Schválenie novely Trestného zákona bolo legitímnym dôvodom na veľké pobúrenie opozície aj verejnosti. Išlo o arogantné kolektívne rozhodnutie vládnej koalície, ktorého praktickým dôsledkom je ďalšia faktická amnestia pre „našich ľudí“ – pre tých, ktorí sa obávajú pojednávania pred nezávislým súdom o svojej zodpovednosti za zosnovanie organizovanej zločineckej skupiny na pôde Policajného zboru.
Takýto nehorázny zásah do trestného práva, sprevádzaný ďalšími útokmi na právny štát a uskutočnený za pohŕdania inštitútmi parlamentnej demokracie, si zaslúžil sústredenú, vecnú a neúprosnú politickú kritiku. Namiesto toho však verejný priestor zaplnila politická estráda Igora Matoviča.
Matovič ako rozptyľovač pozornosti
Prirodzený odpor verejnosti voči zneužitiu moci na ochranu konkrétnych obžalovaných znehodnotil Matovič svojím nekultúrnym vystupovaním, provokáciami, výkrikmi a osobnými útokmi – vrátane útokov na opozičného lídra Michala Šimečku. Pozornosť sa od podstaty veci – od obsahu prílepku, od spôsobu jeho prijatia a od jeho dôsledkov pre spravodlivosť a právny štát – presunula na Matovičovo správanie.
Národná hanba Slovenskej republiky - KOMENTÁR
Vládna koalícia tak namiesto obhajovania neobhájiteľného mohla pohodlne ukazovať na Matoviča a hrať sa na obeť ďalšej ukážky jeho extrémistického politického marketingu.
Matovič tak opäť splnil úlohu ideálneho rozptyľovača pozornosti. Namiesto otázok o ústavnosti a právnych dôsledkoch legislatívnej zmeny obleteli médiá zábery konfliktov, kriku a teatrálnych gest. Pre časť verejnosti to predstavovalo uvoľnenie frustrácie – možnosť zatlieskať niekomu, kto „to tej mafii konečne poriadne natrel“.
Lenže, politika nie je ventil, politika je o schopnosti dosiahnuť výsledok. A výsledok bol nulový: novelu zákona si koalícia schválila a dôvera v existenciu rozumnej alternatívy k nej sa opäť oslabila.
Sklamaní voliči vládnych strán
Práve v tom spočíva podstata problému. Státisíce voličov vládnych strán sa presunuli medzi nevoličov, lebo sú sklamaní z výkonu moci a hľadajú alternatívu.
Ak im však časť opozície ponúka návrat ku chaosu, vulgárnosti a nepredvídateľnosti, ktoré si pamätajú z rokov 2020 – 2023, mnohí z nich sa radšej vrátia k „menšiemu zlu“ alebo sa priklonia k extrémistom z Republiky. Matovič im svojím radikálnym a sebastredným správaním neukazuje cestu preč od dnešnej koalície, ale skôr cestu k jej opätovnému návratu po ďalších voľbách.
Jeho permanentné vykrikovanie o mafii, sebaprezentácia v úlohe jediného bojovníka proti nej a vulgárne útoky na politických oponentov – neraz aj na ženy – síce utvrdzujú jeho najvernejších priaznivcov v predstavách o „správnej politike“, no pre väčšinu spoločnosti sú len ďalším dôkazom jeho nekultúrnosti, nekooperatívnosti a neschopnosti racionálne a zodpovedne vládnuť.
S týmto štýlom politiky sa nedá zostaviť stabilná vláda ani riešiť konkrétne problémy ľudí. Slovensko to už raz zažilo a predseda bývalého OĽaNO mu to opäť pripomenul.
Vládna koalícia dostala alibi
Matovič navyše funguje v osvedčenom režime: provokuje, vyvolá reakciu a následne sa stavia do roly obete. Tvrdí, že všetci sú proti nemu, že len on bojuje „holými rukami“ proti mafii a že ostatní zlyhávajú. Tento narcistický model politiky však neprináša zmenu. Naopak, posilňuje polarizáciu a pocit u voličov, že „všetci sú rovnakí“. Presne to, čo vládna koalícia zmietajúca sa v kríze dnes potrebuje.
Kým sa verejnosť pozerala na Matovičov krik, bokom zostalo nehorázne správanie Andreja Danka aj zlyhania ďalších, ktorí viedli schôdzu Národnej rady. Do úzadia sa dostal aj fakt, že vládna moc chápe prezidenta republiky nie ako ústavnú protiváhu, ale ako sluhu, ktorý má povinnosť bez výhrad odobrovať jej rozhodnutia. Tieto témy zapadli pod nánosom humbugu, ktorý Matovič vyvolal.
Výsledok? Vládna koalícia dostala alibi. Nemusela vysvetľovať obsah zákona – stačilo jej ukazovať na opozičného politika, ktorý sa správa ako antisystémový extrém. Opäť sa tak potvrdzuje to, čo som nedávno pomenoval: Robert Fico a Igor Matovič žijú v politickej symbióze. Jeden potrebuje druhého ako strašiaka.
Boj proti korupcii a mafii sa nevyhráva krikom ani sebaprezentáciou. Vyhráva sa schopnosťou ponúknuť dôveryhodnú, kultúrnu, kompetentnú a kooperatívnu alternatívu. Igor Matovič dnes neponúka nič z toho. Len zdanlivo paradoxne opäť pomáha tým, proti ktorým údajne bojuje.
