V každom z nás je kus romantika a tak trochu toho vianočného pozlátka nám urobí dobre všetkým.
Ale priznám sa, že Vianoce, tak, ako ich slávime teraz po uliciach miest, ale aj doma v niektorých rodinách, mi pripadajú dosť infantilné. Viac menej si ich užívajú hlavne deti, pretože všetci sa tešia z malého dieťatka Ježiška v jasličkách, s ktorým by si to možno mnohí aj radi vymenili. Vyzerá to tak nežne a romanticky.
Ja sa však pýtam: Čo je skutočné tajomstvo sviatku Narodenia Pána? To, čo má oslovovať aj nás dospelých. To, čo zostáva, aj keby nič z tej, často gýčovej, romantiky nebolo. Čo je to?
Jedno z evanjelií dnešného sviatku je plné mien:
„Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida.“ (Mt 1,1-6) … a tak ďalej. Nebudem vám čítať všetky tie mená.
Vyzerá to trochu nudne, ale ten rodokmeň na začiatku Matúšovho evanjelia má svoj zmysel. Dnes by sme povedali, že je to Ježišov občiansky preukaz. Matúš si dal tú námahu vymenovať všetky tie mená, aby nám zdôraznil, že Ježiš bol plnohodnotným človekom. List sv. Pavla Filipanom hovorí: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom…“ (Flp 2,6-7) V liste Hebrejom zas jeho autor hovorí: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr. 4,15).
Myslím si, že toto je to najdôležitejšie, čo môže dospelý človek, ktorý už vie, čo to znamená v živote utrpenie, bolesť, slabosť, zrada, atď. prežiť z tajomstva, ktoré na Vianoce slávi Cirkev. Boh sa stal človekom. Druhá Božská osoba si vzala ľudské telo, aby Boh mohol žiť život človeka. Možno si povieme: No dobre, ale čo to má spoločné s mojim životom?
Boh je dokonalý, stvoril nás a vie o nás všetko, pozná nás lepšie, ako my sami seba. Vie ako budeme reagovať, ako sa budeme rozhodovať, pozná naše slabosti a vo svojej dokonalosti pozná aj našu budúcnosť. Mohli by sme povedať, že dokonale pozná ľudský život. Dúfam, že nepoviem nejaký teologický blud, keď si trúfnem tvrdiť, že čosi mu predsa chýbalo. Chýbala mu skúsenosť človeka. Prežiť to, čo prežíva človek. Vnímať ľudský život nie v dokonalom poznaní, ale zvonku, ale stať sa človekom, a mať skúsenosť s tým, ako ten život vníma samotný človek, zo svojho pohľadu.
V piatej kapitole listu Hebrejom čítame také zvláštne slová:
„A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú…“ (Hebr 5,8-9)
To o Ježišovi hovorí svätopisec tieto veľmi dôležité a vážne veci, nad ktorými musí človek naozaj veľa premýšľať. Ale ich zmysel je práve ten, ktorý sme pred chvíľou načrtli. Boh má v Ježišovi ľudskú skúsenosť nášho života. A keď hovoríme o živote, tak máme na mysli život so všetkým čo k tomu patrí. Ježiš zažil radosť, smútok, strach, spravodlivý hnev, rozcítil sa, zažil nepochopenie, zradu, na druhej strane zažil vernosť, materinskú nehu, lásku, klamstvo krivých svedkov, ľudskú krutosť a smrť. Všetko to, čo prežívame aj my v našom osobnom a spoločenskom živote. Preto sa v adventných a vianočných čítaniach toľko opakuje meno Emmanuel – Boh s nami. Lebo v Ježišovi nie je nič z nášho života Bohu vzdialené, alebo cudzie. Máme Boha, ktorý prežil to čo my. Máme chápavého Boha. Máme Boha, ktorý vie čo prežívame, ako sa cítime, vie čo to je, keď sme slabí a bezmocní. A tak nás chráni, chápe, posilňuje a doslova prežíva všetko s nami.
Keď si toto človek domyslí do konca, zostane stáť pred tajomstvom Vtelenia Božieho Syna v úžase a dojatí. Toto Boh neurobil kvôli sebe, ale kvôli nám, ba každý si môže povedať: kvôli mne. Nie som sám vo svojom položení.
Speváčka Joan Osborn svojho času naspievala jednu veľmi peknú skladbu pod názvom One of us. V texte tej piesne sa, okrem iného, spieva: „Keby mal Boh tvár, ako by vyzerala? A pozrel by si sa do nej, ak vidieť znamená uveriť vo veci ako je nebo a v Ježiša, vo svätých a vo všetkých prokov?“
A ja vám hovorí, že Boh má tvár. Tvár Ježiša. A práve v tomto konkrétnom Ježišovi je nám taký blízky. Aj keby som sa tak niekedy necítil, viera mi hovorí, že Ježiš je vo všetkom so mnou.
No Kristus posúva túto hranicu ďalej. Nielenže je pri nás ako chápavý priateľ, ktorý na základe vlastnej skúsenosti sa vie vcítiť do problémov nášho života, ale Boží Duch – Duch Svätý, prebýva v nás, pokrstených. A tak Ježiš doslova prežíva náš život s nami – v nás. A čo je najkrajšie na tom všetkom, že on má aj riešenia na naše problémy. On má moc zmeniť naše položenie, zmeniť naše srdce. On je „pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.“
A tu sa dostávame k tomu, prečo niekedy neprežívame Vianoce v úžase a radosti, prečo pre nás nie sú sviatkami vnútornej slobody. Chýba nám veľakrát tá poslušnosť voči Kristovi, voči Božiemu Duchu.
Prajem vám, drahí moji, aby tohoročné Vianoce, sviatok Narodenia Pána, bol pre vás skúsenosťou Božej blízkosti a Božieho záujmu o vás. Prajem vám, aby ste v poslušnosti Božiemu Duchu, ktorý ako hovorí Biblia priam žiarlivo po nás túži (porov. Jak 4,5), prežili úžasné duchovné oslobodenie od ťarchy života, keď zažijete, že Boh chápe vaše problémy, prežíva ich spolu s vami, posilňuje vás a rieši vaše ťažkosti, keď mu ich zveríte a dovolíte mu, aby sa ich ujal.
Tie všetky sviečky, stromčeky, jasličky, koledy a všetka tá vianočná romantika bude už potom len kulisou pre veľké Božie zázraky, ktoré má Boh pre vás pripravené.
Nech vás Pán Boh žehná!
Jozef Fričovský, dekan v Brezne
