Svetlo na konci tunela. Pocit, že opúšťate svoje telo a pozeráte sa naň zhora. Stretnutie s dávno zosnulými blízkymi.
Príbehy ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, znejú takmer rovnako po celom svete a naprieč kultúrami. Pre niektorých sú dôkazom toho, že vedomie presahuje hranice fyzického tela. Pre iných ide len o neurochemickú ilúziu mozgu v extrémnom strese. Čo sa však v skutočnosti deje v momente, keď sa život na okamih zastaví?
Odpovede na túto večnú záhadu hľadáme spolu s MUDr. Milanom Hrabánkom – lekárom, psychiatrom a transpersonálnym psychoterapeutom s takmer tridsaťročnou praxou. Je univerzitným pedagógom, výskumníkom a zakladateľom Medzinárodného transpersonálneho centra Holos, kde pomáha ľuďom v krízových životných situáciách, pri závislostiach či psychospirituálnych krízach.
V roku 1997 definoval pojem holotropné umenie, ktoré vzniká na základe prežitých mimoriadnych stavov vedomia a prejavuje sa následnými kresbami, maľbami, sochami a ďalšími umeleckými formami. Tento medzinárodný projekt dnes združuje desiatky umelcov, ktorí v ňom vystavujú svoje diela vzniknuté v holotropných stavoch.
V rozhovore MUDr. Hrabánek rozpráva o vlastnej skúsenosti s klinickou smrťou a o tom, ako ju vníma po rokoch terapeutickej praxe. “Existuje množstvo dobre zdokumentovaných prípadov, keď človek v stave klinickej smrti presne opísal, čo sa dialo okolo jeho tela – vrátane detailov, ktoré nemohol vedieť ani odhadnúť. Svedectvá týchto ľudí nemožno jednoducho zmiesť zo stola,” hovorí Dr. Hrabánek.
Zamýšľa sa nad tým, čo tieto stavy prezrádzajú o povahe vedomia. Spomína aj premenu, ktorou človek prechádza, keď sa ocitne tvárou v tvár smrti. O zmene hodnôt, vzťahov a o novej úrovni pokory k životu.
Čo vás osobne priviedlo k transpersonálnej psychológii? Prežili ste aj vy nejaký transformačný zážitok, ktorý vás zásadne ovplyvnil?
Áno, moja cesta k transpersonálnej psychológii nebola čisto teoretická alebo akademická – bola predovšetkým osobná. Už počas štúdia medicíny som cítil, že iba biologické alebo behaviorálne vysvetlenie ľudskej psychiky nestačí. Ľudia, ktorých som stretával ako lekár, mali často zážitky presahujúce rámec bežnej psychológie – dotýkali sa smrti, symbolického sveta, mystických vhľadov či zmenených stavov vedomia.
Digitálni duchovia: Čo sa stane s vašimi účtami a dátami po smrti a kto k nim získa prístup?
Zásadný impulz prišiel vo chvíli, keď som sám prežil veľmi silný, vnútorné otrasný zážitok. Dalo by sa povedať iniciačný, ktorý ma konfrontoval s hlbokým zmyslom utrpenia, ale aj s existenciou niečoho, čo presahuje ego a bežnú realitu. Tento zážitok ma doslova nasmeroval od klasickej psychiatrie k celostnému a spirituálnemu prístupu k ľudskej duši.
K transpersonálnej psychológii ma potom priviedli práce Stanislava Grofa a vlastná skúsenosť s holotropným dýchaním. Dnes vediem môj terapeutický tím v Holos Centre a môžem povedať, že ma teší byť svedkom hlbokých premien ľudí, ktorí podobné zážitky integrujú do svojho života.
Vo svojej terapeutickej praxi ste sa určite stretli s klientmi, ktorí opisovali zážitky blízke smrti – napríklad svetlo na konci tunela alebo stretnutie so zosnulými. Ako takéto výpovede vnímate a interpretujete v kontexte psychoterapie?
Áno, stretol som sa s viacerými ľuďmi, ktorí opisovali zážitky, ktoré klasická medicína často odbije ako halucinácie alebo neurochemické javy. No keď sa s týmito ľuďmi rozprávate do hĺbky, zistíte, že pre nich mali tieto zážitky zásadný existenčný význam.
Mesto duchov v Nízkych Tatrách: Kedysi liečilo cisárov, dnes zarastá lesom
Vo svojej praxi týmto výpovediam načúvam s úctou a vedomím, že zážitky blízke smrti často otvárajú priestor pre zásadnú vnútornú premenu – zmenu hodnôt, väčší dôraz na vzťahy, súcit, hlbšie prepojenie so životom. V transpersonálnej psychológii takéto stavy chápeme ako katarzné, transformačné zážitky, ktoré môžu byť veľmi liečivé, ak sú pochopené a integrované.
Z pohľadu transpersonálnej psychológie môžeme tieto mimotelové zážitky chápať iba ako halucinácie mozgu alebo majú aj inú, hlbšiu výpovednú hodnotu?
Transpersonálna psychológia sa práve takýmito otázkami zaoberá veľmi otvorene. Kým klasická neuroveda vysvetľuje mimotelové zážitky ako dôsledok dysfunkcie mozgu alebo neurobio-chemických zmien, my sa pýtame: „Čo ak je to naopak? Čo ak sa mozgová aktivita vypína, a tým dáva priestor vedomiu, aby sa rozšírilo?“
Mimotelové zážitky, stretnutia s „bytosťami svetla“, vstup do archetypálnych alebo nadčasových priestorov, to všetko sa objavuje naprieč kultúrami a epochami. Nie je to teda iba subjektívna halucinácia. Zdá sa, že tieto stavy odhaľujú hlbšie vrstvy reality – transpersonálnu úroveň, kde sa spája individuálne vedomie s celkom.
Je možné rozlíšiť psychózu od autentického transpersonálneho zážitku? Kde je podľa vás tá hranica?
Áno, je to možné, ale nie vždy jednoduché. Psychóza a transpersonálny zážitok sa môžu navonok podobať: zmenené vnímanie, symbolické vízie, zmena identity. Kľúčová je však možnosť integrácie, miera náhľadu a kontext.
Psychóza zvyčajne narúša schopnosť fungovať, chýba v nej náhľad, býva chaotická a úzkostná. Autentický transpersonálny zážitok môže byť tiež silný, niekedy aj desivý, ale vedie k hlbšiemu pochopeniu, rastu a rozšíreniu vedomia. Ak človek dostane podporu a bezpečný rámec, môže aj veľmi intenzívny zážitok viesť k uzdraveniu. Práve týmto procesom hovoríme v transpersonálnom prístupe psychospirituálna kríza.
Existujú podľa vás vedecké výskumy alebo dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že vedomie môže existovať nezávisle od tela?
Existujú výskumy, ktoré túto možnosť minimálne naznačujú. Napríklad štúdie zážitkov blízkych smrti (NDE) ukazujú, že ľudia opisujú udalosti v časoch, keď mozog preukázateľne nefungoval – teda boli v klinickej smrti. Rovnako výskumy REM spánku, meditácie, psychedelických stavov či kvantovej neurovedy spochybňujú reduktívny prístup k vedomiu.
Transpersonálna psychológia stavia na mnohých príkladoch, keď vedomie zjavne presahuje individuálne telo – napríklad v holotropných stavoch, regresných terapiách alebo spontánnych duchovných prebudeniach. Osobne sa domnievam, že vedomie je základný princíp, ktorý nie je produktom mozgu, ale je s ním iba dočasne spojený.
Ako by ste vysvetlili zážitky pacientov, ktorí počas klinickej smrti opisujú presné detaily diania v miestnosti, aj keď ich mozog údajne nefungoval?
Z pohľadu klasickej neurovedy je to nevysvetliteľné. Existuje však množstvo dobre zdokumentovaných prípadov, keď človek v stave klinickej smrti presne opísal, čo sa dialo okolo jeho tela – vrátane detailov, ktoré nemohol vedieť ani odhadnúť.
Transpersonálny prístup to interpretuje ako rozšírenie vedomia mimo telo. To neznamená, že presne vieme, ako to funguje, ale svedectvá týchto ľudí nemožno jednoducho zmiesť zo stola. Je to výzva na prehodnotenie našich predstáv o vzťahu tela a vedomia.
Ako sa zmení pohľad človeka na život a smrť po silnom zážitku mimo bežného vedomia? Zažili ste osobne niečo podobné?
Áno, môžem potvrdiť, že takýto zážitok človeka zásadne zmení. Prestať vnímať smrť ako absolútny koniec, ale skôr ako prechod – podobne ako je pôrod prechodom z jedného stavu existencie do druhého. Menia sa hodnoty, prístup k času, vzťahy aj chápanie samého seba.
Sám som mal skúsenosť, keď som prešiel klinickou smrťou, ale aj počas práce so zmeneným stavom vedomia symbolickým „umieraním“. Táto skúsenosť bola nielen hlboko oslobodzujúca, ale aj liečivá. Od tej doby mám iný vzťah k smrti, ale aj k samotnému životu. Je v tom väčšia pokora a dôvera.
Čo by ste odkázali skeptikom, ktorí všetky tieto javy považujú len za výplody mozgu a chemické procesy?
Skepticizmus je v poriadku, ak je otvorený. Mnoho vecí, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, bolo kedysi považovaných za nemožné. V transpersonálnej oblasti máme stovky svedectiev ľudí, ktorým ich zážitky zásadne zmenili život – nemožno ich len tak prehliadnuť.
Nejde o to „veriť“, ale byť ochotný načúvať a nechať sa prekvapiť. Mnohí vedci, ktorí sa týmito fenoménmi začali vážne zaoberať, zmenili svoj názor práve na základe konkrétnych skúseností. Myslím, že najhlbšie poznanie často vzniká na hranici vedy a skúsenosti – tam, kde končí istota a začína pokora.
Veríte, že vedomie pretrváva aj po smrti? Je to otázka viery, skúsenosti alebo existujú indície, ktoré vás k tomu vedú?
Nevnímam to ako „vieru“ v náboženskom zmysle. Je to skôr kombinácia osobnej skúsenosti, práce s klientmi a štúdia dostupnej literatúry a výskumov. Indície, že vedomie presahuje biologickú smrť, sú podľa mňa veľmi presvedčivé. A keď vidím, ako sa ľudia menia po zážitkoch blízkych smrti alebo v hlbokých transpersonálnych stavoch, potvrdzuje mi to, že naše vedomie má dimenziu, ktorú bežný život iba zakrýva.
Ako v terapii pracujete so zážitkom smrti – či už ide o vlastnú skúsenosť blízkosti smrti, alebo o stratu blízkej osoby?
Smrť v terapii nevnímame ako tabu, ale ako prirodzenú súčasť života a často ako bránu k hlbšiemu poznaniu. Ľudia, ktorí prežili vlastnú blízkosť smrti, bývajú citlivejší, pokornejší, viac prepojení s ostatnými. Takýto zážitok môže byť traumatický, ale aj transformačný. Záleží na tom, ako s ním terapeuticky pracujeme.
Pri strate blízkej osoby často využívame prácu s holotropnými stavmi vedomia, prácu so symbolmi, rituály, pieskovisko, prácu so snami alebo riadenú imagináciu, aby človek mohol stratu nielen precítiť, ale ju aj začleniť do svojho ďalšieho života. Smrť môže byť hlbokým učiteľom.
