálna súdnosť aj morálne zásady v uvažovaní o dôsledkoch Putinovej vojny, ktorá zničila európsku bezpečnostnú architektúru. Blanár dal celej Európe na známosť, že kľúčovú pozíciu v slovenskej vláde zastáva človek bez elementárnej empatia voči susediacej Ukrajine, ktorá je viac ako tri roky sužovaná vojnou o národnú a štátnu existenciu proti oveľa väčšiemu Rusku.
Ďalšia rana našim vzťahom s Ukrajinou
Blanár sa nepokúsil ani o formálnu zdvorilostnú frázu vyjadrujúcu súcit s ukrajinskými obeťami ruskej agresie. Tváril sa, že najväčšia vojna v Európe od roku 1945 je nejaká maličkosť, nad ktorú sa treba povzniesť, aby čo najskôr mohol opäť na Slovensko tiecť ruský plyn, ako vyplynulo z jeho ďalších vyjadrení. To je priam medzinárodný škandál.
Odpoveď ukrajinského ministra zahraničných vecí Andrija Sybihu na túto facku slovenského ministra ukrajinským obetiam ruskej agresie, je historickou hanbou slovenskej diplomacie. Minister zahraničia, ktorého úlohou je chrániť a zlepšovať povesť našej republiky, a to predovšetkým u našich najbližších spojencov a susedov, dosiahol opak. A zasadil ďalšiu ranu našim vzťahom s Ukrajinou.
Ďalším podstatným momentom Blanárovho vystupovania v STVR bolo už naznačené vracanie sa k otázke tranzitu plynu cez Ukrajinu na Slovensko a ďalej do Európy. Podobne ako jeho stranícky a vládny šéf sa snažil vytvárať dojem, že za stratu slovenských príjmov v tejto oblasti môže Ukrajina. To vďaka nej sme teraz nie na začiatku rúry, ako pred vojnou, ale na jej konci, lebo nesúhlasí s pokračovaním dodávok ruského plynu, za tranzit ktorého sme kedysi inkasovali slušné poplatky. Teda nie Ruská federácia svojou agresiou voči Ukrajine zničila pre SR dlhoročný výhodný obchod s ruským plynom, ale Ukrajina, ktorá odmieta, aby príjmy zaň pomáhali Putinovi financovať jeho vojnu proti nej.
Fico šíri trápnu legendu
Ponechajme v tejto súvislosti teraz bokom, že pred inváziou na Ukrajinu to bol Putin, ktorý ohrozoval pozíciu Slovenska ako tranzitnej mocnosti, lebo podporoval konkurenčný plynovod Nord Stream II a chcel tak zároveň finančne vytrestať neposlušnú Ukrajinu. Dôležitejšie je to, že politici Smeru vyvolávajú v občanoch dojem, že ak sa po skončení vojny rýchlo normalizujú vzťahy s Ruskom, tak Slovensko môže túto svoju minulú pozíciu nejako obnoviť.
Lenže Nemecko, ktoré bolo hlavným odberateľom ruského plynu, chce po ruskej zrade dôvery spolu s drvivou väčšinou európskych štátov definitívne ukončiť závislosť od ruských energonosičov. Teda aj keby Ukrajina súhlasila s tranzitom plynu, nemal by ho už kto kupovať a teda aj platiť Slovensku poplatky za tranzit.
Miesto zlosti na Putina, ktorý svojou vojnou tento biznis Slovensku pokazil, tu máme zlosť na ukrajinského prezidenta, že on je na vine, že Slovensko vraj prichádza ročne o viac ako 500 miliónov eur. A človek, ktorý nikdy nevyronil jedinú slzu nad utrpením Ukrajincov a ktorý na hlavu ukrajinskej hlavy štátu dokázal vysloviť najviac urážok spomedzi európskych premiérov a prezidentov, dnes šíri trápnu legendu, že Zelenskyj, ktorému sa hanbí pozrieť do očí, ho vraj nenávidí.
Falošná mierová rétorika
Blanár v STVR znovu priamo aj nepriamo ospravedlňoval ruskú agresiu proti Ukrajine. Opäť raz nevyužil príležitosť slovenskej verejnosti vysvetliť, prečo 25. februára 2022 hlasoval za Vyhlásenie NR SR k vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine, keď už viac ako tri roky svojimi rečami popiera jeho obsah i svoj vlastný hlas zaň.
V rámci falošnej mierovej rétoriky Blanár opäť obhajoval návrh dohody z marca – apríla 2022, ktorý vraj prekazil Boris Johnson, hoci tento mýtus ruskej propagandy bolo mnohokrát vyvrátený. Išlo o návrh, ktorý znamenal faktickú ukrajinskú kapituláciu. Nielen cez stratu Ruskom ulúpených území, ale premenou nezávislej Ukrajiny na akože neutrálny, ale v skutočnosti bezbranný štát, bez ozbrojených síl schopných odolať ďalšej ruskej invázii, pozbavený aj ďalších atribútov nezávislej štátnosti.
To je ono „mierové riešenie” vyplývajúce z hesla „ani náboj na Ukrajinu”. Teda ukončiť vojnu tak, že Ukrajina nebude mať prostriedky odolávať ruskej invázii, bude nútená prijať Putinove ultimátum a SR už nebude mať na východnej hranici silný suverénny štát, ale entitu pod politickou kontrolou Ruskej federácie. So všetkými konzekvenciami. Vrátane masovej emigrácie Ukrajincov do Európy po tom, čo sa ich nezávislý štát premenení na bábkový. Vrátane faktického bezprostredného susedstva SR s Ruskou federáciou, ktoré si len nedávno želal podpredseda Smeru Erik Kaliňák.
