Ako dlho ste pred športovou verejnosťou chceli tajiť fakt, že ste tehotná – a že budúcu sezónu 2013 z tohto dôvodu vynecháte?
Pôvodne som túto správu chcela novinárom oznámiť až tesne pred Vianocami. Veď okrem mojej najbližšej rodiny o tom nik nevedel. Preto som sa chystala, že toto tajomstvo si ešte chvíľu nechám pre seba a pre mojich najbližších. Ale potom som sa poradila s manažérom a trénerom a rozhodli sme sa, že to oznámime na slávnosti Atlét roka. To je predsa podujatie, na ktorom sa ma novinári budú pýtať na moje plány v novej sezóne – a čo im poviem? Budem všetkých klamať, že sa chystáme na MS 2013 v Moskve, že regenerujeme a podobné rečičky o príprave? Myslím si, že z mojej strany by to nebolo seriózne, keď už viem, že budúcu sezónu súťažiť nebudem. Chcela som to urobiť tak, aby som mala počas Vianoc pokoj a pohodu. Myslela som si, že si sviatky pokoja budem užívať a novinári mi dajú pokoj, lebo už budú vedieť, čo v budúcej sezóne chystám (smiech). Chcela som počas Vianoc mať pokoj a chcela som taký istý pokoj a pohodu dopriať aj športovým novinárom (smiech).
Keď spomínate Vianoce, o vás je známe, že rada pečiete a varíte. Máte už upečené vianočné pečivo a nakúpené darčeky, ktorými chcete potešiť rodinu a príbuzných?
Nie, nemám. Momentálne som v situácii, že nič nestíham… Už po olympiáde som si totiž želala šteniatko. Mal to byť pre mňa darček pod stromček. Nevyšlo to presne na Vianoce, lebo šteniatka sa nerodia vtedy, keď ja chcem (smiech). Naše šteniatko sa vypýtalo na svet tri mesiace pred Vianocami. A navyše, dva dni predtým ako sme išli po šteniatko do Čiech, som sa dozvedala, že som tehotná. Okamžite som začala riešiť plno iných vecí. Navyše, šteniatko je také tvrdohlavé, že odkedy ho máme, o pohyb mám postarané. Takže teraz mi to pripadá tak, akoby som mala doma už poldruharočné neposedné dieťatko! Tak ma momentálne môj ´vianočný darček´ zamestnáva (smiech). Je to sučka tibetskej dogy a je poriadne tvrdohlavá. Ešte viac ako ja (smiech). A to už je čo povedať!V prvé dni a noci mu bolo samému smutno, tak stále žalostne kňučalo. Mala som ho pri posteli a každé dve hodiny som s ním chodila von. Vôbec som sa nevyspala. Už teraz som z neho unavená, čo bude, keď bude staršie. Ale chcela som ho, tak ho mám (smiech). Musím sa oň starať. Piecť budem až tesne pred Vianocami, ale horšie je to s darčekmi. V tejto oblasti mám veľké medzery. Týždeň pred Vianocami budem behať po obchodoch a kupovať darčeky, čo vôbec nie je môj štýl – a osobne to nemám rada, ale tento rok som riešila toľko iných vecí, že mi už energia a čas na darčeky nezostala…
Z toho, čo ste povedali, vyplýva, že teraz posledných dní, ktorý ešte zostáva do Vianoc, sa chystáte poriadne šturmovať a najmä lietať po obchodoch?
Máte pravdu. Behanie po obchodoch na poslednú chvíľu nemám rada. O mne je predsa známe, že počas minulých rokov som darčeky mala kúpené i zabalené už koncom októbra! Ja takéto veci nezvyknem nechávať na náhodu, ale tento rok to všetko takto vypálilo. Polovica darčekov mi momentálne ešte chýba. S pečením problémy nemám. Vianočné pečivo do sviatkov stihnem napiecť. Pečiem rada. Pri pečení nemám čo pokaziť. Držím sa receptov. V tom problém nevidím. Horšie je to teraz s varením. Pri ňom mám teraz problémy najmä s dochucovaním (smiech). Tie chute mám momentálne rôzne. Raz je pre mňa všetko veľmi slané, druhýkrát zasa kyslé (smiech). Preto sa teraz do varenia nejako extra nehrniem. Radšej to nechávam tým, ktorí nemajú s chuťami problémy. Ja teraz dávam od varenia ruky preč (smiech).
Už niekoľko mesiacov viete, že koncom júna 2013 budete mamičkou, ako túto novú situáciu zvládate, ako sa v úlohe budúcej mamičky cítite?
Musím si zaklopať, ale tehotenstvo znášam prekvapujúco dobre. Pravda, ak nepočítam tie tri – štyri dni, kedy mi ráno bolo zle (smiech). Myslím si však, že to nadšenie, to tešenie – a najmä to poznanie – že budem mamičkou, mi veľmi pomáha. Vo všetkom, čo teraz prežívam… Psychika ženy v tomto smere robí zázraky. Nepociťujem, že by mi bolo nejako extrémne zle. Jesť mi chutí, preto zatiaľ nemám žiadne väčšie problémy (smiech). Musím tiež povedať, že všetko teraz beží tak, ako by som si želala, aby bežalo.
Na stretnutí s novinármi ste svoje tajomstvo, ktoré ste tak dlho dokázali bezpečne ustrážiť, označili za veľký šok. Znamená to, že potomka ste s priateľom Michalom ešte neplánovali?
To sa nedá tak povedať. My sme si to želali už niekoľko rokov dozadu. Ale ten môj športový život sa uberá inak ako život normálneho smrteľníka. Ja ho mám naplánovaný doslova na sekundy. Presný režim dňa, presný harmonogram tréningov, regenerácie, oddychu. Všetko prepracované do detailov. Tak to u mňa fungovalo roky. Presne dvanásť rokov, čo robím špičkovú atletiku! Ale niektoré veci sa stanú veľmi spontánne. Jednoducho sa to stane… Takže to, že si človek niečo želá, niekedy úplne nestačí. Pre mňa bolo šokom predovšetkým zistenie, že sa mi tak rýchlo podarilo otehotnieť! Tým pádom to bol pre mňa naozaj šok. Len som si to zaželala – a hneď mi to spadlo ako z jasného neba! Takže táto sezóna je naozaj výnimočná najmä v tom, že sa mi počas nej stávajú iba krásne veci (smiech), že počas nej zažívam a spôsobujem iba šťastné a krásne chvíle (smiech). V tomto smere je tento rok veľmi pozitívny, dobrý – a to tehotenstvo je ozajstnou čerešničkou na torte (smiech). Preto škoda, že tento rok sa už pomaly končí. Rok 2012 bol z môjho pohľadu veľmi pozitívny, veľmi úspešný – a osobne mi priniesol veľa radosti, šťastia a prekvapení. A samozrejme, aj viacero príjemných šokov! Ale na materstvo som už pripravená. Už som naň zrelá. Viem, že ho zvládnem.
Pamätáte si ešte prvý pocit, ktorý ste zažili vo chvíli, keď ste zistili, že budete mamičkou?
Aby som bola úprimná, ´klepala´ som sa ako na štarte tisícpäťstovky na olympiáde v Londýne (smiech). Navyše, v prvom momente som tomu vôbec neverila! Silno som pochybovala (smiech). Preto som hneď letela po druhý tehotenský test, aby som sa ubezpečila, či je to naozaj pravda. Keď sa táto skvelá informácia potvrdila aj u lekára, tak tie emócie boli ohromné! Neskutočne som sa tešila! Dokonca som zabudla aj na olympiádu! Materstvo je výnimočná udalosť. Myslím si, že každá mamina sa na to veľmi teší. Momentálne to ani neviem dosť dobre opísať vhodnými slovami. Je to niečo výnimočné.
Lucia, ako vnímate momentálny totálny oddych od behania, ktorý vám spadol z neba? Nechýba vám systematická tréningová práca, na ktorú ste boli dlhé roky zvyknutá?
Samozrejme, že chýba. Ale nie tak veľmi, ako som si pôvodne myslela. Od olympiády som prakticky nebehala celé štyri mesiace. V tomto oddychovom období som si bola len dva, maximálne štyrikrát, zabehať. Ale iba dva – tri kilometre. Viac sa nedalo. Cítim sa nejaká ťažká a unavená. Akoby som mala deväťdesiat kíl (dlhá odmlka). Navyše, po olympiáde som dlhší čas mala určité zdravotné problémy. Preto som dala prednosť liečeniu pred behaním, aby som z tých problémov neochorela ešte vážnejšie… Takže teraz oddychujem. A som tiež v stave, že vydržím dlho spať. To je u mňa novinka. Lenže šteniatko mi nedovolí dlho sedieť doma. Musím sa mu venovať a najmä chodiť s ním na prechádzky (smiech). Takže pohybu – aj keď nie klasického športového – mám teraz viac než by som si priala (smiech).
Čo bude s vami, ak si teraz na oddych – a neskôr na povinnosti mamičky zvyknete – a nová úloha sa vám zapáči natoľko, že sa už nebudete chcieť vrátiť na atletickú dráhu? Že budete chcieť byť doma?
Presný dátum môjho návratu teraz, samozrejme, ešte neviem. Ani sa to neodvážim odhadnúť. Ale určite sa vrátim. Osobne cítim, že na tej tisícpäťstovke som sa našla. Som presvedčená, že na nej mám ešte veľké rezervy. Preto bežať o rok, o dva, opäť raz veľké preteky na 1500 m je pre mňa životná výzva (dlhá odmlka). Nechcem skončiť svoju kariéru bez toho, aby som nezistila, kde je na tisícpäťstovke moje osobné maximum. Opakujem ešte raz: neviem, kedy sa k veľkej atletike vrátim, ale nechcem od nej odísť bez veľkého výkonu práve v behu na 1500 metrov. To je pre mňa veľká výzva, s ktorou sa určite chcem popasovať… Teraz, keď nemôžem behať, často si pozerám videá a fotografie z olympiády a spomínam, aké to bolo, keď som behala. Budem úprimná, pohyb mi momentálne veľmi chýba. Dostala som sa totiž do štádia, že hlava chce behať, ale telo nemôže… Takže už sa teším, kedy nastane v mojom stave také pokojnejšie obdobie. Teším sa na obdobie, keď sa budem cítiť lepšie – a keď si moje telo navykne na tehotenstvo, na ten pocit, že nejaký malý ´chrobáčik´ rastie vo mne… A verím, že potom si bez problémov aj zabehám. Aspoň tak pre radosť z pohybu a v takom pomalom rekreačnom tempe. Aby som nevyšla z cviku
Teraz, keď nemôžete trénovať, máte čas na to, aby ste si v pokoji pozreli záznam zo svojho olympijského finálového behu? Čo pri ňom prežívate? Ako ho s odstupom niekoľkých mesiacov vnímate?
Budem k vám úprimná. Priznávam sa, že by som nechcela byť športovým fanúšikom! V žiadnom prípade. Neviem si seba predstaviť v pozícii pasívneho diváka. Neviem, čo by som robila, keby som bola na mieste môjho priateľa, ktorý súťaže na olympiáde v Londýne sledoval iba v televízii. Asi by som veľmi rýchlo vypla televízor a počkala, kým by mi niekto nepovedal výsledok (smiech). Asi by som na to pred televízorom nemala nervy! A nemám ich ani teraz. Keďže viem, ako to všetko v Londýne nakoniec dopadlo, doteraz som pozerala iba štart behu žien na 1500 metrov a potom cieľovú rovinku… Viac nie. Pravda, ja to pozerám ako profesionál! Pri sledovaní cieľovej rovinky zisťujem, či som niekde nespravila chybu, či to bolo takticky v poriadku. Či mi ´nepadalo koleno´, či som ešte rukami dokázala veslovať (smiech). Ja sa na ten záznam pozerám úplne inak ako bežný divák a športový fanúšik. Ja sa totiž aj z televízie učím. Aj na sebe – a predovšetkým na svojich chybách – sa učím.
Počuli ste komentár Alfonsa Jucka, ktorým poriadne nadšene opísal vaše životné preteky v Londýne? Čo na jeho emotívny výkon aj s odstupom niekoľkým mesiacov hovoríte?
Ten som počula (smiech). Čo na to hovorím? Z jeho strany to bola paráda a poriadna dráma. Tak by som to určite nevedela okomentovať. Ani sama seba. To by som tiež sledovať v televízii nevydržala. Opäť by som to možno v úlohe diváka a poslucháča radšej vypla (smiech). A opäť by som si počkala na výsledok. Kým mi ho niekto povie (smiech).
Lucia, to je dosť veľký paradox. Vy by ste televízor počas vášho životného behu v olympijskom finále okamžite vypli, ale na Slovensku ste svojim bojovným výkonom tisíce priaznivcov športu k televízorom pritiahli. Všetci boli predsa zvedaví, čo na olympiáde dosiahnete, kam sa svojim veľkým výkonom dokážete prebojovať? Ako ste tento divácky záujem vnímali? Aké to je, keď viete, že v tejto chvíli sa na vás díva celé Slovensko?
Hoci som nikdy nepatrila medzi populárne športové osobnosti Slovenska, musím povedať, že po londýnskom semifinále som zostala veľmi milo prekvapená z toho, koľko ľudí mi doma drží palce! To som teda nečakala! Chodili mi pozdravy a povzbudenia mailom, esemeskami. Ľudia, ktorých som v živote nevidela, ma na diaľku povzbudzovali. Ľudia, ktorí mi nikdy nenapísali ani čiarku, mi ďakovali za výkon, ktorý som v Londýne predviedla. Bolo to niečo nádherné! Fantasticky zážitok! Ale na druhej strane aj veľký záväzok. Preto zodpovednosť na tom štarte finálového behu na 1500 m bola taká veľká. V tom finále som robila všetko pre to, aby som nikoho doma nesklamala. Aby som ľudí pri televízoroch zasa potešila. Už v stredu mi písali, že aj keď nepostúpim do finále, už som spravila veľký kus práce. Vraj je to nádherný výsledok. Ešte krajší ako olympijská medaila (smiech). Mnohí mi zdôrazňovali najmä to, že bolo na mne vidieť ohromnú bojovnosť. A to som do svojho behu chcela vždy dať! Vždy som sa o to usilovala. Som rada, že to ľudia pri televízoroch na mne videli. Teší ma, že mi tak fantasticky fandili a držali palce. Ešte aj dnes im za to veľmi ďakujem.
Počas tohto pre vás výnimočného roka ste všetkých priaznivcov potešili najmä obdivuhodným výkonom vo finále behu na 15000 m na OH 2012 v Londýne. Bol to z vašej strany výkon, o akom ste vždy snívali? Bol to absolútny vrchol vášho športového snaženia?
Tento rok je pre mňa celý výnimočný! Na to, ako sa zle začal, fantasticky sa skončil. Pamätám sa, že som mala veľmi zlý začiatok prípravy. Začínala som ju takto pred rokom – v novembri 2011. Až po trojmesačnej regenerácii a doliečovaní všetkých mojich boľačiek. A hneď ako sme začali trénovať, začalo ma bolieť všetko, čo ma bolelo aj v roku 2011! V takom stave som vôbec nedúfala, že sa dokážem pripraviť na majstrovstvá Európy v Helsinkách, nie to ešte na olympiádu v Londýne! Darmo sa však nehovorí, že nádej umiera posledná… Prechod na tisícpäťsto metrov sa mi vydaril. Premiéra v Osle na Diamantovej lige mi vyšla veľmi dobre. Zabehla som slovenský rekord 4:07,99 min – a tento výkon ma poriadne nanovo nakopol. Začala som sa pripravovať na majstrovstvá Európy v Helsinkách i na olympiádu v Londýne. Zrazu som dostala nový impulz do tréningu! Na záverečnom sústredení pred londýnskou olympiádou som sa prekonávala. Bola pre mňa úplnou hračkou. Ako keby maratóncovi dali bežať dva – tri kilometre namiesto 42 kilometrov! To bolo hlavné, čo ma motivovalo. A tak isto nové tréningy. Po dvanástich rokoch prípravy na osemstovku to bolo niečo úplne nové. Bolo to niečo, čo som ešte nezažila. Preto aj teraz sa veľmi teším na úlohu mamičky. Lebo to bude opäť niečo nové, čo som doteraz ešte nezažila. Preto už teraz hovorím, že aj keď by to malé plakalo 25 hodín denne, tak mi to nebude prekážať (smiech).
Ako si s odstupom času spomínate na chvíle bezprostredne po semifinále, keď ste dlho nevedeli, či sa vo finále predstavíte, alebo nie?
Po semifinále behu na 1500 m to bolo ťažké. Keďže som sa nedostala hneď po behu k pánovi Bezdíčkovi a Sloukovi, ktorí ma čakali v zóne, kadiaľ som chodila na dráhu, tak som nevedela nič, čo sa rozpráva v televízii – a čo rieši tréner Bezdíček. Vzhľadom na to, že som v semifinále ´urobila´ osobný výkon a nový slovenský rekord, musela som ísť na dopingovú kontrolu a dlho som bola od diania na štadióne totálne odrezaná! Absolútne som netušila, čo ľudia okolo mňa vlastne robia. Navyše, pri odchode zo štadióna mi novinári povedali, že som mala rovnaký čas s dvanástou bežkyňou – a že som trinásta, čiže do finále som nepostúpila! Chápala som to ako veľké sklamanie. Na dopingu som si pre to aj poplakala. Až keď som sa neskôr – asi po polhodine – dostala k mobilu, našla som správy, že pán Bezdíček podal protest, že ho práve riešia, že mám šancu bežať finále! Že všetci čakajú na výsledok toho protestu. Vtedy som sa už sústredila na povinnosti okolo dopingu, aby som ich mala čím skôr za sebou. Bola už pokročilá hodina a ja som sa usilovala, aby som sa čím skôr dostala do postele, lebo ak mám v piatok bežať finále, potrebovala som oddych a regeneráciu. Ale tie dve hodiny po semifinále boli veľmi dramatické a náročné (odmlka). Bola to skúška nervov! Potešilo ma však, že som nakoniec predsa len prešla do finále a bola som rada, že som potvrdila fakt, že v behu na 1500 metrov patrím finálovej dvanástky, ktorá bude v Londýne bojovať o medaily. Ale stálo ma to veľa fyzických i psychických síl.
Keďže po tom dramatickom londýnskom semifinále ste si v kruhu novinárov dokázali urobiť vtip aj zo svojich pŕs, všetkých okolo ste jasne presvedčili, že osobne ste boli v takej eufórii, že ste boli schopná lámať ďalšie rekordné časy? Kde sa vo vás zobralo také veľké sebavedomie a viera vo vlastné sily, že ste si ako žena dokázala v kruhu mužov robiť žarty aj z vlastnej postavy?
Z môjho pohľadu som necítila tú pretekárku pred sebou tak, ako sa to neskôr ukázalo v cieľovej kamere. A tým pádom som bola chvíľu trinásta a ona dvanásta… Ale periférne som ju videla – a vôbec som nebola presvedčená, že by bola naozaj predo mnou. Že ma porazila o prsia! Darmo, ja to hodenie do cieľa nemám také ako šprintéri! Ale stále som si myslela, že som pred ňou. Musela som sa však spoľahnúť na cieľovú kameru. Na to, čo naozaj zachytila! Viete, keby mi olympijské finále ušlo, bola by som z toho veľmi smutná. Bolo by ma to mrzelo, ale na plastickú operáciu pŕs by som pre tú cieľovú fotografiu určite nešla (smiech). Musela by som sa s tým zmieriť. Bolo by to ťažké, ale musela by som sa s tým vyrovnať.
Na olympiáde v Londýne ste patrili k najmilším prekvapeniam celej slovenskej výpravy. Váš výkon vo finále behu na 1500 metrov bol veľkým zážitkom. Ako vy osobne hodnotíte svoje senzačné 8. miesto? Bol to životný výkon? Uvedomujete si, čo ste v Londýne dokázali?
Ak mám byť úprimná, ešte stále mi to nedochádza (smiech). Ešte úplne neviem zhodnotiť to, čo som v tej súťaži dokázala! Asi mi to začne dochádzať až potom neskôr, keď sa po materskej dovolenke vrátim späť na dráhu. Keď si po materskej dovolenke spomeniem na svoj londýnsky beh. Bude to možno o nejaký ten rok. Ak počítam aj prípravu na sezónu, tak možno až o rok a pol (krátka odmlka). Uvedomujem si, že dlhšiu dobu budem mimo atletiky ako pretekárka. Za ten čas skúsenosti, ktoré som pred olympiádou na tisícpäťstovke získala, postupne zapadnú prachom – a ja budem musieť začínať prakticky od nuly. Myslím si, že návrat nebude vôbec ľahký. Na to som však pripravená. Verím však, že keď všetko budem robiť tak ako som robila, keď som behala osemstovku – a keď budem veriť trénerovi, ako som mu doteraz verila, tak ten návrat zvládnem. Viem, že sa na preteky dokážem veľmi dobre pripraviť. Tak teraz dúfam, že budem mať chuť zasa dať do prípravy všetko, čo bude treba dať. Viem, že zasa budem musieť na sebe veľmi tvrdo pracovať. Ale bez tréningovej driny žiadne veľké výsledky nebudú! Oni mi nespadnú z neba, o ne sa musím ja zaslúžiť.
Spomenuli ste svojho trénera Pavla Slouku. Ako on zareagoval na správu, že v poolympijskej sezóne 2013 ste dali prednosť materstvu pred svetovým šampionátom v Moskve?
Bol veľmi prekvapený! Tak ako aj ja (smiech). Ja som mu to ani nepovedala, že niečo také plánujeme… S priateľom sme sa rozhodli, že to necháme na osud. Nepripravila som ho na to, lebo som neverila, že sa nám to podarí tak rýchlo (dlhá odmlka). Momentálne veľmi intenzívne cítim, že teraz naozaj potrebujem oddych. Mám na mysli oddych od športu. Tá londýnska olympiáda ma totálne vyčerpala! Predovšetkým psychicky mi dala poriadne zabrať. Bežať tri tisícpäťstovky za jeden týždeň, to bola poriadna záťaž. Ja som po návrate z olympiády celý čas iba regenerovala a oddychovala. Bola som totálne ´vymlátená´. V takom stave som sa tešila na záver sezóny a vôbec som neuvažovala, že budem mamičkou. Nad materstvom som vôbec nerozmýšľala. Preto som o tom ani nehovorila. Ale keď sa to už stalo, tréner to zobral tak, ako mal. Uznal, že toto obdobie – a najmä poolympijská sezóna – je najlepšia doba na bábätko, ktoré som už dávnejšie chcela… Veď ďalšia olympiáda bude až o štyri roky v Brazílii. Dovtedy môžem byť opäť späť. Pravda, ak všetko pôjde podľa plánov. Tréner Slouka ma pochopil. Uznal, že potrebujem čas, aby som si od trénovania a od športovania oddýchla. Uznal aj to, že si potrebujem vyvetrať hlavu. Teraz, po olympiáde, si chcem dôkladne vyčistiť hlavu a zregenerovať telo. Aby ma poslúchalo aj počas tehotenstva, aj potom na materskej. Už teraz viem, že keď budem prichystaná opäť trénovať, začneme úplne od nuly. Ale do ďalšej prípravy pôjdem s vedomím, že nejaký cieľ už máme spolu vytýčený. Ale o tom by som teraz nechcela viac hovoriť. To je ešte ďaleko (smiech).
Ako ste prijali víťazstvo v ankete o najlepšieho slovenského atléta?
To je tiež jedno z veľkých prekvapení, ktoré ma tento rok stretlo (smiech). Samozrejme, nevedela som, či Atlétom roka bude Matej Tóth, alebo ja. Doteraz som Atlétkou roka nikdy nebola. Vždy mi to nejakým spôsobom doslova pretieklo pomedzi prsty. Doteraz som v tejto zväzovej ankete bola trikrát druhá a trikrát tretia. Ale nikdy nie prvá. Až teraz. To je ďalší bónus navyše, ktorý sa mi podarilo získať v roku 2012! Zatiaľ mi ide karta. Tento rok hrám iba s dobrými kartami! Škoda, že tento rok sa už pomaly končí (smiech). Prijala by som ešte taký mimoriadne priaznivý rok, ako bol olympijský rok 2012, ktorý bude o niekoľko dní minulosťou.
Verili ste, že by ste konečne tie tri druhé a tri tretie miesta mohli vymeniť za slovenský atletický trón?
Poviem to tak pragmaticky, ako som to cítila. Olympiáda v Londýne, žiaľ, mnohým mojim kolegom – atlétom nevyšla podľa ich želania. Takže som cítila, že by som mala šancu na úspech. Lenže chodec Matej Tóth skončil v Londýne tiež na 8. mieste. Navyše bol úspešný aj na pretekoch Svetového pohára. Takže moje šance, že sa stanem Atlétkou roka, boli v pomere päťdesiat ku päťdesiat (smiech).
Spýtame sa inak. Vy osobne ste čakali na pozícii najúspešnejšieho slovenského atléta olympijského roka 2012 chodca Mateja Tótha alebo seba?
Myslela som si, že Atlétom roka bude Matej Tóth. Ale dúfala som, že ním môžem byť aj ja. Pri zvažovaní svojich možností som si jasne uvedomovala aj to, že v ankete hlasujú novinári a tréneri. Každý z nich má predsa iný rebríček hodnôt. Každý si cení niečo iné. Matej Tóth mal výbornú sezónu. Na olympiáde skončilo na 8. mieste. Tak ako aj ja. Úspechy dosiahol aj na Svetovom pohári v chôdzi. Ja som bola šiesta na majstrovstvách Európy. Ale podľa mňa ťažko porovnávať neporovnateľné! Predsa len chôdza a beh sú rozdielne disciplíny. Nie je to súboj medzi štyristovkárom a osemstovkárom. Ale v kútiku duše som verila, že toto meranie síl v spomínanej ankete dopadne v môj prospech. Som rada, že som sa v tomto nemýlila (smiech).
Aká bola vaša prvá myšlienka, prvý pocit, keď vám novinári oznámili, že ste vyhrali celoslovenskú anketu o najlepšieho atléta roka?
Bola som veľmi šťastná! Padol mi veľký kameň zo srdca. Tešila som sa, že konečne mi to vyšlo! To priznávam. Myslím si, že po výkonoch, ktoré som predviedla počas tohto roka si toto ocenenie zaslúžim. Už iba tým, že som celkom slušne dokázala odbehnúť tri tisícpäťstovky v priebehu jedného týždňa, som určite oslovila hlasujúcich odborníkov. Tréneri pravdepodobne ocenili aj to, že po prechode z osemstovky na tisícpäťstovku som si v hlave veľmi rýchlo ´vykalkulovala´ zistenie, že taktika na osemstovku je iná ako na tisícpäťstovku. Bolo sa treba vyrovnať s tým, že trikrát v týždni treba na dráhe dobre odbehnúť takmer štyri kolá. Pri osemstovke však iba dve. To vôbec nie je jednoduché… Vytrvalosť mi síce nikdy nerobila problém. Len tá psychika v hlave. A hlavne tá tréma na štarte. To je veľký nápor na psychiku! Je to skúška ohňom. Úplne iná taktika ako na osemstovke. Iné rozloženie síl. Zistila som to už pri mojej medzinárodnej premiére na tejto trati, keď ma tréner a manažér doslova hodili do jamy levovej na Diamantovej lige v Oslo. To bol pre mňa naozaj tvrdý zážitok. Bol to ťažký šok (dlhá odmlka). Som veľmi rada, že moja hlava to tak bravúrne zvládla – a že to z hľadiska mojej ďalšej kariéry všetko dopadlo výborne. Liečba šokom sa vydarila – aj som našla novú motiváciu. Už teraz viem, že v behu na 1500 metrov sa môžem ešte stále zlepšovať. Je to pre mňa veľká športová i životná výzva.
Pri rozmýšľaní nad možnými vážnymi súpermi v boji o titul Atlét roka ste náhodou nezabudli na striebornú kladivárku z ME 2012 v Helsinkách Martinu Hrašnovú?
Nie, nezabudla. Lenže Martina, žiaľ, patrila k tým kolegom, ktorým londýnska olympiáda nevyšla. A myslím si, že v olympijskom roku takmer vždy najviac medzi odborníkmi rezonujú výsledky z olympiády, čo je podľa mňa správne. Veď olympiáda je vrcholom nie iba celého športového roka, ale aj celého štvorročného cyklu. Preto som predpokladala, že súboj o titul Atlét roka sa tento rok zúži iba na nás dvoch s Matejom Tóthom. Ak by Martina v Londýne postúpila do finále, bolo by to vyrovnanejšie. Na druhej strane, ak by som na ME v Helsinkách vybojovala medailu v behu na 800 m, ale vôbec by mi nevyšla olympiáda v Londýne, triumf v ankete by pravdepodobne získal Matej Tóth. A mne by táto pocta ušla pomedzi prsty už siedmy raz v živote! Som veľmi šťastná, že sa tak nestalo (smiech).
Viackrát v rozhovore ste spomenuli svoj zámer vrátiť sa na atletickú dráhu po materskej dovolenke. Dá sa teraz aspoň v širších súvislostiach spomenúť, kedy by to mohlo byť aktuálne?
To je teraz veľmi predčasná otázka. Teraz si želám hlavne to, aby moje maličké bolo zdravé, aby pôrod dopadol tak, ako má. To je teraz hlavné. A po pôrode sa uvidí, kedy sa začnem chystať na návrat na dráhu. Samozrejme, pri mojej voľbe bude rozhodujúce najmä to, ako sa ja budem cítiť (dlhá odmlka). Nemám to ešte úplne premyslené… Momentálne si jasne uvedomujem, že okolo môjho budúceho návratu do veľkej atletiky je ešte veľmi veľa otázok, ktoré to všetko ovplyvnia, Opakujem ešte raz: teraz je rozhodujúce, aby sa dieťatko narodilo zdravé – a aby bolo všetko v poriadku. Iné ma momentálne netrápi. Najskôr bábätko, potom ďalšia športová kariéra. Takto som si teraz postavila rebríček životných hodnôt a priorít.
Pýtali ste si nejaké dobré rady od vašej reprezentačnej kolegyne Martiny Hrašnovej, ktorej dcérka Rebeka má už dva a pol roka? Konzultovali ste výchovu budúceho potomka s ňou?
Nie, doteraz ešte nebol na to vhodný čas. Moje tehotenstvo, vo chvíli, keď som ho oznámila verejnosti, bolo ešte veľmi čerstvé. Navyše, všetci sme čakali, kým uplynie najkritickejšie obdobie tohto stavu. Ja osobne si tiež myslím, že tak ako pri športe každý z nás volí iný spôsob prípravy, tak tá rozdielnosť prístupu platí aj pri výchove detí (dlhá odmlka). Každý to bude riešiť po svojom – a podľa seba. Uvedomujem si, že všetko bude tiež závisieť od toho, či ma to moje dieťatko bude počúvať, alebo nie. Či bude také zlé, ako som vraj bola ja (smiech). Ak sa v tomto podá na mňa, návrat k atletike bude mimoriadne rýchly (smiech).
Takže to máme chápať tak, že vy ste boli zlé dieťa? Tak si vás rodičia ako svojho potomka zapamätali?
To síce netvrdím, ale… Som škorpión, som výbušná – a tvrdohlavá. To vám nestačí? Počula som, že výbušné a tvrdohlavé deti nie sú vraj pre rodičov nič príjemné. Tak uvidíme, po kom to malé vlastne bude (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka