Čo predchádzalo vzniku SR v marci 1939?
V prvom rade mu predchádzali takmer dve desaťročia Československej republiky, ktorá náš národ zachránila pred maďarizáciou. Bez prvej ČSR by nebolo ani prvej SR. Dôsledkom spoločensko-politického vyspenia Slovákov však bolo aj to, že sa nechceli a nemohli uspokojiť s čechoslovakistickou ideológiou a stavom, že vo vlastnej krajine nie sú pánmi. Preto si požiadavka samosprávy Slovenska získala podporu prevažnej časti inteligencie i politického spektra. Že tento emancipačný proces sa neskôr pokúsila zneužiť, najprv maďarská politika, neskôr nemecká, na vlastné ciele, je inou kapitolou. V každom prípade ju však isté kruhy proti Slovákom zneužívajú dodnes.
Bolo vyhlásenie autonómie Slovenska v októbri 1938 ústavné?
Je podstatný rozdiel v miere práv, aké si môže nárokovať štátotvorný národ a aké národnostná menšina. Menšina nemá právo na vlastný štát, lebo toto právo sa realizovalo už v jej materskom štáte. Slovensko malo autonómiu dostať už podľa Pittsburskej dohody, podpísanej Masarykom v máji 1918. Nakoniec ju, aj kvôli tvrdohlavosti čechoslovakistu Beneša, dostalo až po Mníchove, v tragickom období oslabenia ČSR. Autonómia sa konštituovala už 6. 10. 1938 v Žiline, o deň neskôr pražská vláda menovala prvú autonómnu vládu. 22. 11. bola autonómia schválená aj ústavným zákonom československého parlamentu.
Čo znamenal 14. marec 1939 a vznik Slovenskej republiky pre slovenskú spoločnosť?
Z dnešného pohľadu by som povedal, že bol obdobím skúseností, bol politickým aj ľudským testom. Na jednej strane samostatný štát poskytol dovtedy nevídanú možnosť uplatniť sa národu, najmä inteligencii. Slováci sa naučili vládnuť – na všetkých úrovniach. Na druhej strane bolo toto obdobie i bolestivou skúsenosťou. S tým, ako sa dá politická moc zneužiť, ako si môžu vznešené ideály národa, štátu, ale aj kresťanstva privlastniť chamtivci, zlodeji a najrôznejšie živly, ktorým ide len o vlastný prospech. To bol príbeh najmä mnohých gardistov.
Bolo rozhodnutie poslancov Snemu Slovenskej krajiny o vzniku samostatného slovenského štátu v daných podmienkach optimálne?
Jozef Tiso a poslanci mali len veľmi malý manévrovací priestor. Išlo o záchranu celistvosti zvyškov Slovenska, z ktorého si predtým riadne odkrojili Maďari (20% územia), ďalších 11 obcí si vynútili Poliaci a dve Nemci. A to nemusel byť koniec. Aj nekompromisný odporca prvej SR bude asi konštatovať, že v danej chvíli to bolo optimálne riešenie alebo „najlepšie zo zlých riešení“.
Ako by reálne postupoval Berlín v tom prípade ak by nebola vyhlásená samostatnosť?
To nemôže zodpovedne povedať asi nik. Naši politici i národ boli vtedy presvedčení, že by nastalo celkové rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Osobne sa však nazdávam, že reálnejším z hľadiska Adolfa Hitlera by asi bolo pripojenie zvyšku Slovenska k Protektorátu Čechy a Morava.
Bol vznik SR naplnením sebaurčovacieho práva slovenského národa, alebo len kompromisom?
Každý národný štát, bez ohľadu na to, kedy vznikne, je naplnením samourčovacieho práva. Teda bola ním aj prvá SR.
Nebyť prvej SR, môžeme povedať, že by nebola ani súčasná?
Je to znova hypotetická otázka. Ale v každom prípade sa nazdávam, že istá, minimálne istá mentálna prepojenosť tam je. Totiž pozitívnu skúsenosť väčšiny Slovákov s prvou štátnou samostatnosťou 40 rokov komunistickej totality a perzekúcií nedokázalo vymazať. Táto skúsenosť určite zohrala svoju veľkú úlohu aj pri konštituovaní druhej štátnej samostatnosti. Aj keď oficiálne sa od prvej SR všetci tvorcovia druhej SR dištancovali.
Ústava, ktorá bola prijatá v júli 1939, bola podľa určitej skupiny historikov komická, lebo sa nedodržiavala a vôbec neuplatňovala. Súhlasíte s týmto názorom?
Nie je pravda, že by sa vôbec neuplatňovala, resp. nedodržiavala. Pokiaľ ide o mieru ľudských práv a slobôd oproti tej československej z roku 1920 bola určite regresom. To ale súvisí aj s medzinárodnou situáciou, kedy bola prijatá. Boli tam ale aj dodnes inšpiratívne prvky: napr. princíp reciprocity. Vo vzťahu k agresívnemu Maďarsku sa práve vďaka tomuto princípu podarilo zachrániť slovenskú menšinu v tejto krajine. Môžeme si tiež položiť otázku, ktorá z ústav sa vlastne úplne dodržiavala? Tá z roku 1948, ktorá obsahovala hádam všetky osobné slobody? Však to bol výsmech, čo sa robilo v 50. rokoch. Alebo tá socialistická z roku 1960? Konieckoncov, ako je to dnes? Žijeme v dobe akejsi „finančnej demokracie“, kde rozhodujú peniaze a moc. Cítia sa dnešní politici, sudcovia a novodobá šľachta viazaní ústavou a jej dodržovaním? No nik nespochybňuje, že by tieto ústavy neexistovali alebo že by boli „komické“. To je skutočne zaujímavé, že to spochybňovanie nastáva len pri prvej SR.
Aká bola SR v rokoch 1939-1945? Iné strany ako Hlinkova slovenská ľudová strana tu neboli…
V prvej SR bola jediná vládnuca strana – HSĽS. Všetky ostatné strany už v r. 1938 ľudáci pohltili, zrušili, alebo sa do HSĽS dobrovoľne včlenili. Okrem HSĽS však legálne pôsobili dve strany národnostných menšín – nemeckej a maďarskej. Preto sa hovorí o totalitnom, príp. autoritatívnom politickom systéme. Tento totalitný režim však nebol tak nepriedušný, ako napr. nacistický systém v Nemecku alebo neskorší komunistický v 50. rokoch. Celkom odôvodnene sa o SR hovorí ako o „deravej totalite“. Nehovoriac o tom, že obyvateľstvo neposudzovalo svoj život len podľa počtu politických strán vo vláde.
Bol vtedajší režim zločinecký?
Ľudácky režim sa nepochybne dopustil zločinností. Tým najväčším zločinom bola perzekúcia, ožobráčenie, zbavenie občianstva a následne deportácia židovských spoluobčanov napospas hitlerovskému Nemecku.
Aký bol postoj obyvateľstva k Židom?
Ak by som mal podať svoje hodnotenie, tak ten prevažujúci postoj bol akousi zmesou ľútosti, ľahostajnosti a strachu. V prvej fáze prenasledovania až do skončenia deportácií v októbri 1942 však ľútosť len zriedka ústila aj do konkrétnej, rukolapnej formy pomoc. Po obnovení deportácií nacistami v 1944, keď Židov začali neskrývane zabíjať, bola už pomoc masová.
Bola Slovenská republika v období rokov 1939 – 1945 skutočným ekonomickým zázrakom?
Zázrak je asi silné slovo, no určite bolo pre mnohých, vrátane vtedajších politikov a ekonómov prekvapujúce, že aj po strate najúrodnejších území v prospech Maďarov a po neplánovanom osamostatnení sa ekonomicky nezrútila, práve naopak, úspešne sa jej darilo. A treba povedať, nielen vďaka vojnovej konjunktúre. Aj to bolo jedným z dôvodov hrdosti vtedajších Slovákov.
Aký postoj zastávali vtedy existujúce štáty, k vzniku nového štátneho útvaru?
Slovenskému štátu (resp. SR) sa už v priebehu roka 1939 podarilo získať diplomatické uznanie od väčšiny vtedy jestvujúcich štátov. Jedinou z vtedajších svetových mocností, ktorá ju nikdy neuznala, boli USA. Druhá vec ale je, že v neskorších rokoch SR diplomatické uznanie strácala na úkor ČSR, ktorú reprezentovala exilová vláda E. Beneša.
Ako hodnotíte vývoj doterajšej historiografie k danej problematike?
Do roku 1989 prevládajú ideologicky poplatné a dnes sotva využiteľné práce, aj keď sa nájdu posiaľ neprekonané výnimky. Po roku 1990 sa spravil obrovský krok dopredu a aj v súčasnosti prebieha intenzívny výskum. Azda žiadnemu inému obdobiu našich dejín sa nevenuje aktívne toľko bádateľov, ako práve obdobiu prvej SR. Problémom je dosah týchto vedeckých poznatkov, diskusií na naše spoločensko-politické elity a najmä médiá. Niekedy mám totiž dojem, že jediné, čo zaujíma našich politikov je osobný, materiálny profit a jediné, čo zaujíma médiá, sú celebrity, tragédie a škandály.
Ľudia sa boja otvorene povedať svoje názory, najmä ak sú k prvej SR pozitívne. Všeobecná škandalizácia arcibiskupa Jána Sokola za jeho osobný názor na prvú SR je toho najlepším príkladom.Martin Lacko
Aké sú jej perspektívy do budúcnosti?
Historici, najmä tí, čo skúmajú národné dejiny, majú tú smolu, že sú takmer výlučne odkázaní na štátnu pomoc. A tu, čo sa týka materiálno-inštitucionálnej základne historiografie, som pesimista. Však čo si má človek aj myslieť, keď sa vládne strany v roku 2008 snažia zrušiť jednu z ťažiskových historických inštitúcií a podpredsedníčka parlamentu povie, že s ňou či bez nej – chlieb aj tak lacnejší nebude?!
Je v tejto problematike dôležitý konsenzus?
Je aj nie je. V základných veciach by sme mali všetci zhodnúť, v parciálnych to potrebné nie je. Myslím, že je úplne normálne, že jestvujú rôzne historické výklady rôznych období. A to ešte neporovnávame „voľnosť“ historických výkladov s inými oblasťami. Pozrite sa, ako si právnici vykladajú suchú reč paragrafov. Dva paragrafy, tri rôzne výklady. Čo potom môžeme očakávať od historikov, ktorí skúmajú minulosť?
Je správne ak niektorí historici používajú pri pomenovaní slovenského štátu prívlastok „vojnový“?
Určite to nie je historicky presný a ani adekvátny termín. Slovenský štát (od júla 1939 SR) totiž vznikol pol roka pred začiatkom vojny. Ako poznám zmýšľanie tých, čo ho používajú, je to akési dehonestujúce nahradenie za dávno prekonaný termín „klérofašistický“. Pretrváva však nielen u časti historikov, ale predovšetkým v dnešných médiách poplatných ideológii politickej korektnosti.
Ako otázku slovenského štátu vníma zahraničná historiografia, ktorá nie je úzko spätá s touto problematikou?
Povedal by som, že prvá SR pre ňu nepredstavuje žiaden problém, ani vedecký. Skôr je to neznáma, prípadne nezaujímavá parketa. Vidíte to aj na prípade ČR. Boli sme skoro 50 rokov v jednom štáte, ale dnes tam nenájdete profesionálneho historika, ktorý by sa systematicky venoval výskumu prvej SR. V západných štátoch je to podobné, myslím, že všetkých by sme poľahky zrátali na prstoch jednej ruky.
Prečo sa pohľad slovenskej spoločnosti rozchádza na otázku slovenského štátu?
Z jedného pohľadu je to dôsledok mnohých špecifických, priam citlivých prvkov v jej rámci – katolícky kňaz prezidentom, spojenectvo s hitlerovským Nemeckom, charakter režimu atď. No na druhej strane je myslím úplne normálne, ak sa hodnotenie – prípadne spomienky – na jednu a tú istú politickú epochu rozchádzajú. Však sa pozrime len na „rozdelenú“ pamäť či prežívanie v prípade ostatných režimov 20. storočia – 1. ČSR, komunistického, i toho ponovembrového.
Akým spôsobom by sme mali prekonať kontroverznú minulosť v našich dejinách?
Predovšetkým by sa o nej malo otvorene a bez strachu diskutovať. Samozrejme nielen medzi historikmi, ale aj na širšej, politicko-intelektuálnej báze. To tu však zatiaľ nie je. Ľudia sa boja otvorene povedať svoje názory, najmä ak sú k prvej SR pozitívne. Všeobecná škandalizácia arcibiskupa Jána Sokola za jeho osobný názor na prvú SR je toho najlepším príkladom. Že situácia sa nijako nezlepšuje, vidíme aj tento rok. Namiesto odbornej diskusie majú v uliciach i v médiách priestor extrémisti z jedného i druhého politického spektra.
Zhováral sa Radovan Pavlík
