Stanislav Janota a Daniel Lukáč spoju s historikom umenia Petrom Kresánkom v podcaste Konzervatívne kaviareň vyvracajú rozšírení mýty o kultúrnej zaostalosti a nevzdelanosti Slovákov, 1000-ročnej maďarskej porobe, či o tom, že sme boli národ sluhov. „Naše slovenské mýty, nás často označujú za národ, ktorý má kultúrny deficit, zaostávanie. Týmto škaredým spôsobom sa podceňuje veľa Slovákov,“ tvrdí Stanislav Janota.
Podľa slov Janotu k tomu prispievajú aj niektorí českí historici, ktorí sa na Európu pozerajú tak, že kultúrne sú len tie národy, ktoré prežili svoju históriu v rámci Rímskej ríše nemeckého národa, kam patrili Česi, Nemci, severné Taliansko a podobne a krajiny, ktoré boli mimo, majú veľký kultúrny deficit, ktorý len ťažko doháňajú.
Vysoký podiel šľachty
K tomuto pocitu zaostalosti či necivilizovanosti, prispeli aj personálne čistky po vzniku Československa, pre neochotu skladať sľub vernosti novému štátu a nahradenie „odídených“ úradníkov, poštárov, učiteľov či železničiarov Čechmi.
Konzervatívna kaviareň: Je Európska únia zlyhaním, alebo naopak mimoriadne úspešným projektom? - VIDEO
Janota pripomína, že spoločnosť na území Slovenska bola, podobne ako inde, bohato štruktúrovaná, pričom Slovensko malo v rámci Uhorska mimoriadne vysoký podiel šľachty, porovnateľný s Poľskom. Hoci veľkú časť tvorili tzv. „bočkoroši, krpčiari“ – šľachtici bez veľkého majetku, ktorí mali len erb a listinu – práve táto vrstva spoločnosti bola kľúčová pre slovenský kultúrny rozvoj.
„Títo bočkoroši boli hlavný zdroj potom učiteľov, právnikov, lekárov na Slovensku. Boli to nositelia slovenskej kultúry“, hovorí Janota, ale doplnil že na rozdiel od poddaných mali právo posielať deti do škôl bez súhlasu panstva, čo z nich robilo vzdelanostnú základňu národa.
Územie Slovenska nebolo izolovanou enklávou
Peter Kresánek pripomína, že napriek tomu, že územie Slovenska, je v istom zmysle perifériou Európy, toto označenie netreba vnímať dehonestujúco. „Neznamená to niečo menej, ale práveže je to veľmi zaujímavé… umelec v tých okrajoch tvoril síce na základe vzorov z centier, ale podľa vlastnej fantázie,“ uviedol v podcaste.
Zatiaľ, čo umelec niekde v blízkosti Viedne, povedzme v Bratislave, sa snažil tvoriť na úrovni veľkého slohového umenia v kráľovských centrách – Viedni, Krakove, Prahe a pod., v tých okrajoch tvorili síce na základe aj toho, čo videli na tovarišských cestách, ale aj podľa vlastnej fantázie. „Optikou súčasného nazerania je to často omnoho zaujímavejšie a originálnejšie,“ vysvetľuje Kresánek.
Územie Slovenska nebolo izolovanou enklávou, ale po stáročia bolo domovom Nemcov, Talianov či Valónov, ktorí prinášali do miestnej spoločnosti svoj štýl života, remeselné zručnosti, či kultúru. Tieto komunity postupne jazykovo splynuli s miestnym obyvateľstvom, ale spoluvytvárali podobu slovenskej spoločnosti. Kresánek pripomína, že v Orave mala možno polovica remeselníckych rodín taliansky pôvod – išlo o kachliarov, keramikov či kamenárov.
Diskusia sa dotkla aj politicky citlivej témy tzv. „tisícročnej poroby“. Podľa Stanislava Janotu ide o „neuveriteľne hlúpy mýtus“, pretože systematická maďarizácia trvala v skutočnosti len približne 60 rokov – od rakúsko-maďarského vyrovnania po vznik Československa. Väčšinu dejín boli obyvatelia Slovenska plnoprávnymi občanmi Uhorska, kde sa bežne v hospodárstve a úradných používala slovenčina.
V debate Konzervatívnej kaviarne o mýtoch o slovenskej zaostalosti za dozviete aj to:
- prečo bola šľachta na slovenskom vidieku taká početná
- ako sa renesančné vzory z najväčších kultúrnych centier dostali do ľudových výšiviek
- že habánska keramika, ktorú dnes vnímame ako ľudovú, bola pôvodne tovarom aj pre cisársky dvor
- ako sa šírili renesančné a barokové vzory v architektúre na slovenskom vidieku
- prečo sa Nemci či Valóni rozhodli hromadne sťahovať na územie dnešného Slovenska
- odkiaľ sa zobrala legenda o Štúrovej láske k Adele Ostrolúckej a akú úlohu v tom hral boj o majetky
- prečo sa nemeckí baníci a remeselníci v mestách prirodzene slovakizovali
