Bolo krásnym a dobrým zvykom, že na Vianoce sa deti vracali domov. Pokiaľ nemali svoje rodiny. V ostatnom čase sa však stretávame aj s novým, akoby opačným zvykom – rodičia cestujú na Vianoce za svojimi deťmi. Najmä do zahraničia. Svedčí to okrem iného o skutočnosti, že rodičia sa o svoje deti neprestanú nikdy zaujímať. Podobne ako sledujú ich prvé kroky na vlastných detských nohách, sledujú aj ich prvé kroky v zamestnaní, v profesionálnej kariére, v manželstve, vo výchove deti, atď. Mnohé veci prežívajú s nimi, aj keď sú od nich vzdialení stovky kilometrov.
Myslím, že inak to nebolo ani s Ježišovou maminkou. Dnešný sviatok nám jej syna predstavuje už ako dospelého, na začiatku učiteľskej kariéry, pri rozbehu „verejného pôsobenia“. Vstupuje doňho prijatím Jánovho krstu. V Matúšovom evanjeliu o udalosti čítame:
Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.
Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 13-17)
Z hľadiska časovej predstavy je dôležitá prvá veta úryvku, kde sa dozvedáme, že Ježiš prichádza z Galiley. Tam sa s ním Matúš, po príchode z Egypta, „rozlúčil“. Teda ako s malým chlapcom. Teraz reaguje na Jánovo kázanie už ako dospelý muž a ide k nemu. Matúša akoby nezaujímalo tridsať rokov medzitým. Pritom práve to sú roky, ktoré Ježiš žil so svojou rodinou – s Jozefom a Máriou. Roky, keď ho mali stále na očiach. Podľa tradície sv. Jozef zomrel ešte pred týmto jeho odchodom z domu. Ale Mária sleduje Ježiša určite aj po jeho odchode. Počúva, zbiera informácie, uvažuje, drží palce. Teší sa, keď počuje, že sa jej synovi darí a trpí, keď ho obviňujú, nechápu, keď nemá čas na seba (ani na jedlo!).
Ktovie, čo všetko počula o tom, čo sa udialo pri Jordáne. O Jánovom odpore, Božom hlase, holubici… Či k nej došlo i to, ako jej syna označil Ján Krstiteľ: „Toto je Boží syn.“ (Jn 1,34), ale aj: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ (Jn 1,29) Osobne si myslím, že nebola neinformovaná. A tiež myslím, že o týchto veciach nerozmýšľala len s nadšením, ale i s obavami. Ako na seba zoberie tie hriechy sveta?! Veď ich je toľko! Vari sa len nestane sám „hriechom“. Vari si nebudú myslieť, že to urobil on?! Alebo Ján hovorí o zaplatení za ne? Alebo…
Začali sme prežívať rok Sedembolestnej. Na banneroch, ktoré onedlho budeme vídať v našich kostoloch, je vymenovaných aj „sedem“ bolestí Božej matky. Titul sedembolestná však nehovorí len o týchto siedmich udalostiach. Chce povedať, že Mária je plná bolesti, prebolestná panna a matka, ktorá veľa trpela. Kým na jednej strane si nemôžeme myslieť, že Mária celý život len trpela a plakala, tak na druhej strane nemôžeme všetko utrpenie vyjadriť číslicou. Iba ak sedmičkou, ktorá je symbolická a znamená plnosť.
A práve o tejto plnosti máme uvažovať dnes, v druhú januárovú nedeľu 2014. Pričom nám je jasné, že plnosť sa nedá obsiahnuť dvomi stranami, či desiatimi minútami… Skôr si myslím, že ide o uvedomenie si plnosti Máriinho spoločenstva so synom. To jej totiž bolo zdrojom obrovskej radosti i nekonečnej bolesti. V tomto smere je Ježišov krst, začiatok jeho účinkovania, Máriiným pohľadom, výzvou, krásnou ponukou, ako prežívať tento rok. Ako prežívať nedeľné bohoslužby i denné čítanie Evanjelia. Máriiným pohľadom! Skúsme rozmýšľať, ako to videla ona. Čo to v nej spôsobilo.
Skúsme tohto roku pozerať na Ježiša nie z diaľky, ale s Máriou vycestovať za ním. Lebo jej prítomnosť medzi Učiteľovými žiakmi, či v zástupe, ktorý ho nasledoval, je nespochybniteľná. Nie telesná, lež duchovná. Taká, aké má byť i naše „cestovanie“.
Šťastnú cestu priatelia!
