Predstavte si krajinu pri veľkej rieke. Dakedy dávno boli jej brehy spojené mostom, tak sa to traduje. Ale nikto zo súčasníkov si to už nepamätá. Niektorí hovoria o živote na druhom brehu, iní tomu neveria. Veď nič nepočuť a nevidieť. A predsa niekoľko ľudí tvrdí, že majú spojenie s druhou stranou, že odtiaľ počujú hlasy a že tí z druhej strany sa postarajú aj o to, že sa znovu postaví most. Ešte krajší ako bol prvý a všetci ho budú môcť bezplatne používať. Ba dokonca hovoria aj o tom, kto a ako most postaví. Je to však veľmi nejasné. Niektorí veria, iní nie, ale túžba v ľude pri rieke rastie. A nielen v nich. Napriek tomu málokto vie, že keď sa narodil Staviteľ, bol vlastne z druhej strany. Muž narástol, dozrel a začal o moste hovoriť. Ako výborný projektový manažér najskôr hovorí o tom, kto je za riekou, vzbudzuje túžbu po moste, potom buduje projektový tím „dvanástich“, ktorým neskôr most odovzdá a až nakoniec hovorí, ako most vlastne postaví. Za cenu svojho života. Áno – záver bol najťažším manévrom. Podobne ako to bolo pri bratislavskom moste Apollo. Celý ho postavili ho na jednej strane a potom druhý koniec otáčali po rieke, až prišiel na druhú. Tam zapadol na svoje pripravené miesto. Ktorí si to pamätáte, viete, aké to bolo napätie a aká sláva, keď to presne vyšlo. Vráťme sa však k nášmu Staviteľovi, ktorý krížom premostil nebo so zemou a keď bol vyzdvihnutý, všetkých pritiahol k sebe (Porov. Jn 12,32). A keď dielo dokončil, pokračoval podobne, ako je zvykom na všetkých stavbách – robotníci dielo odovzdajú a odchádzajú. Uvoľňujú miesto užívateľom a prevádzkovateľom stavby. Užívanie začína väčšinou slávnostne. Inak tomu nebolo ani pred 1982 rokmi v Jeruzaleme, kde sa most staval a „vztýčil“. Prevádzkovatelia, ktorí otvorenie očakávajú s bázňou, ani netušia, koľko ľudí sa zíde a ako sa prejavia „tí z druhej strany“. A bolo to čosi úžasné. Pán opačného brehu napriek tomu, že je Duch, prichádza vo viditeľnej podobe a umožňuje zodpovedným za most pozvať naň všetkých prítomných ich vlastným jazykom. Pozvanie prijalo 3 000 oslovených.
Aj takto môžeme „čítať“ príbeh, opisujúci udalosť, ktorú dnes oslavujeme:
„Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“
Most, ktorým je Cirkev, spoločenstvo veriacich v Krista, je tu už takmer 2000 rokov. Ale vždy sa dobre počúva o jeho otvorení, „strihaní pásky“. Aj preto, lebo stále funguje a nesie na sebe nie tisíce, ale miliardy ľudí. Ľudí, ktorí v sebe spájajú prvky z obidvoch strán rieky, život ľudský i božský. Ľudí, ktorým šéf prvých prevádzkovateľov píše: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2,9).
Ten, kto je na moste, ba vlastníkom mostu, vie, že most je tu na spájanie. Na komunikáciu medzi dvomi stranami. To je poslanie Cirkvi. Tak to chápali i „hlavní prevádzkovatelia“ v 60. rokoch minulého storočia na Druhom Vatikánskom sneme:
„Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, … sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“ (Gaudium et spes 1). Na druhej strane „Cirkev vždy mala v úcte Božie Písma… neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova… a podávať ho veriacim (Dei verbum 21). To je počúvanie obidvoch strán.
Komunikácia je však aj o hovorení. V tomto prípade Bohu o ľuďoch a ich živote a ľuďom o Bohu a jeho pohľade na život. Toto je v koncilových textoch taktiež zahrnuté: „Preto sa Cirkev naliehavo obracia na svojich synov a dcéry, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí (1 Tim 2,1) (Dignitatis humanae 14). Súčasne „tento posvätný koncil zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi (Lumen gentium 1).
Druhá dôležitá vec dotýkajúca sa užívateľov mostu je prevzatie zodpovednosti za most. Ak som spomenul, že Ježiš bol výborný projektový manažér tak i preto, že systematicky pripravoval tých, ktorí mali za projekt – dielo, po jeho postavení prevziať zodpovednosť. Z listu, ktorý poslali po apoštolskom sneme v Jeruzaleme do Antiochie je zrejmé, že ju v plnej miere aj prevzali. Okrem toho, že pokarhali tých, ktorí bez ich poverenia znepokojili učeníkov z pohanstva, pokračujú: „Duch Svätý a my sme usúdili“. Bolo to aj o nich a dnes je to aj o nás! Zodpovedáme za stav mostu. Nielen v tom, ako vyzerá (teda za to, akí sme), ale aj za to, čo sa na ňom koná. Bolo by napr. choré šomrať, že u nás v kostole nemá kto čítať, alebo sa modliť, aby nám Pán poslal lektorov, ak sám čítať viem a môžem… Je to o mne, o mojej zodpovednosti.
Na záver by som ešte raz chcel vyjadriť radosť z existencie tohto mostu, vďačnosť jeho Staviteľovi a oddanosť „Spoluprevádzkovateľovi“ – Duchu Svätému. A teším sa aj z toho, že som na tom moste spolu s vami.
