BRATISLAVA 12. júla (WEBNOVINY) – Historický odbor Matice slovenskej znepokojujú „opätovné pokusy kriminalizovať slovenské dejiny a ich protagonistov“ tak, ako sa to v poslednom čase deje v súvislosti s odhalením busty Ferdinandovi Ďurčanskému v jeho rodnom meste Rajci.
„Iniciátorom týchto úsilí nejde o objektívne poznanie našich národných dejín, ale o zakonzervovanie pohľadu na slovenské dejiny a ich osobnosti v duchu predchádzajúceho komunistického režimu, jeho ideológie, ako aj v duchu ideológie čechoslovakizmu,“ tvrdia matičiari.
Pod spoločné vyhlásenie sa podpísali historici Milan S. Ďurica a Ivan Mrva, akademický sochár Alexander Ilečko, jazykovedec Ján Doruľa, šéfredaktor Kultúry Teodor Kriška, herečka Eva Kristinová, akademický maliar Ondrej Zimka a ďalší.
Kritika Radičovej
Historici z Matice slovenskej reagujú aj na stanovisko vlády SR, v ktorom kabinet odmietol umelé, nedemokratické glorifikácie osobností, ktoré nemajú právo mať bustu. „Zarážajúce je, že tieto snahy našli podporu aj v slovenskej vláde, vedenej Ivetou Radičovou, ktorá mlčala a mlčí, keď sú na slovenskom juhu odhaľované symboly maďarského nacionalizmu a šovinizmu (tzv. turuly) alebo symboly maďarskej iredenty a revizionizmu (socha uhorského kráľa Štefana v Komárne v revizionistickom poňatí alebo busty a pamätné tabule venované Jánosovi Esterházymu a Sándorovi Máraimu v Košiciach),“ vyhlásili matičiari. Dodávajú, že na druhej strane členovia koalície veľmi horlivo asistujú pri odhaľovaní symbolov čechoslovakizmu, akou je socha T. G. Masaryka v Bratislave.
Ako ďalej uvádzajú predstavitelia Matice slovenskej vo svojom stanovisku, časť slovenskej politickej a kultúrnej elity sa podľa nich doposiaľ nedokázala vysporiadať s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, ktorú od počiatku odmietala a odmieta.
„Naďalej sa usiluje na téme slovenskej štátnosti polarizovať a traumatizovať spoločnosť. A práve v tomto spočíva podstata aj súčasných ideologicky a politicky podfarbených útokov na Ferdinanda Ďurčanského,“ dodali matičiari. Ferdinand Ďurčanský podľa nich patrí medzi tie významné osobnosti slovenských dejín 20. storočia, ktoré sa vo významnej miere zaslúžili o našu štátnu slobodu. Preto považujú za prirodzené, že občania si dôstojne pripomínajú jeho nezanedbateľný vklad do národno-emancipačného hnutia, ktoré bolo zavŕšené 1. januára 1993 obnovením Slovenskej republiky.
Vláda žiada zrušiť inštalovaní busty
Kabinet Ivety Radičovej v stredu 6. júla po rokovaní vlády vyhlásil, že nebude podporovať žiadne oslavy reprezentantov nedemokratičnosti a hrubého porušovania ľudských práv. K inštalovaniu busty Ferdinandovi Ďurčanskému prijal samostatné uznesenie. Premiérka pripomenula, že podpredseda vlády pre ľudské práva Rudolf Chmel sa pred mesiacom obrátil na primátora i mestské zastupiteľstvo, aby zrušili rozhodnutie o inštalovaní busty, svoje odmietavé stanovisku prezentovala i Rada vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.
„Čakali sme 30 dní na odpoveď, ako vyžaduje zákon. Žiadnu odpoveď sme nedostali, preto vláda prijala vyhlásenie,“ dodala premiérka s tým, že zmeniť rozhodnutie samosprávy podľa zákona vláda nemá.
Rajecký primátor Ján Rybárik po odhalení busty povedal, že Ďurčanský môže mať v Rajci bustu, pretože bol Rajčan a na jeho osobe vidí viac pozitív ako negatív. Po odhalení busty Ferdinanda Ďurčanského na Námestí SNP v Rajci začala polícia trestné stíhanie vo veci prečinu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd.
Svoj nesúhlas a žiadosť o odstránenie sochy už rajeckej radnici adresovali okrem iných zväz židovských náboženských obcí, zväz protifašistických bojovníkov, občianske združenie Tilia, hnutie HUMAN i obyvatelia Rajca. Hnutie HUMAN sa snaží sochu odstrániť aj zbieraním podpisov pod petíciu.
Ferdinand Ďurčanský (Historická panoráma, STV)
https://www.youtube.com/watch?v=Img_bu3XpKM
Právnik, novinár a politik Ferdinand Ďurčanský sa ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podieľal v roku 1939 na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 až 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr ministrom verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde. V rokoch 1939 až 1940 bol prvým ministrom zahraničia slovenského štátu.
Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. V roku 1947 bol v neprítomnosti odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Rozsudok, ktorý je v Slovenskej republike aj dnes právne platný, nebol nikdy zrušený.