Niečo podobné by sme mohli povedať napríklad o svätom Filipovi Nerim, ktorého nazývame apoštol Ríma, keďže tam vykonal veľké dielo na poli viery, ale aj charity. V samotnom Ríme je tiež veľmi obľúbený.
Mohli by sme pokračovať ďalšími príkladmi: Maďari majú svojho sv. Štefana, Poliaci sv. Stanislava atď. V každom národe je uctievaný svätec, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie a upevnenie viery medzi ľuďmi. Nie ináč je to aj u nás, na Slovensku. Tiež máme svätých, ktorí nám doniesli vieru a zaslúžili sa o jej rozšírenie a upevnenie. Sú to svätí Cyril a Metod. Historici o nich veľa popísali, je im zasvätených viacero kostolov a my sme o nich určite aspoň počuli. Otázka je však tá, či sme si dostatočne vedomí významu ich misie. Niekedy mám totiž dojem, že viac vnímame sv. Patrika, ktorého oslavujú spomínaní Íri.
Hoci nepoznáme dostatočne životopisné údaje o sv. Patrikovi ani o sv. Cyrilovi a Metodovi, predsa sa odvážim vysloviť hypotézu, že Cyril a Metod urobili oveľa väčšie dielo medzi našimi predkami ako sv. Patrik medzi Írmi. Okrem náboženstva sem priniesli totiž aj kultúru. Naši predkovia nemali ani písmo, čiže zrejme tu vládla takmer 100% negramotnosť, ibaže by aspoň niektorí ľudia ovládali nejakú cudziu reč. Národ, ktorý nemá vlastný jazyk, písmo a kultúru, je v ohrození, že zanikne. Možno práve Cyrilovi a Metodovi vďačíme za to, že Slovania nezanikli, že nesplynuli s inými okolitými národmi. Vďaka nim sme dostali písmo, čo mnohé národy už vtedy dávno mali. No dostali sme aj jednu vec, ktorú mnohí nemali, ba smelo môžeme povedať, že ju nemal takmer nikto. A to nielen za čias Cyrila a Metoda, ale aj ďalšie generácie, vyše tisíc rokov po ich misii. Bola to bohoslužobná reč. Tradične sa ako jazyk pri bohoslužbách používala len latinčina, gréčtina a hebrejčina. Solúnski bratia predstihli dobu o vyše tisíc rokov a so súhlasom pápeža začali používať ako bohoslužobný jazyk reč ľudu, teda staroslovienčinu. Nemám vedomosť o tom, že by to v ich dobe spravil niekto iný. Naozaj, taký jednoduchý, prirodzený a pritom geniálny nápad, ako sa priblížiť k životu ľudí na našom území! Myslím, že už len kvôli tomuto nápadu si zaslúžia Cyril a Metod naozaj našu pozornosť, a to nie malú. Okrem toho však, samozrejme, stojí nielen za zmienku, ale za obrovskú vďaku týmto našim vierozvestom, že vlastne celý svoj život zasvätili apoštolátu v našich krajoch. Ako hovoria historické pramene, ich pôsobiskom zostala Veľká Morava až do konca ich života. Neopustili svoju misiu a náš národ ani vtedy, keď im v tom iní bránili, keď museli prekonávať rôzne ťažkosti a nepochopenie, sv. Metoda dokonca na niekoľko rokov uväznili… Naozaj obdivuhodné… Na záver chcem ešte podotknúť, že v roku 2013 budeme sláviť 1150 rokov od ich príchodu na Veľkú Moravu, čo sa udialo v roku 863. V rámci prípravy na toto jubileum už teraz putuje relikvia sv. Cyrila po diecézach. Nech je aj to výrazom našej úcty a chvály svätých bratov, vďaka ktorým náš národ nezanikol, ba naopak, začal rásť po kultúrnej i duchovnej stránke. Dovolím si zakončiť citátom z knihy Sirachovho syna (44, 1bc. 4-7. 11-15), ktoré nám pri príležitosti slávnosti sv. Cyrila a Metoda ponúka dnešná liturgia:
Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe.
Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili.
Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im – aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy.
Ich telá odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.
