Mladá Slovenka Michaela Kocianová vo svete púta pozornosť významnými modelingovými úspechmi, vo svojom živote aj napriek rýchlemu tempu zatiaľ pomyselnú ručnú brzdu zatiahnuť neplánuje. Topmodelka, ktorá si z New Yorku opäť odskočila na Slovensko, kde pomáha hľadať novú tvár módneho biznisu, aj ostatných nabáda, aby svoju zónu pohodlia opúšťali častejšie: „V každom biznise, keď chceme byť úspešní, niekedy spadneme, aby sme mohli rásť. Treba si ísť za svojím cieľom a byť silný.“
Modelingu sa aktívne venujete už vyše desať rokov. Je náročné udržať sa medzi úspešnými a vyhľadávanými modelkami? Čo pre to robíte?
V dnešnej dobe je modeliek tak veľa, že udržať sa medzi top znamená veľa driny. Ide o komunikáciu s agentmi, ale aj prácu na sebe. Je dôležité stále ´makať´, sledovať trendy, starať sa o promo…
Chodí modelka vašej ligy ešte na kastingy?
Občas áno, keď si to klienti vyžiadajú – najmä na veľké fotenia. Chcú nás predtým vidieť, či nie sme po rokoch širšie ako vyššie.
Vnímate modeling ako biznis alebo umenie?
Na začiatku som ho vnímala ako umenie, keďže som v tejto brandži už pár rokov, teraz je to už skôr biznis. Niekedy vezmete zákazku kvôli honoráru a beriete to ako biznis, ale keď fotíte editoriál so super fotografom, je to skôr umenie. Tvoríte niečo nové a zároveň ste toho aktívnou súčasťou.
Kariéru ste rozbehli vo veľmi mladom veku – kedy ste mali po prvý raz pocit, že ste už dospela?
Asi pred štyrmi rokmi, keď som sa presťahovala do New Yorku. Kým som bola v Európe, tak som veľa cestovala domov, mamina sa vždy o mňa starala – prala, žehlila, upratovala, takže to bolo také domácke. Keď som sa odsťahovala do USA, stala sa zo mňa samostatná jednotka.
Skúste sa obzrieť do minulosti. Je nejaká rada, ktorú by ste pri pohľade naspäť vo svojich začiatkoch uvítali?
Ísť si za svojím cieľom. Veľa ľudí si nedáva vysoké ciele, hovoria si, že na to nemajú. Ale ak si nestanovia cieľ, ktorý je mimo ich zóny komfortu, tak sa ďaleko nedostanú. Vidím to aj na Slovensku, aj na členoch mojej rodiny – je ťažké ľudí naučiť cieľavedomosti.
Aké ciele mimo komfortnej zóny si dávate vy?
Nechcem veľa prezrádzať, o to sa ťažšie sa potom predsavzatia plnia. Pripla som si na nástenku zoznam, čo by som si želala a idem si za tým. Tento rok mi kamarát poradil, aby som si aj do diára napísala ciele na rok 2015. Je ich päť, týkajú sa života, práce, zdravia, rodiny – všetkého, čo si viete predstaviť, že by sa v živote mohlo zlepšiť. Ku koncu roka si ich vyhodnotím.
Robíte si motivačné nástenky, čo vás ešte v živote inšpiruje?
Motivačné knihy a niektorí ľudia. Nedávno som sa stretla s Ivankou Danišovou – slečnou, ktorá má Goldenharov syndróm. Má leukémiu, mala štyri zástavy srdca, ide na operáciu srdiečka. Stále bojuje a nestráca vieru, snažíme sa jej pomôcť. Neprestajne sa za niečím naháňame, stále sme nespokojní a v podstate väčšinou máme zdravie, ktoré si nevážime. Takíto ľudia nám to pripomenú.
Venujete sa často charite?
Na Nový rok som letela na ostrov Svätý Bartolomej. Bolo to síce spojené aj s dovolenkou, ale primárne som tam išla kvôli kamarátkinej charite Hearts Fund. Charite sa venujem, veľa však o tom nerozprávam – robím to, lebo chcem, nemusí to byť medializované. Ľudia, ktorí môžu pomôcť, nech pomáhajú.
Váš život má vysoké tempo, každú chvíľu striedate destinácie – ešte stále „žijete z kufra“? Neplánujete trochu spomaliť?
Dá sa to tak povedať, teraz ich mám so sebou ale až dva (smiech). Spomaliť sa chystám, až keď sa rozhodnem založiť si rodinu, keď nájdem partnera a budem cítiť, že je vhodný čas na to, aby som sa zastavila alebo spomalila. Životnosť mojej práce nie je nekonečná, zatiaľ ma však baví. Keď nemám veľa práce, som z toho v strese. Vždy premýšľam, že pôjdem do školy. Chcela by som si dať prihlášku na psychológiu. Čítam veľa motivačných kníh, zaujíma ma, ako sa formuje detská myseľ – veci, ktoré som v škole prešla príliš rýchlo, lebo som na to nemala veľa času a teraz sa k nim vraciam.
Chceli by ste to neskôr aj kariérne zužitkovať?
Neviem, či by zo mňa mohla byť psychologička. Ale študuje sa predsa hlavne kvôli informáciám.
Spomenuli ste, že modeling sa nedá robiť donekonečna. Uvažujete už o tom, čomu by ste sa chceli venovať po tom, ako sa rozlúčite s prehliadkovými mólami?
Chcela by som zostať v biznise, robiť s módou. Možno si otvoriť reštauráciu alebo kaviareň, o čom som snívala, už keď som študovala na hotelovej akadémii. Uvidím, na čo budem mať náladu a kam ma život zavedie.
Už zopár rokov žijete v USA. Bol pre vás New York láska na prvý pohľad?
Zo začiatku som ho nemala rada, keď som sa tam však presťahovala, zmenilo sa to. Niekedy mi príde ako príliš hektické miesto, som rada, keď odtiaľ občas odídem. Ale New York milujem – milujem jeho energiu, ľudí, to, ako sa snažia si navzájom pomáhať aj ako sa navzájom „neriešia“ – ráno si pokojne vybehnú do obchodu kúpiť noviny v pyžame alebo teplákoch.
Spoznávajú vás tam ľudia na ulici?
Menom ani nie, ale zvyknú sa pýtať, či ma nevideli na plagáte alebo v kampani. Spoznávajú ma podľa tváre, vedia, že som modelka.
Chceli by ste sa v New Yorku usadiť natrvalo?
Ešte neviem, kde sa usadím, ale bude to určite v Európe. Páči sa mi, že keď sa posadíte do lietadla, za dve hodiny ste v Barcelone, Paríži, Londýne či v Berlíne. Presuny sú tu krátke. Keď chcete v New Yorku utiecť pred zimou, hlavne keď tam vládne mínus 15 stupňov Celzia a chcete ísť napríklad na Miami, trvá to oveľa dlhšie – všetko je ďaleko. USA mám rada, ale deti by som tu vychovávať nechcela.
Cestovanie veľmi nepraje vzťahom – ako je to u vás – máte partnera?
Nemám teraz partnera, som šťastne slobodná.
Majú muži strach z úspešných žien?
Áno. Vždy tvrdia, že nemajú, ale keď sa k úspešnej žene dostanú, tak nevedia, ako sa k nej majú správať. Žena im to nemôže uľahčovať, lebo by už nebola sama sebou. Keď niekto chce byť súčasťou môjho života, musí vedieť, ako so mnou zaobchádzať. To je základ vzťahu, takže nikomu nič uľahčovať nebudem.
Viete si samu seba predstaviť v úlohe „žienky domácej“?
Rozmýšľala som nad tým, že keby som sa vydala za muža, ktorý by bol tak dobre zabezpečený, že by som nemusela pracovať, tak by som nevedela len tak sedieť doma a nič nerobiť. Určite by som si otvorila reštauráciu alebo sa inak realizovala. Inak človek zakrpatie.
USA je vždy o pár krokov či skokov napred – podľahli ste nejakým trendom v športe či výžive?
Veľa športujem, ak stíham, cvičím aj šesťkrát do týždňa. Snažím sa zdravo jesť, vynechávam cukor, lebo som sa dočítala, že z neho vznikajú rakovinotvorné bunky. Obmedzujem chlieb, biele pečivo, klasickú múku, vyprážané jedlá. Ale keď mama doma uvarí rezeň, určite si dám.
Veľa beháte aj boxujete -robíte to preto, že chcete alebo preto, že musíte?
Pretože ma to baví. Box je skvelý na vyčistenie hlavy a zároveň dobré kardio, to isté platí pri behu. Neskôr sa z toho stáva životný štýl – začnete cvičiť a je to už ako droga, návyk. Ak necvičím aspoň päťkrát do týždňa, prebudí sa vo mne silné nutkanie.
Minulý rok ste počas behu v Bratislave odpadli…
Prvý beh som bežala 10,5 km, pred koncom som skolabovala. Bežali so mnou kamarátky, hovorili mi – poď, poď, musíš to dať. Snažila som sa, išla som cez Most Lafranconi a naspäť a neuvedomila som si, že je to ešte pol kilometra, kým sa vrátim. „Odkväcla som”, ale dali mi cukor a bola som v poriadku. Bol to zážitok.
Čo si v živote najviac užívate?
Voľnosť, cestovanie, moju prácu, stretávanie sa s ľuďmi. Veci, ktoré mi budú strašne chýbať, keď raz s modelingom skončím.
Aké máte plány po skončení kastingov?
Zostávam na Slovensku, kde strávim Veľkú noc. Potom letím do Paríža, Barcelony, opäť na Slovensko na sestrinu svadbu a potom do USA.
Autor: Zuzana Zimmermannová
