Spôsobov, ako rozprávať príbehy, je mnoho. Francúzska umelkyňa Béatrice Coron ich strihá z papiera. Vytvorila si tak jedinečný jazyk, ktorý prekonáva všetky hranice. K jej najznámejším projektom, ktoré tvorí z papiera i špeciálneho materiálu menom tyvek, patria najmä neviditeľné či osobné mestá, ale pod jej rukami vznikajú aj papierové šaty, siluety, knihy, pohľadnice či rozprávkové siete. Umeniu sa pritom začala venovať až ako 40-ročná.
„Nenarodila som sa s nožnicami v rukách. A nepamätám si ani, že by som si ako dieťa niečo vystrihovala. Ako tínedžerka som si čmárala, kreslila a chcela som byť umelkyňou. Bola som však aj rebel, a tak som to všetko nechala a vydala sa na dlhú púť čudnými povolaniami,“ uviedla rodáčka z Lyonu, ktorá od roku 1984 žije a tvorí v New Yorku.
Béatrice si na živobytie zarábala ako pastierka, vodička kamiónu, robotníčka v továrni či upratovačka. Pracovala v oblasti turizmu v Mexiku i v Egypte a na dva roky sa presťahovala na Taiwan. Umelkyňa, ktorá istý čas študovala čínštinu, sa po usadení v New Yorku naďalej venovala práci sprievodkyne a príležitostne navštevovala exotické krajiny. Jedného dňa sa však rozhodla, že nastal čas vrátiť sa k umeniu. A voľba padla na papier – pretože je „lacný, ľahký a dá sa využiť mnohými spôsobmi“.
Spôsob, akým vznikajú jej diela, je však jedinečný. Keďže vášeň k slovám, slovným hračkám a obrazom, ktoré vytvárajú, ju nikdy neopustila, rozhodla sa svojimi dielami „rozprávať“ fascinujúce príbehy. „Proces mojej tvorby je priamočiary. Zoberiem si kus papiera, predstavím si svoj príbeh, občas ho i načrtnem, občas nie. A keďže môj obraz je už v papieri, musím len odstrániť to, čo do príbehu nepatrí,“ opísala Béatrice svoj kreatívny proces.
Francúzka tvrdí, že ju inšpiruje všetko, čo číta alebo vidí – od humorných príbehov, cez emotívne udalosti ako napríklad zemetrasenie na Haiti v roku 2010, či príbehy, ktoré je rozprávajú známi a ona z nich automaticky strihá „krajiny myšlienok“.
Ako hovorí autorka: „V živote a v strihaní papiera je všetko prepojené. Jeden príbeh vedie k ďalšiemu.“ Možno aj preto niektoré z jej diel siahajú cez dve poschodia galérií alebo sa tiahnu po dĺžke ôsmich metrov. „Je to celé taký „čo ak“ svet. Čo ak by sme žili v balónových domoch? Vznikol by veľmi povznášajúci svet,“ uviedla Béatrice, ktorej diela si zakúpilo aj Metropolitné Múzeum či Walker Art Center a viseli i na letiskách, v metre či vo verejných knižniciach.
Béatrice je aj autorkou „pravopisného pavúka“, ktorý spriada bilingválnu abecedu. Pavúk prechádza celou abecedou s prídavnými a podstatnými menami, ktoré sa v angličtine i fancúzštine zhodujú – kto pozná jeden z jazykov, automaticky sa tak učí aj druhý. V exteriéri knižnice zas vytvorila „bibliostrom“, v ktorého kmeni sú korene jazykov a je o medzinárodných systémoch písania. Okrem toho zasiala „ovocný sad“ – zobrala materiály z knižnice, ktoré mali v názve ovocie a vytvorila inštaláciu s týmto „ovocím poznania“.
Umelkyňa, ktorá okrem slov vášnivo miluje i beh, zvykne pri tvorbe využívať aj iné techniky ako strihanie. „Ale výsledkom sú vždy príbehy. Príbehy majú veľa možností, majú veľa scenárov. Ja tie príbehy nepoznám. Zachytávam obrázky z predstavivosti celého sveta, z klišé, z vecí, o ktorých premýšľame, z dejín,“ uviedla na konferencii TED v roku 2011. „Každý je rozprávačom, pretože každý má svoj príbeh. Dôležitejšie však je, že každý musí príbeh vytvoriť, aby dal svetu zmysel. Vo všetkých týchto vesmíroch je predstavivosť akoby prostriedkom umožňujúcim transport, kde je cieľovou destináciou naša myseľ a spôsob, akým sa vieme znovu spojiť s tým základným a magickým. O tom je strihanie príbehov,“ uzavrela originálna strihačka príbehov.
www.beatricecoron.com, www.ted.com
