Lucia Ivanová, 26-ročná finalistka súťaže Brillance Fashion Talent 2011, už ako dieťa dokresľovala postavičkám v rozprávkových knižkách vlastné šaty. Absolventka VŠVU v Bratislave, ktorá stážovala v bohémskom Paríži, stihla vyrábať kabelky pre francúzsku firmu Vratko Fashion, odevné doplnky pre Etam a privoňala si i k návrhom interiérových doplnkov pre firmu Recyclaid. Mladá perfekcionistka nedá dopustiť na „motýlí pocit“, ktorý sa jej zmocní, keď vytvára niečo nové. Lucia sa o svoj talent delila i ako lektorka kurzov textilných techník, dodávala fotografiám ten správny šmrnc ako stylistka a pod jej šikovnými rukami vzniklo i mnoho ilustrácií a grafík. Hoci pod vlastným menom vyrába sofistikované šaty pre moderné dámy, najčastejšie ju stretnete v jednoduchých slimkách a tričku. Vône, cesty i kultúra sú Luciinou studnicou inšpirácie, no usmievavú Bratislavčanku najviac poteší obrovská zásoba obojstranných lepiacich pások, vďaka ktorej dokáže udržať pracovný chaos pod kontrolou.
Víťaz súťaže Brillance Fashion Talent získa možnosť vytvoriť svoju vlastnú kolekciu – máš už nejakú predstavu, ako by vyzerala tá tvoja?
Nie celkom. Mám určitú predstavu o tom, aké nové spôsoby narábania so strihmi a spracovaním látok by som chcela vyskúšať, tiež ma zaujímajú moderné technológie, ktoré by mohli byť použité v oblasti odevného dizajnu. V súčastnosti sa však plne venujem práci na aktuálnej kolekcii, takže nie je priestor na žiadne väčšie rozptyľovanie.
Pri tvorbe súťažnej kolekcie si sa nechala inšpirovať novelou Richarda Bacha Čajka Jonathan Livingstone. Ide o alegorický príbeh o čajke, ktorá má odvahu ísť proti prúdu a hľadať vlastné šťastie. Máš pocit, že aj ty kráčaš po podobnej ceste?
Zrejme každý účastník tejto súťaže sa snaží ukázať, že navzdory konvenciám má zmysel ísť proti prúdu. Takže áno, podobný pocit má zrejme každý z nás. Baví ma hľadať nové cesty, ísť „nevyšliapanými chodníčkami“ a nachádzať nové možnosti. Je to pre mňa nesmierne obohacujúce. Aj navzdory tomu, že vybrať sa vlastnou cestou prináša mnohé úskalia – niekedy nepochopenie či siahnutie si na dno svojich možností – vždy, keď sa nakoniec veci podaria, je to neopísateľný pocit, pre ktorý sa oplatí púšťať sa do neznáma stále znovu.
Príbeh si sa rozhodla zachytiť v šiestich fázach svojej kolekcie – od prízemnosti a potláčania individuality až po uvedomenie si, že „človek je voľný natoľko, nakoľko slobodné sú jeho myšlienky“. V tomto príbehu rezonuje túžba po slobode i túžba po dokonalosti. Tiež túžiš po dokonalosti? Si perfekcionistka? V čom sa to prejavuje?
Hmmm, či som perfekcionistka a túžim po dokonalosti… Myslím si, že áno. Je pre mňa dôležité robiť veci naplno a usilovať o čo najdokonalejší výsledok. Je to už zrejme navždy súčasťou mojej povahy, niečoho vo mne, čo mi nedovolí robiť veci polovičato alebo, ako sa hovorí, len „na oko“. Nerobí mi problém prerábať strih donekonečna, kým nenájdem to najlepšie riešenie, či vypárať už hotové šaty, ak zistím, že niekde došlo k pochybeniu, alebo vidím, že iný detail by bol vhodnejší. Takže zrejme som perfekcionistka. S prácou som spokojná, keď ju dokončím s vedomím, že som do toho dala maximum.
Inšpirovala ťa literatúra aj pri iných návrhoch?
Prerozprávať príbeh plný zložitých vnútorných myšlienok jazykom módy nie je vôbec jednoduché. Koncentrovať množstvo emócií len do jednej jedinej, ktorá vás nakrátko zaplaví pri pohľade na niektorý z modelov, je zložitým procesom. Podobnou cestou sa vydávam po prvý raz. Ku každej novej práci sa snažím pristupovať inovatívne, hľadať nové a nové cesty inšpirácie.
Aké boli tvoje prvé kontakty s módnym návrhárstvom?
U mňa to bol asi pomerne klasický priebeh. Ako dieťa som kreslila všade kam sa dalo, domaľovávala som do ilustrácií v knihách postavičkám svoje vlastné šaty, čmárala po stenách, a mala som obrovskú zbierku malých zápisníkov – pamätníčkov, kam kamaráti kreslili alebo písali odkazy a ja som zvyšné strany zápisníku došperkovala vlastnými kresbami. Tiež si pamätám, že moja mama pravidelne šila miniatúry šiat pre bábiky a tiež pre mňa, tak možno tam to celé začalo. V škole som už potom každému hovorila, že raz budem veľká návrhárka. Prihlásili ma do umeleckej školy a odtiaľ to už bolo len na skok na šupku – Škola úžitkového výtvarníctva, kde som študovala textilnú tvorbu. Tam už moje predstavy o budúcom povolaní začali naberať reálnejšie kontúry a ja som si bola istá, že touto cestou sa chcem v živote uberať.
V tvojom životopise žiari mesto Paríž. Ako dlho si tam žila resp. čo si tam zažila? Čím ti Paríž učaroval?
V Paríži som strávila pred tromi rokmi určité obdobie a bolo to veľmi vzrušujúce. Až do dnešného dňa z určitých momentov, skúseností tam získaných, či pocitov čerpám, zároveň si s odstupom času stále viac uvedomujem, aké šťastie ma celým pobytom sprevádzalo. Bolo to obdobie tesne po absolvovaní bakalárskeho štúdia, keď sme spolu s mojou vtedajšou spolužiačkou Evitou vycestovali na stáž do firmy, ktorá sa zaoberala prácou s textilom. Našou úlohou bolo nachádzať nové možnosti využitia textilných materiálov, pretransformovať už hotové výrobky do novej podoby. Práca bola veľmi inšpiratívna, pestrá a hlavne sme mohli nazrieť do pozadia textilného priemyslu. To ma primälo zamyslieť sa nad tým, že nestačí výrobok len vyrobiť a ďalej sa nestarať, ale rovnako dôležité je uvažovať na nad tým čo sa s ním stane keď doslúži.
Pamätám si, že som si v tom čase potrebovala od šiat trošku oddýchnuť, keďže som bola čerstvo po niekoľkomesačnom vytváraní semestrálnej kolekcie. Takže som sa rozhodla pre prácu na doplnkoch, rôznych druhov tašiek a kabeliek. Vytvárala som ich z netradičného materiálu, ktorý sa na Slovensku veľmi nevyužíva, alebo som sa s ním nestretla a aj keď som chcela po návrate domov v tejto kolekcii pokračovať, zohnať sa mi ho v našich podmienkach nepodarilo. Táto práca s kabelkami neskôr vyústila do spolupráce s firmou Etam, pre ktorú som vyrobila limitovanú kolekciu dizajnových tašiek. Paríž ma okúzlil svojou atmosférou. Neviem to presne opísať, ale to mesto vyžaruje niečo, vďaka čomu sa cítite akosi šťastnejšie, bohémsky. Ja som mala pocit že som vo sne.
Čím sa vyznačuje práca Francúzov na rozdiel od tej našej?
Toto neviem presne posúdiť, moja pracovná doba a celá náplň práce bola vďaka ústretovým „šéfom“ veľmi slobodná. Dávali nám voľnosť aby sme mohli vstrebať z pobytu čo najviac, vidieť, zažiť čo sa dá. Byť vystavení nekonečným podnetom, ktorými vás to mesto pohltí.
Vedela by si si predstaviť zostať v Paríži natrvalo?
Vedela by som si predstaviť život v rôznych krajinách. Chcela by som ešte veľa precestovať, spoznávať nové krajiny a život v nich, takže čas a príležitosti ukážu. Paríž je ale už natrvalo mojou srdcovkou, miestom, kam sa budem vždy rada vracať a viem si predstaviť, že by sa stal mojim druhým domovom. A síce pre už spomínané veci ako zvláštne magické pôsobenie toho mesta, neuveriteľný príliv podnetov, množstvo záhrad galérií, šarmantných kaviarničiek, históriu, vône…a tiež pre moju lásku k haute couture.
V rámci stáže pre francúzsku firmu Recyclaid si navrhovala interiérové doplnky. Ako si spomínaš na túto prácu? Realizuješ sa aj vo vlastnom byte či izbe?
Tvorba designu je v určitom zmysle podobná tvorbe módy. Snažíte sa skĺbiť funkčnosť s estetikou. Bohužiaľ v slovenských podmienkach je tvorba designových doplnkov do interiérov veľmi náročná a veľakrát sme nútení robiť kompromisy na úkor estetickej stránky. Dizajn je ale súčasťou môjho života, a preto ma vždy poteší, ak si ním môžem spríjemniť svoje každodenné prostredie.
Momentálne navrhuješ a vyrábaš limitované kolekcie odevov a kabeliek – máš vlastnú značku? Čo na svojej práci zbožňuješ?
Moja práca je zároveň každodenným hľadaním vzťahu k nej. Milujem ju, ale sú dni, keď si poviem, prečo som si nevybrala radšej iné povolanie. Tento stav však zvyčajne veľmi rýchlo pominie a ja som zase šťastná a vďačná, že sa môžem realizovať v oblasti, ktorá mi je tak blízka. Navrhovala som pod rôznymi značkami, každá bola určená konkrétnemu typu osobnosti, takže aj produkty boli trošku iné. V súčasnosti pracujem na založení vlastnej značky, ale je to dlhý proces, takže zatiaľ tvorím pod vlastným menom. Na svojej práci mám rada takmer všetko, hádam len s výmimkou dní, keď veci nejdú tak, ako si predstavujem. Milujem ten motýlí pocit, keď vzniká niečo nové, niečo krásne, zhmotnené v podstate z ničoho. Milujem fázu kreslenia, kedy môžem úplne popustiť uzdu myšlienkam a fantázii, lebo na papieri je možné všetko. Tiež mám rada proces výroby, pretože sa neustále učím a rozvíjam a vďaka rôznym spoluprácam mám možnosť prepájať rôzne odvetvia a tým objavovať nové cesty.
Pracovala si aj ako lektorka textilných techník. Baví ťa predávať svoje skúsenosti ďalej?
Táto práca sa viaže na moje už dávnejšie pôsobenie v Úľuv-e. Pracovala som s deťmi a bolo to výborné. Mám na túto prácu len príjemné spomienky, pretože práca s deťmi je nesmierne inšpiratívna a pôvabná. Dozaista to bolo aj celkovým priateľským prostredím ľudí z Úľuvu.
Okrem navrhovania odevov sa zaoberáš i šperkami, kabelkami a ilustráciami ako takými – nezvažovala si kariéru maliarky? Po kom si zdedila šikovné ruky?
Kariéru maliarky som nezvažovala nikdy, ja som skrátka mala svoj sen o budúcom povolaní a ten sa mi pomalými krôčikmi darí napĺňať. Takže som momentálne šťastná spokojná. Otázka šikovných rúk je záhadou celej mojej rodiny.
Ovplyvňujú ťa módne magazíny?
Povedať, že módne magazíny, blogy a spol. ma neovplyvňujú, by bola nepravda a nezmysel. V súčasnosti máme taký pretlak informácií, že aj keby som sa pokúšala vyhnúť sa tomu, čo je momentálne trend, príde mi to hádam až nemožné. Myslím si, že tieto záležitosti ma ovplyvňujú do tej miery, aby som získala prehľad o aktuálnom dianí, o nálade nadchádzajúcej sezóny, farebnej škále, či možno materiáloch. Nič viac nič menej. Svoju tvorbu zakladám na originalite, dávam do nej kus seba a myslím, že to by pri výraznejšom ovplyvnení nebolo možné. Oveľa viac ma pri práci ovplyvní nejaký pocit, zaujímavá myšlienka, možno inšpirácia hudbou, filmom. Magazíny sú skutočne na najnižších priečkach.
Na ktoré zo svojich výstav, súťaží a prezentácií rada spomínaš?
Priznám sa, som typ človeka, ktorý žije skôr prítomnosťou a mám plnú hlavu myšlienok a plánov, ktoré by som chcela realizovať. Takže sa sústredím skôr na pozitívne zmýšľanie smerom k veciam, ktoré sa aktuálne dejú a môžem ich ovplyvniť. Minulosť až tak neriešim, keďže tú ovplyvniť už nemôžem. Ale rada si spomínam na každú z mojich prezentácií. S odstupom času si človek pamätá len to najlepšie.
Nosíš vlastné modely?
Áno aj. Nosím kúsky z vlastnej dielne, ale úprimne, väčšinu pracovného dňa ma môžete stretnúť v slim džínsoch a tričku. Je to zrejme tým, že som celé dni obklopená rozmanitými látkami, farbami, materiálmi, takže oblečenie volím skôr v jednoduchých farbách ktoré ma zbytočne nerozptyľujú pri práci.
Keď niečo navrhuješ, máš pred očami víziu človeka, ktorý by mal tvoj model nosiť? Aký je?
Záleží, o aký typ práce ide. Ak tvorím model na konkrétnu osobu, na zákazku, snažím sa prepojiť svoju predstavu s predstavou dotyčného. Ak šijem veci na prehliadku, je to iné. Vtedy mám určitú predstavu, tému či náladu, do ktorej sa snažím modely zasadiť, aby boli zrozumiteľné a pútavé pre diváka. Tieto modely sú pomerne výraznejšie, častokrát až na hranici nositeľnosti. A potom sú limitované kolekcie, ktoré vytváram už s určitou predstavou o žene, ktorá by ich dokázala reálne nosiť, prípadne kam by si ten ktorý model mohla obliecť. Moja vízia takejto dámy je zväčša nemenná. Ide o súčasnú modernú, sebavedomú ženu, ktorá sa nebojí ísť proti zaužívaným konvenciám, dokonca vyhľadáva príležitosti, ako prekvapiť zažiariť, byť iná. Je sofistikovaná, a nesnaží sa uniformne zakrývať a potláčať v sebe ženskosť, pôvab, krehkosť.
Termín na odovzdanie hotovej kolekcie, ktorú predvedieš na BFT 2011 sa už blíži. Ako to vyzerá „v dielni“ Lucie Ivanovej?
Hmm ako …..chaos a spleť látok, nití, kresieb, výstuží, obojstranky, papierikov od cukríkov, keksíkov a strihov, ktorý začína nadobúdať jednotnú hmotu. Snažím sa ale pracovať v takmer chirurgickom prostredí, lebo vtedy sa viem naplno ponoriť do práce. Neporiadok ma dokáže neuveriteľne rozptyľovať. Ale niekedy sa nedá inak.
Čo ťa najviac inšpiruje, kde hľadáš nové nápady?
Inšpiruje ma svet naokolo, bežné maličkosti, ktoré ľudia prehliadajú, vône, cestovanie, filmy či hudba, prechádzka mestom, zážitky, návštevy divadla, galérií – skrátka všetko. Častokrát sú to skutočne banálne veci, na ktoré stačí pozrieť trošku inak a inšpirácia je na svete.
Čo robíš, keď ti veci nevychádzajú podľa tvojich predstáv?
Chvíľu ešte zápasím, aby to predsa len išlo tak, ako si predstavujem a keď už vidím, že ozaj cesty niet, nechám prácu tak, idem robiť niečo iné, prídem na nové myšlienky a potom sa zase vrátim a ono to ide.
Ak by si nenavrhovala módu, tak by si bola … ?
Celkom určite by to bolo povolanie, ktoré súvisí s dizajnom, umením. Bavil by ma interiérový dizajn napríklad.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
V prvom rade si prajem, aby čo najlepšie vyšla najnovšia kolekcia. To je taký krátkodobý plán, ktorý keď vyjde, budem veľmi šťastná. Od toho sa môže odvinúť veľmi veľa, takže čo sa týka prezradzovania plánov, som trošku opatrná. A odhliadnuc od súťaže a jej výsledkov si hlavne želám, aby mi momentálny stav spokojnosti vydržal čo najdlhšie a rovnako sa podarilo úspešne realizovať moje sny. Jedným z nich je totiž úspešne pôsobiť ako odevná dizajnérka so všetkým, čo to obnáša.
Tvojich 5 vychytávok, ktoré by si nevymenila za nič na svete?
V rámci mojej práce je to obojstranka, obojstranka, obojstranka, obojstranka a obojstranná lepiaca páska.
Foto: Archív L.I.
Foto: Archív L.I.
Foto: Archív L.I.
Foto: Archív L.I.
Foto: Archív L.I.
Tvorbu Lucie Ivanovej uvidíte aj na slávnostnom finále Brillance Fashion Talent 2011 už 29. septembra v bratislavskom Auparku. Za svoje favoritky môžete hlasovať tu.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
