Skúšať by sme nemali dôveru, vzťah alebo lásku. Takto sa zamýšľa vo svojej knihe Ján Košturiak, jeden z tých nie obyčajných súčasných slovenských otcov.
Keď som minulý rok písal o rodine, zamýšľal som sa nad tajomstvom ako v rodine dozrieva svätosť. Čítajúc spätne tých niekoľko (5) bodov ma pozvalo premýšľať ďalej. A to som nemohol tušiť, čo všetko sa za jeden rok v našej európskej civilizácii môže čo sa týka rodiny zomlieť. Mohli sme sledovať zaujímavý proces, ktorý v najnovšej krajine EÚ v Chorvátsku zatiaľ vyvrcholil v nedávnom referende. V ňom voliči rozhodli takmer 66% podielom o tom, že ústava krajiny bude doplnená o túto definíciu: manželstvo je manželský zväzok medzi mužom a ženou. Na druhej strane spektra pokračuje zdá sa akoby bezbrehé experimentovanie s pojmom rodina. S týmto podľa mňa grandióznym Božím projektom zvereným nám ľuďom do spravovania. Aj tu cítiť to napätie z pokušenia prestať sa považovať „iba“ za správcov. Chceli by sme byť pánmi; byť tými, ktorí majú na to, aby určovali pravidlá. „Hranie sa na Boha“ je niečo, čo nás ako ľudstvo bude pravdepodobne navždy sprevádzať. Hoci nás to vedie častokrát na šikmú plochu v zmysle: iba ľudské, príliš ľudské až neľudské…
Príbeh svätej rodiny, ako o ňom aj dnešný sviatok počúvame je tiež ľudský, niekedy až príliš ľudský, ale rozdiel je v tom, že nie je iba ľudský. Je aj Boží! Takto sa šikmá plocha, ktorou sa všetko zosýpa kdesi do bezodnej priepasti mení na cestu hore. Síce tiež k Tajomstvu, ale nie k prázdnote, lež k napĺňaniu. Ostatne posúďte sami, v evanjeliu sv. Matúša dnes čítame:
„Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“
Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a chod’ do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa už pomreli.“ On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“
V tomto úryvku zo života Ježišovej rodiny vidíme zreteľné stopy Boha a jeho lásky. Prejavuje sa v starostlivosti o bezpečnosť členov rodiny, vo varovaní, v ukázaní cieľu cesty, v načasovaní odchodu i príchodu, v upresňovaní miesta, kde sa majú po príchode usadiť. Božia láska, ktorá sa môže ale aj má najviac prejaviť práve v rodine a to v 2 viditeľných podobách našej ľudskej lásky: v láske medzi mužom a ženou a v láske materskej. Najprv teda láska medzi mužom a ženou – toto spojenie dvoch nezameniteľných pólov Boh urobil svätyňou, v ktorej sa rodí a odovzdáva život. Láska, ktorá nedáva sebe, teda neberie pre seba, nenárokuje si majetnícke rozmery vlastniť toho druhého, ale láska ktorá radšej dáva. Často v úplnom sebadarovaní. A je preto obrazom absolútnej lásky Boha, ktorý miluje človeka nie preto, že človek je dobrý, ale preto že On Boh je dobrý! Podruhé: láska matky k svojmu dieťaťu. Matka miluje svoje dieťa nie preto, že je krásne, dobré, schopné, zdravé ale preto, že je jej! Nie je cudzie, je vlastné. Z tohto pohľadu sa zdajú byť veľkými komplikáciami všetky experimenty typu zaobstarať si dieťa mimo spomínanej Božej svätyne, nahradzovanie bytostného puta človeka k človeku poriadkom lekárskym, etickým, právnickým alebo inak ideologickým. A rovnako milostný pomer medzi ľuďmi rovnakého pohlavia nemôže mať rovnakú hodnotu ako vzťah medzi mužom a ženou, pri všetkej úcte ku každému človeku. Rodina ako vzťah lásky muža a ženy otvorený pre život je veľký Boží projekt. A preto má pochopiteľne aj veľkých nepriateľov. Ale zdá sa mi v tom všetkom virvare posledných mesiacov aj na Slovensku, že práve nepriatelia nás niekedy vedia prebudiť k užitočnej hodnotovej reflexii, a teda im vďačíme častokrát za viac ako potlesku priateľov.
Vyskúšajme to spolu…, tak hovoria mnohí, ktorí sa ešte nechcú ženiť alebo vydávať. Uvidíme, či to bude fungovať. Potom, neskôr. Skúšať lásku za mi zdá dosť sebecké a aj alibistické. Buď mám rád bez výhrad, alebo skúšam, či sa mi to hodí. A keď sa mi to nehodí, tak čo? Ujdem od svojej ženy, od svojich detí? Skúšanie a čakanie… Na čo vlastne? Môže nám ubehnúť celý život, a my si uvedomíme, že sme vlastne nežili, len sme si to skúšali. Ale život sa nedá vrátiť. A druhý nebude. Dnes sa modlím za všetky rodiny. A ďakujem Bohu za mnohé, v ktorých sa zrkadlí On sám a jeho láska práve vo vzťahu muža a ženy a v rodičovskej láske. Nech je čoraz viac rodín, ktoré sú povzbudením pre mladých nežiť iba akýsi polovičatý život ustavičného skúšania a nedostatku dôvery. Povzbudením milovať bez výhrad, bez skúšania ako to dopadne. A ďakujem aj Tebe, Bože, že to so mnou iba neskúšaš, že si odo mňa neušiel, keď som Ti nespočítateľne mnohokrát dal na to dôvod. Požehnaný zvyšok roka všetkým.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej