Ako hodnotíte návštevu ruského prezidenta na Slovensku?
Ak by som ju mal hodnotiť z pohľadu prezidenta Medvedeva, tak zrejme to bola pre neho úspešná návšteva. Podarilo sa mu pravdepodobne dosiahnuť všetko, čo si predsavzal. Ak hodnotím túto návštevu slovenskými očami, tak jej výsledky sú pre Slovensko sklamaním. Výsledky sú nesúmerné, nevyrovnané. Výsledky svedčia o tom, že táto vláda nie je schopná jasne definovať a presadzovať slovenský záujem. Naopak, o čo je slabšia v presadzovaní slovenského záujmu, o to je ústretovejšia voči druhej strane. Takto si slovensko-ruské vzťahy nepredstavujem. Je v záujme Slovenska, aby malo dobré vzťahy s Ruskom. Otázka je, čo to znamená, dobré vzťahy s Ruskom. Výsledok, ktorý ukázala slovenská vláda, nie je výsledkom dobrým. Ani v dlhodobej perspektíve neprispieva k dobrým slovensko-ruským vzťahom.
V čom vidíte konkrétne tie negatíva?
Keď sa projektuje takáto návšteva, je prirodzené, že sa zadefinujú základné vektory, ktoré chceme dosiahnuť. Od vlády som takúto predstavu nepočul. Po návšteve je vidieť, že takéto základné premýšľanie nebolo vôbec prítomné.
Kde to vidíte?
Je to vidieť na viacerých veciach. Slovensko pri obchode s Ruskom má pasívne saldo. Za minulý rok to bolo približne vo výške niečo cez dve miliardy. Čiže záujmom Slovenska by malo byť úsilie o vyrovnávanie tohto pasívneho salda. Výsledkom tejto návštevy sú dva väčšie kontrakty. Jeden vo výške približne 300 miliónov eur. To sú dodávky jadrového paliva pre naše elektrárne. Druhý kontrakt za 100 miliónov eur na výrobu železničných vagónov. Tretí drobnejší približne za päť miliónov eur. Tristo miliónov eur budú platiť slovenskí občania za dodávky paliva Ruskej federácii a 105 miliónov eur budú ruské peniaze, ktoré pritečú na Slovensko. Pýtam sa teda, ak je v záujme Slovenska vyrovnávanie pasívneho salda, akým spôsobom výsledok tejto návštevy prispeje k jeho vyrovnaniu? Ekonomický výsledok návštevy je teda pre Slovensko nevýhodný.
Má Slovensko kapacitu ponúknuť Rusko taký obchod, aby vývoz a dovoz boli v rovnováhe?
Hovorím o tom, či sa máme usilovať toto pasívne saldo vyrovnávať. Nehovorím, že dnes alebo zajtra, to pasívne saldo vyrovnáme. Hovorím o istej tendencii. V slovenskom záujme je, aby tovaru, ktorý vyvezieme do Ruskej federácie bolo viac, alebo aspoň toľko, koľko dovezieme z Ruska. Alebo treba potom povedať, že je záujmom Slovenska, aby sa jeho závislosť na Rusku prehlbovala. Potom treba povedať, že ide nám v zásade o jediné, zvyšovať import z Ruska.
V Katyni bola pomenovaná pravda. V Bratislave bola pravda zamlčaná. To sú dva veľmi rôzne prístupy a výsledky. Ak táto vláda hovorí, že má dobré vzťahy s Ruskom, tak sa pýtam, aké posolstvo posiela slovenskej verejnosti.Milan Ježovica
Ako vnímate dopad návštevy v neekonomickej oblasti? Aj tu to vnímate ako prehru?
Udiali sa dve veľmi vážne veci. Jedna sa týka Slovenska a slovensko-ruských vzťahov a druhá poľsko-ruských vzťahov. Tieto dva príklady ilustrujú dve roviny, v akých možno vzťahy viesť. Dva prístupy. Ak sa pozerám na poľský prístup, tak musím konštatovať, že Slovensku v slovensko-ruských vzťahoch uteká vlak. Vidieť to na vyhlásení, ktoré podpísali prezidenti. Ministerstvo zahraničných vecí hovorí, že cieľom vyhlásenia nebol prelom v slovensko-ruských vzťahoch. Ja hovorím, na čo je dobré také vyhlásenie, ktoré buď neposúva slovensko-ruské vzťahy ďalej, alebo nerieši niektoré otázky, ktoré by mali byť vyriešené. Pýtam sa, aký je účel vyhlásenia, ktoré nie ne je prelomové. Na čo je také vyhlásenie? Aký politický signál chcelo Slovensko takým vyhlásením vyslať? Toto vyhlásenie slovensko-ruské vzťahy ťahá o niekoľko rokov dozadu. A to v tom, že vyhlásenie bolo venované dejinám, hovorí o nich, ale zároveň ich zamlčiava. Nemôže to byť teda vyhlásenie, ktoré vzťahy posúva. Môže to byť vyhlásenie, ktoré vzťahy brzdí. Naopak poľský prístup bol dôslednejší. V Katyni ruský premiér Vladimír Putin povedal, že poľskí vojaci boli povraždení na rozkaz Stalina a že boli obeťami totalitarizmu. To povedal ten ruský premiér, ktorý pred tromi rokmi v Mníchove hovoril, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Vidieť, ako Poliaci dokázali prinútiť Rusov, aby urobili krok, ktorý by bol ešte pred rokom nemožný. Toto Slovensko nedokázalo. V Katyni bola pomenovaná pravda. V Bratislave bola pravda zamlčaná. To sú dva veľmi rôzne prístupy a výsledky. Ak táto vláda hovorí, že má dobré vzťahy s Ruskom, tak sa pýtam, aké posolstvo posiela slovenskej verejnosti. Aké posolstvo posiela tím, ktorý v roku 1968 zahynuli, alebo ich osudy boli ovplyvnené po tomto roku? Aké posolstvo posiela súčasnej generácii a tiež generácii, ktorá príde po nás? Posiela posolstvo, že pravda je na to, aby sa zamlčala. Poľsko-ruské posolstvo je, že pravdu treba povedať a dokonca, že posúva vzťahy dopredu. Slovenský prístup je nedobrý, servilný, jednostranný a zamlčiava to, čo nemalo byť zamlčané.
Dá sa povedať, že akoby sme sa dostávali znova do sféry vplyvu Moskvy?
Robert Fico hovorí, že sa podarilo naplniť základnú prioritu tejto vlády, ktorou bola politika štyroch svetových strán a že sa podarilo odstrániť jednostrannosť, ktorú presadzovala minulá vláda. Keď si porovnám výsledky v roku 2005, Slovensko navštívil americký prezident i ruský prezident. V roku 2010 Slovensko nenavštívil americký prezident. Robert Fico ani raz za štyri roky s americkým prezidentom nerokoval. Slovensko v roku 2010 navštívil ruský prezident. Výsledkom tejto návštevy je vyhlásenie, v ktorom sa zamlčiava historická pravda.
Premiér sa však stretol s Obamom teraz v Prahe.
Stretne sa s ním vo formáte stredoeurópskom. To nebude bilaterálne rokovanie.
Fico v opozícii vyčítal Dzurindovej vláde kolenačkovú politiku voči USA. Spomeňme si na prelety lietadiel, či vyslanie vojakov do Iraku. To nebola servilita vtedajšej vlády?
Ak výsledkom politiky, ktorú nazývate servilná, bola návšteva amerického a ruského prezidenta, tak sa pýtam, čo je výsledkom politiky Roberta Fica. Ak výsledkom politiky Mikuláša Dzurindu boli dobré vzťahy s Washingtonom a aj s Moskvou, tak sa dnes pýtam, prečo výsledkom politiky Fica, ktorá akože nie je servilná a kolenačková, je iba návšteva ruského prezidenta.
Slovensko je dnes členom EÚ i NATO. Správali sa predstavitelia SR pri návšteve ruského prezidenta v súlade so zahraničnopolitickou orientáciou týchto organizácií?
Členom EÚ a NATO sme nie preto, že tieto organizácie predstavujú náš hodnotový rámec, ale pretože ich ciele sú odrazom našich hodnôt. Sme demokratická, slobodná krajina. Hodnoty, ktoré vyznávame sú aj ústavne chránené. To, že sme členmi EÚ a NATO nám pomáha v dvoch veciach. Môžeme byť prítomní za bruselským stolom. Sme súčasťou priestoru demokracie, bezpečnosti a prosperity, ktoré obe organizácie predstavujú. Nehodnotil by som to konanie našich predstaviteľov tak, že bolo v rozpore s našim členstvom v EÚ alebo v NATO. To konanie nebolo dostatočnou projekciou hodnôt, ktoré vyznáva Slovensko. Medzi hodnotami, ktoré by Slovensko vyznávať malo je sloboda a úsilie o pravdu, ako súčasť dobrých, vyvážených, štandardných vzťahov.
Slovensko je malý štát. Môže vo vzťahoch diktovať takým krajinám ako sú Rusko, USA, či Čína?
Štyri roky predseda vlády razí tézu, že Slovensko je malá krajina, ktorá vo svete nič neznamená. Nesúhlasím s tým. Veľkosť krajiny sa neurčuje iba veľkosťou územia, ale jej postojmi. Určuje sa vzopetiami, ktorých je schopná. Ak by platila téza, o ktorej hovoríte, tak si napíšme do všetkých vládnych dokumentov, že Slovensko nebude mať zahraničnú politiku, pretože voči nikomu nedokáže nič presadiť. Alebo sa pozrime na posledných dvadsať rokov, či Slovensko bolo schopné takýchto vzopetí, či dokázalo projektovať svoj záujem. Nepochybujem, že ako bolo schopné tejto projekcie doteraz, nič mu nebráni, aby svoj záujem projektovalo aj voči Rusku.
Návšteva Medvedeva sa konala tesne pred našimi parlamentnými voľbami. Dá sa vnímať aj v tejto súvislosti?
Je dobré, keď súčasťou dobrých vzťahov sú návštevy na najvyššej úrovni. Aj tu vidieť nevyrovnanosť. Za štyri roky tu nebol britský ministerský predseda, ani nemecká kancelárka. Jednostrannosť vlády, ktorú takto pekne vidieť, dá sa v tomto prípade veľmi dobre ilustrovať. Oslobodenie Slovenska a Európy spod nacistického jarma nebolo iba zásluhou vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Oslobodenie Európy bolo zásluhou celej protihitlerovskej koalície. V našich dejinách vidím Slovenské národné povstanie. Minulý rok uplynulo šesťdesiatpäť rokov od SNP a táto vláda žiadnym spôsobom sa neusilovala o to, aby pri tomto výročí boli prítomné hlavy štátov. Viem si predstaviť, že na takéto oslavy by mohli byť pozvaní prezidenti Ruska, USA, Francúzska, Poľska, atď. Ale toto sa nestalo. Naopak, dva mesiace pred voľbami sa vláda rozhodla, že oslavám oslobodenia Bratislavy dá takýto rámec, aký dala a nepochybne sa nemožno ubrániť dojmu, že to urobila s kalkuláciou blížiacich sa parlamentných volieb. Pokiaľ by vláde záležalo na tom, aby si tento národ pripomínal svoje vzopetia, kapitoly, na ktoré môže byť hrdý, v ktorých bol jeho príspevok, aj výrazným európskym príspevkom, pokiaľ by vláda mala záujem, aby sme si pripomínali chvíle, ktoré robia Slovensko veľkým, tak by určite bola pri 65. výročí SNP usilovala o medzinárodný rámec.
Zhováral sa Radovan Pavlík
