S veľkou prevahou ste nedávno získali ôsmy titul majsterky sveta. Nezovšedneli vám tieto úspechy na svetových šampionátoch? Viete sa ešte úprimne tešiť z úspechu, ktorý od vás už každý automaticky čaká?
Samozrejme, že hej (smiech). Byť najlepšia na svete je predsa veľmi príjemná vec. Navyše, v Novom Sade som sa veľmi tešila z titulu absolútnej majsterky sveta. Ten som tento rok získala iba druhý raz v živote. Moja radosť bola o to väčšia, že v boji o absolútnu víťazku MS som zdolala víťazku vyššej hmotnostnej kategórie – mohutnú Nemku Ninu Löbardtovú, ktorá vážila možno aj 80 kilogramov. Ja s mojimi 54 kilami som bola oproti nej útle žieňa (smiech).
Čo podľa vás rozhodlo, že ste na MS 2011 vyhrali aj kategóriu bez rozdielu hmotnosti?
Rozhodlo to, že som mala kvalitnejšie prepracované svalstvo ako Nemka. Mala som krajšiu symetriu tela, lepšiu postavu. Moja prezentácia na pódiu bola krajšia. Bola som až prekvapená ako ma rozhodcovia pred ňou uprednostnili. U každého rozhodcu som bola na prvom mieste.
Svetový šampionát v Novom Sade máte úspešne za sebou, takže teraz už môžete prezradiť, s akými ambíciami a cieľmi ste išli do Srbska?
Tak išla som tam ako sedemnásobná majsterka sveta, ktorá chce získať ôsmy primát (smiech). Samozrejme, mohla som si dať aj nižší cieľ, ale to by som už nebola ja. Navyše stále sú tam aj určité pochybnosti, či to vyjde, alebo nie….
V čom pramenia tie vaše pochybnosti?
Tak v tom, či na svetový šampionát nepríde nejaká lepšie pripravená pretekárka, ktorá by ma mohla pripraviť o titul.
A je to vôbec možné, keď ste doteraz vybojovali na MS už osem titulov majsterky sveta?
Myslím si, že všetko je možné (smiech). Ale ja som urobila v príprave na tieto majstrovstvá všetko, čo bolo v mojich silách. Usilovala som sa, aby moja forma bola nie životná, lebo to tradične hovorím každý rok (smiech), ale teraz bola naozaj špičková – a určite aj životná.
V absolútnej svetovej špičke ste už viac ako 15 rokov. Máte pred veľkými súťažami ešte vôbec trému, respektíve strach z neúspechu? Pred chvíľou ste hovorili, že máte obavy z nejakej súperky, že by vás mohla pripraviť o titul svetovej šampiónky?
Nepovedala by som, že je to práve tréma. A už vôbec nie strach. Skôr pocit veľkej zodpovednosti. Stále si totiž uvedomujem, že ľudia okolo mňa čakajú odo mňa veľký výsledok. Ďalší titul majsterky sveta. Berú to ako samozrejmosť, ale si neuvedomujú, že je to z roka na rok ťažšie splniť (smiech). Aj tento rok mi klub dal za cieľ skončiť na MS do 3. miesta. Plán na tento rok bola medaila. Som šťastná, že je to opäť zlatá. Takže plán z Dukly som nie iba splnila, ale aj prekročila. Ako vždy. Takže môžu byť so mnou nadmieru spokojní
Ku ktorému z tých ôsmich titulov svetovej šampiónky ste sa dostali najľahšie? Ktorý vám, dá sa povedať, spadol z neba rovno do lona?
Ani jeden! Na každý som sa v príprave a na tréningu nadrela. Preto ťažko povedať, že by mi nejaký – ako vy hovoríte – spadol z neba. To vôbec nie. Kulturistika je tvrdý šport. V nej sa náhody nekonajú. Súperky veľmi dobre poznajú moje telo, vedia, kde sú moje slabiny. A to isté viem aj ja o nich. Všetko je však vecou správneho načasovania športovej formy. Ak je forma správne načasovaná a vynikajúca, aj cesta k svetovému prvenstvu je ľahšia. Ale ak mám byť úprimná, aj tohoročný titul by som zaradila medzi tie, ktoré som vybojovala ľahšie. Ale pamätám si aj majstrovstvá sveta, na ktorých som titul vyhrala o bod či o dva. Dá sa však zistiť, že od roku 2007 tradične vyhrávam s jasným náskokom. Tento rok to bolo až o 19 bodov, ale boli aj MS, na ktorých som mala pred súperkami až o 30-bodový náskok. Všetko závisí od toho, ako ma na pódiu vnímajú rozhodcovia. Oni rozhodujú súťaže a určujú poradie.
Ktorý výsledok vo svojej dlhej a mimoriadne úspešnej kariéry si ceníte najviac? Ktorý rezultát je pre vás tým povestným kulturistickým Olympom?
Prvenstvo na Svetových hrách 2009 na Taiwane. Táto súťaž je totiž takou olympiádou v neolympijských športoch. Tam môže z každej krajiny štartovať iba pretekárka, ktorú nominuje svetová organizácia IFBB na základe dosiahnutých výsledkov. Tam som urobila výsledok, ktorý osobne kladiem najvyššie.
Vo svojej bohatej zbierke trofejí máte osem titulov majsterky sveta, čím ste sa vyrovnali slávnemu Egypťanovi El Shahatovi Mabroukovi. Nemáte ambície a chuť zaokrúhliť počet tých triumfov na desať, aby vás tak skoro už nik neprekonal?
Túto otázku dostávam od novinárov už dlhšie. A vždy na ňu zo žartu hovorím, že chcem pridať ešte toľko titulov, aby som ich spolu mala jedenásť.
Prečo práve jedenásť?
Lebo som sa narodila jedenásteho júna (smiech). Ale nie je to nejaké smerodajné číslo, ku ktorému sa silou mocou chcem v živote dostať. Uvidíme, či sa mi to podarí… Budem sa však o to usilovať. Svoju kariéru plánujem ukončiť približne v 39 rokoch, čiže zo súťažného pódia chcem odísť najskôr o štyri roky. Takže aj z tohto pohľadu mi to vychádza na jedenásť titulov. Pravda, ak mi bude zdravie slúžiť a zranenia a choroby nebudú brzdiť moju športovú prípravu. Lebo pri tréningu v posilňovni sa môže pritrafiť hocičo. Najmä, keď je človek už starší a jeho organizmus je viac opotrebovaný a vyšťavený.
Spomínate prípravu a tréning. Prezraďte, v čom je skryté tajomstvo vašej obdivuhodnej športovej dlhovekosti? Kde hľadať pramene vášho športového majstrovstva a šikovnosti?
Predovšetkým v pravidelnom tréningu a tiež v dobrej životospráve. Naozaj veľmi prísne dbám na životosprávu. Po majstrovstvách sveta v Novom Sade som si od tréningu oddýchla iba tri dni. Ja totiž stále potrebujem trénovať (smiech). Kulturistika je môj životný štýl, moja filozofia – a samozrejme je to aj moje zamestnanie. Práve vďaka kulturistike som členkou VŠC Dukla Banská Bystrica. A keďže v klube mi vytvárajú výborné podmienky, ja naozaj trénujem dvakrát denne a šesť dní v týždni. Fakt. Kulturistika je predsa vecou, ktorú som vždy chcela robiť, tak ju stále robím. A zodpovedne. Moja hmotnosť nelieta hore – dolu. Ja sa počas celého roka udržiavam v dobrej kondícii a veľmi starostlivo si strážim aj hmotnosť. Aj teraz po MS sa už pomaly rozhýbavam, aby som nevyšla z tempa, lebo po dlhšej prestávke sa zle opäť začína. Všetko okolo kulturistiky je predsa vecou sebadisciplíny a niekedy aj odriekania. Ale ja pobyt v posilňovni nevyhnutne potrebujem k životu. Ja sa v nej cítim dobre.
Už sme spomínali, že vďaka ôsmemu titulu ste vyrovnali svetový rekord legendárneho Egypťana El Shahata Mabrouka. Cítite sa ako legenda? Vnímate to tak?
Nie. Určite nie. Vnímam to tak, ako to je. Cieľ, ktorý som si dala, som splnila. Život ide normálne ďalej a vôbec sa necítim ako legenda. Od toho mám ešte poriadne ďaleko. Veď ja sa už teraz pripravujem na budúcoročný svetový šampionát (smiech).
Nikdy v živote ste nerozmýšľali nad tým, že by bolo načase ukončiť športovú kariéru v najlepšom, úplne na výslní – a začať sa venovať napríklad mladým adeptkám kulturistiky?
Ak mám byť úprimná, tak v poslednom čase už ani nie. Ale keď som bola mladšia a niečo sa mi nepodarilo, ako som chcela, hneď som tvrdila, že sa na to všetko vykašlem. Najmä po neúspechu som bola odhodlaná neprísť viac do posilňovne. Ale keď som sa upokojila, na zlosť som zabudla – a ešte húževnatejšie som začala trénovať. Rozhodla som sa, že v tréningu urobím všetko tak, aby som ten neúspech už nezopakovala. A toho odhodlania sa už dlhé roky aj držím. Možno preto som taká úspešná (smiech).
Už niekoľko rokov chodíte na významné svetové súťaže ako jediná reprezentantka Slovenska. Čím to podľa vás je, že dievčatá u nás kulturistika neláka, že ju nechcú robiť na špičkovej medzinárodnej úrovni?
Kulturistika je dlhodobý šport. Ja sa jej venujem už osemnásty rok a keby som s ňou začínala teraz, v tomto období, keď je hitom fitnes, určite by som pri nej tak dlho nevydržala. Keď som začínala, nebol ešte fitnes alebo body fitnes. A fitnes bikiny už vôbec nie (smiech). Dievčatá teraz majú na výber. A mnohé z nich, ktoré si vybrali fitnes súťaže, sú presvedčené, že v nich rýchlejšie dosiahnu úspech ako v kulturistke. Preto je ženská kulturistika u nás trochu na ústupe. Dievčatá, ktoré chcú cvičiť, idú predovšetkým do fitnesu a všetkých tých nových súťaží, ktoré stále v tejto oblasti okolo cvičenia a formovania postavy pribúdajú.
Tento trend je iba na Slovensku, alebo aj vo svete?
Myslím si, že je to aj vo svete. Fitnes je predsa ľahšia cesta k úspechu. Kulturistky stále sú, stále chodia na súťaže, ale nie je ich toľko ako v mojich začiatkoch. Alebo poviem to trochu inak: ešte nevymreli (smiech), ale realita je taká, že ich nepribúda už toľko ako to bolo v minulosti, keď v ponuke športov nebol fitnes.
Tvrdíte, že kulturistika je vaša filozofia, životný štýl a zamestnanie. Je niečo na nej také, čo nemáte rada, čo by ste z nej najradšej odbúrali?
Na súťažiach nemám rada natieranie farbou a výrazné líčenie.
Prečo?
Lebo sa cítim taká špinavá a celá zababraná. Najmä natieranie farbou je vecou, ktorú nemusím, no zároveň si uvedomujem, že je to potrebné, lebo inak by na javisku nevynikla ostrosť svalov, krása a symetria celej postavy. Bez tej nešťastnej farby by to nebolo zasa ono (smiech). A potom tiež tvrdá diéta pred samotnou súťažou. To je veľké odriekanie. Hoci normálne diétujem a strážim si stravu celý rok, fáza tesne pred súťažou je veľmi zlá. Tam mnohokrát už idete na tréning so zaťatými zubami a povinnú jednotku absolvujete iba silou vôle. Cez bolesť a únavu. To sú už hotové galeje. Vtedy som zlá. To nemám rada (smiech).
Po kom ste zdedili takú silnú vôľu, že už toľko rokov dokážete podstupovať v príprave tú veľkú drinu a odriekanie?
Po kom som zdedila silnú vôľu? Neviem, možno po otcovi… Možno som si ju za tých osemnásť rokov, čo sa venujem kulturistike, postupne aj vypestovala, vytrénovala. Neviem… Mňa hlavne vedie môj priateľ, ktorý je na mňa veľmi prísny. Niekedy až veľmi (smiech). On mi aj dodáva veľa energie – a vtedy, keď mi je naozaj najhoršie, vie ma povzbudiť a ešte viac vybičovať. On je motorom môjho života. Jemu vďačím za veľmi veľa.
Kulturistov športová verejnosť obdivuje najmä pre tie ich povestné diéty a neuveriteľne prísnu životosprávu. Naozaj je tá diéta pred súťažou taká drastická, ako sa o nej hovorí? Dá sa na takýto spôsob odriekanie mnohých gurmánskych pôžitkov zvyknúť?
Všetko je vecou zvyku a tréningu. Nie iba tela, ale najmä spomínanej vôle. Ja mám diétnu stravu celý rok. Niečo nediétne si doprajem iba cez víkend, keď oddychujem. Povedzme halušky s bryndzou. Ale počas predsúťažnej prípravy také niečo nemôžem zjesť. Mám to tak vyrátané, že štyri mesiace pred súťažou začínam tvrdú diétu. Za tie roky som si na ňu zvykla. Varím si kuracie prsia na vode, jem rybie filé, zeleninu, ryžu. Všetko si starostlivo strážim, aby som neurobila chybu (smiech). Posledný týždeň pred pretekami je to však najhoršie obdobie. Vtedy sa telo odvodňuje. Počas súťaže prestávam piť tekutiny a spravidla vypijem maximálne tri decilitre vody za deň. Každú hodinu však jem piškóty a hrozienka. Konzumujem med, lekvár a ďalšie osvedčené sladké veci. Tejto fáze prípravy my kulturisti hovoríme cukrovanie, lebo cukor viaže v tele vodu. Cukrovanie a krycia farba nám pomáha k tomu, aby pri prezentácii na pódiu bolo na tele jasne vidieť každý sval. To je v kocke moja diéta, s ktorou sa morím už osemnásť rokov. Ešte stále tvrdíte, že mi tituly padajú z neba?
Mnohé vaše súperky a úspešné amatérky prešli postupne medzi profesionálky. Vy však tento prestup už dlhé roky rezolútne odmietate. Prečo?
V podstate z dvoch dôvodov. Po prvé, ak by som prešla k profesionálkam, stratila by som zamestnanie v Dukle Banská Bystrica, ktorá mi dlhé roky pomáha pri mojom športovaní. V Dukle mám naozaj výborné podmienky. Bolo by predsa veľkou chybou odísť odtiaľ, kde je vám dobre. Bola by to z mojej strany veľká hlúposť. A po druhé…Viete si mňa so súťažnou hmotnosťou 54 – 55 kilogramov a výškou 163 centimetrov predstaviť na Miss Olympia na pódiu vedľa veľkých a robustných profesionálok z Ameriky, ktoré majú minimálne 70 kilogramov čistej svalovej hmoty? Ja teda nie (smiech). Na Miss Olympia sa navyše súťaží bez rozdielu hmotnosti. V jednej spoločnej kategórii. Profesionálna kulturistika je najmä o tom. Veľké objemy, veľké svaly, čo sa mne osobne nepáči. Správne Američanky musia byť vysoké a urastené. Musela by som veľmi výrazne pribrať na hmotnosti a to ja nechcem. Navyše na súťaženie na Miss Olympia nemám ani telesnú výšku. Na takú súťaž som nízka. Ale ja som spokojná s tým ako vyzerám teraz (smiech). Preto nemám ambície ísť do profesionálnej kulturistiky. V nej by som nemala šancu na úspech. Tam by som sa raz dva stratila. Tam by som na medailu pomýšľať nemohla ani v najkrajšom sne. Absolútne nie (smiech).
Pripravil Štefan Žilka